»18«

                                    

                                          
❤❤❤
Túto venujem jednej mojej úžasnej osôbke ylliL_ , ktorá sa dostala až sem a s ktorou máme veľa toho spoločného.  Teraz viem, že sa môžem na teba vždy obrátiť a zdôveriť sa ti, ak ma niečo ťaží na srdci, pretože ty tu budeš pre mňa a samozrejme ja tu budem vždy pre teba. A teším sa ak sa skončí corona a my dve sa stretneme pri kávičke aj s našimi detičkami ❤.
❤❤❤



                          
Jeremy
                          
„Počkaj." Chytil som Kassidy za lakeť.
                          
Hneď sa na mňa pozrela v očiach mala zvedavosť. Nečakala, že od nej budem chcieť niečo potrebovať a už vôbec nie, že ju oslovím.
                          
Nikdy som o ňu nejavil záujem. Vždy som sa pozeral len na Lorraine. Tá si ma však nikdy nevšímala odkedy som jej nepohrozil, že to na ňu poviem, že znovu začala fajčiť. Nepovedal som to.
                          
Na chodbe sme boli úplne samí. Akurát som ju schmatol, keď som si na ňu počkal v chodbe ako náhle výjde z jedálne. Na moje šťastie bola sama.
                          
„Nevieš niečo o Lorraine?" Ticho som sa opýtal tak, aby ma školské steny nepočuli. Pretože som nemohol tušiť kto za stenou vždy načúva.
                          
Na jej tvári sa zráčila zvláštna grimasa, ktorú som nevedel zaradiť. Na jednej strane bola šokovaná a na druhej bola akoby smutná. Hneď na to sklopila pohľad.
                          
„Neverím, že je chorá." Znovu som sa ja ozval. Narážal som na to, či sa jej nezdôverila. Vedel som, že oni dve sú najlepšie kamarátky. Možno o niečom vedela, čo som ja nevedel.
                          
Brunetka zdvihla ku mne hlavu a zapozerala sa mi do očí. Tie jej boli tmavo modré. „Poviem, ti to len preto, lebo si Blaicyho kamarát a mohol by si mu kus aj na rozum povedať." Jemne mi pohrozila.
                          
„Čo?" Zvraštil som obočie. Niečo mi muselo ujsť. Jej slová mi nedávali zmysel. Pozeral som na ňu ako taký somár a pohľadom ju povzbudzoval nech mi to povie.
                          
„Blaicy zistil, že fajčí tak jej dal menšiu príučku. Nemal to robiť a Lorraine zas nemala fajčiť. Ja som ju varovala. Bože..." Chytila sa za hlavu. Jej oči posmutneli.
                          
„Čo jej spravil?!" Mierne som na ňu zavrčal.
                          
Dúfam, že ju nezmlátil. Prebehlo mi hlavou. Začal som mať o Lorraine vážnu starosť. Prečo by Joel mlčal? Prečo ho nezbil? Že by o tom tiež nevedel? Vlastne ani nebol na tej chatke.
                          
„Udrel ju." Hlasno preglgla. „Viac som nevidela. Nechce sa s nikým rozprávať. Ani na správy nereaguje." Zúfalo odvetila.
                          
Udrel ju.
                          
Chodilo mi po rozume. Stále dookola. Tie dva slová.
                          
Udrel ju.
                          
Udrel ju.
                          
„Kurva." Zavrčal som mierne nahlas. Zaťal som päste, nechcel som jej kamarátke ublížiť, lenže si to všimla, zľakla sa a odišla do svojej triedi.
                          
Udrel ju.
                          
Tie slová mi nedali pokoj. Ten hajzel si dovolil na ňu zdvihnúť ruku. Že je chorá, pche. Piču je chorá. To zbité dievča doma sedí a to len kvôli nemu.
                          
Neovládol som sa a päsťou som udrel do dverí, až kým som nespravil malú dierku. Obzrel som sa na okolo, či to niekto videl. Bol som v chodbe úplne sám.
                          
„Boha!" Štekol som po sebe, len aby som sa upokojil. Chytil som sa za hlavu, len aby som to vstrebal. Dokonca aj dlane sa mi od zlosti triasli, aký som bol rozčúlený.
                          
Odišiel som do triedi, kde som ho vyhľadal. Sedel na svojom mieste, kde zvykne pri mne sedávať. Hodina sa už dávno začala. Učiteľka sedela za katedrou a hneď si ma všimla ako som vošiel dnu.
                          
„Jeremy, dúfam, že máte dobré vysvetlenie, prečo meškáte!" Podráždeným tónom sa ozvala.
                          
„Mám." Zavrčal som. Rozbehol som sa k lavici, chytil Blaicyho za tričko, čím som si ho dokonalo k sebe vytočil a jednu mu vrazil. Registroval som ako sa mu pretočili oči a spadol na svoje miesto. Dokonca mu z nosa začala tiecť krv.
                          
Každý zhíkol. Niektorí dokonca začali vrieskať na plné hrdlo.: „Bitka! Bitka!"
                          
Aj učiteľka na mňa niečo skríkla, ale to už som ju nevnímal. Hneď ako som ho udrel, kráčal som k východu a odišiel z triedi. Hodinu som mal v paži a rovnako aj učiteľku.
                          
◼◼◼
                          
Kráčal som cestou domov a v ruke držal cigaretu, ktorú som si plánoval zapáliť. Potreboval som sa jednou malou dávkou upokojiť. Vo mne to stále vrelo. Stále som mal chuť mu znova vraziť. Takto sa k Lorraine nemal zachovať.
                          
Z vrecka som si vytiahol cigaretu, že si zapálim, keď v to začalo liať ako z krhlu.
                          
„Kurva." Odhodil som mokrú cigaretu na zem a kráčal ďalej - domov.
                          
Vošiel som do domu celý zmoknutý. Ani som sa nezastavil a hneď bežal do kúpeľne, kde sa osprchujem.
                          
Zoblečený som vošiel do vane a pustil sprchu, keď ma vyrušilo klopanie.
                          
„Jeremy?" Na dvere zaklopala moja sestra. „Ja len že, aby si si pohol, pretože už odchádzam, a chcela som sa ešte s tebou rozlúčiť!"
                          
Zastavil som sprchu. Vyšiel som z vane a okolo bedier omotal suchý uterák. Otvoril som dvere a naskytol mi pohľad na pobalenú Amínu, ktorá v ruke držala svoju tašku.
                          
„Až tak si sa nemusel ponáhľať." Jemne zdvihla kútiky pier do hora.
                          
„To je pohode. Máš odvoz?" zaujímal som sa. Dokonca som mal chuť ju sám odviezť.
                          
Prikývla. „Ben po mňa prišiel."
                          
„To som rád, že je to medzi vami zase..."
                          
„Psst." Priložila si ukazovák na pery, aby som vetu nedopovedal. Hneď som pochopil. Babka stála neďaleko pri nás a pozerala sa z okna na Benjamína Stona.
                          
„Nepozveme ho k nám ďalej?" Ozvala sa.
                          
„Nie, babí. My sa ponáhľame. Chceli sme ešte nakúpiť ako pôjdeme domov." Ozvala sa Amína, ktorá odišla k babke a silno ju objala.
                          
„Môžem vám pribaliť obed. Ešte niečo zostalo."
                          
„Naozaj netreba. Už musím ísť, babí." Babke dala na líce pusu a prišla teraz ku mne. Stiahla ma do objatia a zašepkala slová do ucha, ktoré ma pohladili na srdci. „Mám ťa veľmi rada. Neboj, ešte prídem. Dúfam, že sa mi ty zase ozveš."
                          
Rukami som ju silno objal a pustil ju, nech môže odísť. Do očí sa mi drali slzy, ktoré som len potláčal. Nemal som rád lúčenia.
                          
Pridal som sa k babke, kde sme obaja pozerali do okna a videli ako nasadla do auta. Ben nám stihol zamávať, skôr ako naštartoval auto a oni odišli.