25

                                    

                                          
Na pomalé tóny hudby sa Aurora a Reed začali pohybovať. Raz do pravej strany a potom dopredu. Mám pocit že tancovali hocijako. Svetové strany iba stále menili. Pozerám na nich hodnú chvíľu a nevidím v tých krokoch žiadnu pravidelnosť. Aurora mala obuté vysoké topánky. Sú lagovane a moc vysoké ak aj ja budem musieť mať také asi umriem. Dokonale vystreté telo, ktoré sa až moc dokonalé hýbe a spolu s ňou aj jej dlhé vlasy. 
                          


                          
Veľmi známa hudba už končila, neviem čo bude teraz nasledovať ja len dúfam, že nebudem musieť tancovať. Pieseň skončila a Aurora sa posledný krát zatočila. Obidvaja sa uklonili a Reedová matka začala tlieskať. Dobre, že od radosti neskáče. 
                          
,,Tak a teraz ty," zavelila pani, ktorá konečne dotlieskala nádhernému páriku. Ukazovákom ukázala tam kde doteraz stála blondína. 
                          
,,Aurorka choď ku nej. Budeš muž a budeš ju viesť aj ju naučíš chodiť na vysokých topánkach,"  
                          
,,Matka to aj ja ju môžem naučiť,"
                          
,,Pre teba mám inú prácu," povzdychol si a predtým ako odišiel mi ešte venoval posledný pohľad. Dopekla nenechávaj ma tu s ňou samu. 
                          


                          


                          


                          
Ani neviem ako a ocitla som sa v posteli. Konečne je tu ticho. Bol to moc náročný deň pre mňa. To všetko s tým večierkom, Reedovou matkou a Aurorou. Bola by som rada, kebyže môžem isť spať, ale to nehrozí. Musím sa zbaliť a psychický pripraviť na zajtrajšok. To bude zaujímavé. Vôbec sa tam neteším a nemám chuť tam isť.  
                          


                          
S nechuťou som sa postavila z postele a vybrala sa ku skrini. Našla som tam nejaký čierny kufor. Nie je ani malý a ani veľký. Povedala by som, že je taký akurát. Zobrala som nejaké tričká a rifle, ktoré som vložila do prázdneho kufru. Nesmie tam chýbať ani nejaká mikina. A predsa mi stačí jedna. Nezdržím sa tam dlho. Pobalila som si ešte nejaké potrebné veci a na vrch som vložila knihu. Neviem či budem mať čas čítať, ale tak pre istotu. Kufor som zazipsovala a nechala ho tak ako je. 
                          


                          
Vrátila som sa do postele a kašľala už na všetko. Už z postele nevstanem. Ani neviem ako a zaspala som. A veru že sa ani nečudujem to tancovanie mi dalo zabrať. Vôbec mi to nejde a o tých topánkach,ktoré som skúšala ani nehovorím. Boli veľmi vysoké a strašne ma z nich bolia nohy. 
                          


                          


                          
Niekto so mnou zatriasol a ja som otvorila svoje ešte zalepené a ospalé oči. Usmievala sa na mňa Rose. 
                          
,,Vstávaj choď sa najesť. Sú raňajky," prikývla som a postavila. Išla som do kúpeľne si prečesať vlasy a zhodnotiť môj stav tváre.
                          
,,Inak včera som ťa išla zvolať na večeru, ale už si spala," 
                          
,,Mala si ma zobudiť veď predsa večera je veľmi podstatná, či ako to mi niekto vysvetľoval," zasmiala sa a pokrútila hlavou.
                          
,,No hej, ale vieš teraz je tu Aurora a aspoň mala kde sedieť. A aj tak to Reedovi bolo jedno," ešte že. 
                          


                          


                          
,,Tak tešíš sa?" sedeli sme za stolom a pomaly jedli svoje raňajky.
                          
,,Veľmi," povedala som a pozrela na ňu. Krátko sa zasmiala a pokrútila svojou hlavou. 
                          
,,Vieš o tom že vyzeráš strašne? Potom mi povieš aké to tam bolo a aké šaty si na sebe mala," žmurkla na mňa a odkusla si z krajca chlebu. 
                          
,,No dúfam, že budú dlhé aby som si mohla obuť tenisky," 
                          
,,To nemyslíš vážne! Musíš mať topánky na opätku," jej obočie skoro vyskočilo až k vlasom. Normálne som sa skoro zľakla. 
                          
,,Kľud....sú to iba topánky," keď som už dojedla tak som sa postavila a odkráčala do svojej izby. 
                          


                          


                          
Obliekla som si obyčajný teplý pletený sveter a k tomu čierne rifle. Nič zložité. Predsa len budem cestovať. Zobrala som kufor za rúčku a mierila ku schodisku. Tento môj kufor nie je ťažký a to je dobré. Kedže si neviem predstaviť ako by som tieto schody mala zísť s nejakými ťažkými vecami.  
                          
,,Ukáž pomôžem ti," zjavil sa pri mojom uchu Lucas a zobral mi kufor. Bolo to také nečakané až som sa cukla. 
                          
,,Kľud nechcem ťa zjesť," to teda dúfam. Len som sa falošne zasmiala a kráčala za ním. Pri dverách už stál Reed a aj jeho matka spolu s Aurorou. Lucas otvoril dvere a mieril k trom autám. Všetky boli čierne. Pri jednom z tých áut stála Lucy a vkladala tam asi svoju batožinu. Zavrela kufor auta a počkala tam na nás.
                          
,,Lucas a Lucy pôjdu spolu, ty matka ideš s Aurorou a ja pôjdem s Allison,"  nejak sa mi to nezdá. A ako som si všimla tvár Aurory tak ani jej nie. 
                          


                          
Sadli sme si všetci do áut a my dvaja sme vyrazili ako posledný. 
                          
,,Nemohla isť s nami Lucy?" 
                          
,,Nie. Nebolo by to voči Lucasovi fér," ah jasné.
                          
,,A čo tak ísť všetci spolu v jednom aute?" 
                          
,,Nie," 
                          
,,Prečo?"
                          
,,Lebo som povedal," 
                          
,,Jasné, páči sa ti že takto znečisťuješ ovzdušie?" 
                          
,,Prosím?" 
                          
,,Počul si dobre," zasmial sa a pokrútil hlavou.
                          
,,Radšej sa pripútaj," urobila som ako povedal. Nie kvôli nemu, ale kvôli môjmu bezpečiu. 
                          
,,Fajn. Ale to fakt ťa to netrápi?" 
                          
,,Akože že znečisťujem? Nie, veď sa pozri koľko áut je okolo nás. Myslíš že to pomôže planéte ak by sme išli jedným autom?"
                          
,,Určite," 
                          
,,Potom si hlúpa. Zem je už dávno znečistená. Nedá sa jej už len tak pomôcť. Samozrejme dalo by sa niečo s tým robiť. Ale aj tak by sme ju nezachránili," 
                          
,,Nie som hlúpa," opäť sa zasmial.
                          
,,Si, lebo už nemáš žiadne argumenty,"
                          
,,Ja som len pochopila, že ty musíš mať vždy posledné slovo a pravdu," 
                          
,,Čím skôr si zvykneš tým to bude ľahšie," 
                          
,,Prečo sme nemohli isť všetci spolu?" 
                          
,,Lucas by zas mal celú cestu blbé keci a tie jeho trápne vtipy nepotrebujem počuť. A Lucy? Tej sa ústa nezavrú," nemá rád spoločnosť vlastných súrodencov?
                          
,,Nepozeraj tak na mňa. Nemám dnes na nich náladu," otočila som hlavu a pozerala von oknom. Stromy sa len tak hýbali. Išli sme rýchlo a mne to nevadilo. 
                          


                          
,,Je to kvôli matke?" po chvíli ticha som sa ho to opýtala. Skôr som dostala nejakú tú odvahu.

                          
,,Možno," 
                          
,,Možno? Nevieš?"
                          
,,Je to zložité. Nejak sme sa odcudzili. My všetci ja, matka, Lucas a Lucy. Po smrti otca sme boli mimo," 
                          
,,Stalo sa niečo?" obehol Lucasa a napokon aj matku. Išli sme až moc rýchlo. Na merítku vyskočilo číslo 150. Naprázdno som preglgla a rukami som sa držala sedadla.  
                          
,,Môžeš prosím spomaliť?" otočil hlavu mojím smerom a jeho pohľad skĺzol k mojím rukám. A hneď spomalil. 
                          
,,Prepáč nemala som sa pýtať."