7. Prečo sa pýtaš?

                                    

                                          
Zobudila som sa v Noahovom objatí. Pokojne pri mne oddychoval, až som sa nad tým musela pousmiať. Bol naňho krásny pohľad. 
                          
Počas spánku pôsobil tak nevinne a práve teraz som bola vážne rada, že som sa zobudila pol hodinu pred budíkom a mohla si tento moment ešte chvíľu užívať, predtým než pôjdeme do školy. 
                          
Pritisla som sa bližšie k nemu a začala obsypávať jeho tvár nežnými bozkami. 
                          
Zamrvil sa a prikrčil obočie.
                          
„Koľko je hodín?" zamumlal, zatiaľ čo som stále neprestávala obsypávať jeho tvár bozkami. 
                          
Skontrolovala som mobil. „Šesť dvanásť." 
                          
„Prečo si už hore?" jedným pohybom si ma pritiahol do medvedieho objatia. Venoval mi pusu do vlasov a pokúšal sa znovu zaspať. 
                          
„Treba mi na záchod." snažila som sa zodvihnúť, aby som sa mohla oprieť lakťami o matrac a pozorovať ho, no jeho zovretie bolo silnejšie, než moja márna snaha sa z neho vymaniť. 
                          
„Čo keby sme sa dnes vykašľali na školu?" navrhol a konečne otvoril oči. 
                          
„A čo povieme mame?"
                          
„Že nás chytila nejaká chrípka." 
                          
Zasmiala som sa. 
                          
„Nechce sa mi tam. Chcem byť s tebou. Obzvlášť, keď tam bude Bianka." priznal mi.
                          
Klamala by som keby som povedala, že ma to nezahrialo pri srdci. Nechcel ju vidieť. Ja som tá, s ktorou chcel byť. 
                          
„A urobím ti lievance." zamumlal s víťazným úsmevom na perách, pretože vedel, že moje najobľúbenejšie jedlo ma vždy prehovorí na všetko.
                          
„Takže ma podplácaš?" zasmiala som sa v jeho objatí. 
                          
„Pokojne ti pôjdem kúpiť aj kyticu zo slnečníc, ak mi sľúbiš, že sa budeme celý deň len váľať v posteli." 
                          
„Čo ku tomu ešte prihodíš?" vyjednávala som s úsmevom na perách. 
                          
Chcel mi odpovedať, keď sa rozrazili dvere od mojej izby. 
                          
Trhlo nami. 
                          
Mama. 
                          
Noah ma hneď pustil z objatia. 
                          
Srdce nám obom bilo ako splašeným. Pretože nás práve načapala v romantickom objatí. 
                          
„Noah! Nerob Lexi zle!" zakričala po ňom mama. Stále stála vo dverách.
                          
Ani sme si poriadne neuvedomili, čo vraví. Stále sme boli vyplašení a premýšľali ako túto situáciu zachrániť. 
                          
„Chceš ju udusiť alebo čo?" prekrížila si ruky na hrudi. 
                          
Noah pozrel na mňa a potom na mamu. „Mama-"
                          
„Nedáte si povedať? Ja, že ste s tým prestali už pred troma rokmi. Kedy už obaja dospejete?" hundrala si popod nos a krútila nad nami hlavou. 
                          
Vypustila som zadržovaný vzduch z pľúc. Mama naše objatie našťastie pochopila tak, že mi robí zle. Ako po celé moje detstvo. 
                          
„Prečo si prišla mami?" radšej som zmenila tému a snažila sa zakryť nervozitu v mojom hlase. 
                          
„Potrebujem, aby ste po škole prišli hneď domov. Pôjdeme pozrieť babku. Trochu sa jej prihoršilo." vysvetlila. Nebola to moja babka, ale Noahova. No aj tak ma brala, akoby som bola aj ja jej vnučka. 
                          
Obaja sme prikývli a stále tak trochu vstrebávali, že keby prišla napríklad, keď som ho bozkávala mohlo to dopadnúť omnoho horšie. 

                          
****