12.Kapitola

                                    

                                          
Normálne som sa bála.
                          
Nie tak ako keď mám písať nejakú rozhodujúcu písomku alebo,že som v noci niekoho roztrhala na polovicu,ale aj tak.
                          
"Pew,"zastavím ho tesne pred kuchyňou a zatiahnem ho za ňu,do najbližšieho kúta.
                          
"Čo,vlčica? Chceš ma snáď pobozkať?"nadvihne obočie.
                          
Odfrknem si. "Nebuď smiešny. Lenže,vlastne,ja ich  ani nemusím  poznať. Mala by som ísť domov,teda do školy."
                          
"To je pravda,"súhlasí."No,vieš,ja som sa ešte včera rozprával s mamou..."
                          
"A akože o čom? O mne?"
                          
"Hej,"neisto prikývne."O tebe. A proste,že si len ty."
                          
"Nechápem,"priznám,"na čo narážaš."
                          
"Pew?"zakričí niekto z kuchyne.
                          
Zamračí sa a ja si až teraz uvedomím,ako sme pri sebe.
                          
"Potom ti to vysvetlím."
                          
"Všetko odkladáš na potom,"odseknem a odstúpim.
                          
Skloní hlavu."Ja viem. Prepáč. Len,čakajú na teba."
                          
"Super,"ironicky poznamenám."Idem si pre záhubu."
                          
                                                                        *****
                          
Vstúpili sme do kuchyne.
                          
Za stolom sedeli štyria ľudia a pri  sporáku tancoval Collin.
                          
"Ľudia,"ohlási nás Pew a oni prestanú do seba pchať palacinky. V tej chvíli som sa chcela prepadnúť pod zem.
                          
Zízajú na mňa. Nech prestanú.
                          
"Vlčica,"zvískne Collin a pribehne ku mne. A obíme ma.
                          
Chvíľu zostanem ohromene stáť.
                          
"To stačí,Collin,"precedí cez zuby Pew.
                          
Prevráti očami,no pustí ma. "Aby si sa neposral.Čo si ju privlastňuješ? Nie je tvoja."
                          
"Ani tvoja,"od stola vstane dievča,asi rovnakého veku ako je Collin. Je krásna. Usmeje sa na mňa a podá mi ruku."Ahoj,Ciara. Rada ťa spoznávam,som Lasey."
                          
"Chodíme spolu,"pošepká mi Collin s úškrnom.
                          
"Aj ja teba,"opätujem jej úsmev a potrasiem rukou.
                          
"Collin,pália sa ti,"pohodí hlavou Pew k palacinkám.
                          
Zahreší a vrhne sa ne.
                          
Lasey mi odsunie jednu stoličku. "Kľudne sa posađ."
                          
Vedľa mňa sa usalaší ona.
                          
Zdalo sa mi,že Pew  sa kyslo zatváril,no nič nepovedal.
                          
"Takže,toto.je Seth,"ukáže na chlapca predomno a následne na toho vedľa."A Tommen."
                          
Ich vek ma prekvapí. Seth môže mať maximálne 15,no Tommenovi by som nepovedala ani  desať.
                          
Je mi jasné,že sú Collinovi a Pewovi bratia.
                          
"Ahojte,"vyčarujem docela chabý úsmev a oni tak isto. Sú zlatí.
                          
"Tento blbec tucje Matty,"kývne na pekného mladíka.
                          
"Si povedala ty,"uškrnie sa a na mňa žmurkne.
                          
Do  kuchyne prídu muž a žena.
                          
Tá blondýna je tehotná a chlap ju obíma.
                          
"Ahojte,"naraz povedia a všimnú si ma.
                          
"Ty musíš byť Ciara,"zasmeje sa žena."Ja som Emily a môj snúbenec Tony."
                          
"Rada vás spoznávam,"úprimne odvetím.
                          
Nie sú starí.Tony má  tmavé vlasy,je príťažlivý ako aj Emily. Vlasy má zapletené v cope.
                          
Sadnú si pri Pewa a Collin pred nás položí tanier plný čerstvých palaciniek. Je mi jasné,že to  nie sú raňajky.
                          
Ostýchavo na ne hľadím a pripadám si ako vydedenec.
                          
Náhle sa od stola postavím a ospravedlním sa."Prepáčte,ale nie je mi moc dobre." A odídem.
                          
Ešte počujem Collina ako vraví bratovi:"Na čo čakáš ,debil?"
                          
A na to Lasey. "Sú tu aj tvoji menší súrodenci,"zahriakne ho.
                          
Ozve sa škripot stoličky a následne kroky.
                          
Rozbehnem sa hore po schodoch.
                          
Našťastie do izby trafím.
                          
Tak nie,netrafím.
                          
Je to podobná miestnosť,no väčšia. Steny nie sú holé,ale polepené plagátmi. Na stole notebook a po zemi pohádzané oblečenie. Napadne mi,že som v nejakej chlapčenskej izbe.
                          
V tom sa za mnou otvoria dvere.
                          
Otočím sa.
                          
Je to len nejaké dievča. Dievča na ktoré by ste nezabudli,aj keby ju vidíte len raz v živote.
                          
Žiarivo,červená hriva je objemná. Nevraživé,zelené oči ma pohľadom smažia.
                          
"Zablúdila som,"napadne mi prvé.
                          
"Vypadni,"zavrčí a ukáže tesáky.
                          
Neukážem jej strach,rozhodnem sa. "Len som sa stratila."
                          
"Je mi to jedno. Nechcem ťa tu."
                          
"Dobre,"prižmúrim oči,"tak ma pusti,nie?"
                          
No nepohne sa. "Čo s ním máš?"
                          
"S kým,doboha? Vieš čo? Mám to v riti,tak uhni."
                          
Pokúsim sa ju odsunúť,no  silno ma chytí za zápästie.
                          
Drví mi kosti.
                          
Našťastie-nikdy by ma nenapadlo,že to poviem-ma,znova,zachránil Pew.
                          
"Rita,"zasičí a ona hneď kapituluje.
                          
"Vstúpila na moje územie."
                          
"Stratila som sa,ty krava!"vybuchnem.
                          
"Okej,vy dve. Od seba,"prikáže Pew a pozrie na mňa."Ideme,Ciara."
                          
Vystrčí ma von.
                          
"Počkaj na mňa vo  svojej izbe,"potichu povie a zavrie za mnou  dvere.
                          
"Idioti,"sama pre seba si poviem.
                          
Nebudem tu nikoho poslúchať. Odchádzam domov.
                          
Kašľať na šialeného suseda.
                          
Kašľať na hroznú mamu(aj sestru).
                          
Odchádzam.
                          
Ale,kde mám mobil?
                          
Prinútim sa koncentrovať.
                          
Nadýchnem sa. Do nosa mi preniknú vône:palacinky,pomarančový džús,pes,z vonku chlór a nakoniec to,čo som chcela nájsť.
                          
Pewove veci zo včera.
                          
Pach ma dostane až do jeho izby.
                          
Má tu...poriadok.
                          
Ani sa nepoobzerám,len zo stola vezmem telefón a utekám odtadiaľ.
                          
V mojej izbe som nič nemala,správne?
                          
Aj keby.
                          
Schody beriem po troch.
                          
Veľké vchodové dvere nie sú zamknuté.
                          
A začnem utekať.
                          
Je mi jedno,že netuším kde som  a kam idem.
                          
Pretože ten  pocit je neopísateľný.
                          
Pocit cítiť slobodu.
                          
Tak čo na to hovoríte? Má zmysel pokračovať?
                          
/Vanes