»45«

                                    

                                          
❤❤❤
Venujem ylliL_, bea_ka, viikkinkka, timiskika, popo_fricova, KatharinaScholz, saska1047, TamikTama, NikolaNikiS, lkrajcikova, Dadalili3, triot_, kkaji_, Beathrinexis, ne_tre_ba za vašu krásnu odozvu.
                          
Užite si poslednú kapitolu. Pretože už bude bonusová kpl a epilóg
❤❤❤

                          
Jeremy
                          
Slnko už pomaly zapadalo ako som s Lorraine vyrazil na menšiu jazdu na mojej štvorkolke. Slnečné lúče sa sfarbili do oranžová až do červena. Ten čas bol tak magický ako moja Lorri, ktorá si užívala jazdu. Sem tam vykríkla z hrdla tie šťastné tóny, na ktoré som si už zvykol.
                          
Cítil som ako sa na mňa celým telom tlačila. Rukami sa ma držala okolo pása. Hlavu silno držala nalepenú na mojom chrbte, zatiaľ čo ja som jazdil ako drak.
                          
Jazdili sme po lúke, kde fúkal vietor, ale tým, ako sme rýchlo išli, jeho fúkanie sa zdvojnásobilo. Oči som mal prižmúrenie snažiac sa aj niečo vidieť. Dokonca aj západ slnka mi to sťažovalo.
                          
Išiel som smerom k nášmu útesu, pri ktorom sme párkrát boli.
                          
Jednu ruku som položil na jej stehno, ktoré bolo zahalene čiernymi legínami. Silno som ho chytil, aby vedela, že na ňu stále myslím. Stále bola v mojej hlave. A ja som bol len šťastný, že sa rozhodla pre mňa. Konečne bola moja. Vedel som, že tieto neskutočne veľa dní sú len naše.
                          
Preto som s úsmevom na perách došiel na naše obľúbené miesto, ktoré pre nás toľko znamená. Voľnosť, slobodu a veľkú lásku.
                          
Pomohol som jej z motorky zísť. Chytil som ju za ruku a obaja sme bežali smerom, kde bolo pár skaliek.
                          
Lorri vydrala z hrdla šťastný smiech. Smiala sa ako dievča, ktoré rodičia pustili vonku a ona sa môže konečne voľné vybehať.
                          
Pozeral som na jej žiariacu tvár a ešte žiariace oči, aké kedy som videl. Jej tmavé čokolády nabrali svetlý odtieň. Pokojne by som povedal, že až karamelový.
                          
Na perách jej zdobil červený úsmev, ktorý sa pod slnečnými lúčmi krásne trblietal a ja som dostal chuť ju opäť pobozkať a ukázať jej, ako veľmi ju ľúbim.
                          
Dobehli sme až ku skalkám, kde sme obaja zastavili.
                          
Lorri spravila pár krokov a pozrela sa na vodu, kde sme sa nedávno v nej obaja kúpali. Potom svoj pohľad otočila na ten môj. Zapichla dve čokolády, ktoré nabrali tmavší odtieň. Na perách mala hravý úsmev. A na som si tak len mohol domyslieť, čo bláznivé ju napadlo tento krát.
                          
„Naozaj zvykneš aj odtiaľto skákať?" Premeriavala si ma a znovu pozrela dolu na vodu.
                          
Stáli sme naozaj vysoko. Ale nie zas toľko, aby som nemohol skočiť. Ak človek dopadol správne, nemohlo sa mu nič pri tom stať. Ale ak skočí zlé, mohol dopadnúť na malé kamene, ktoré tvorili jazero.