V pasci, časť prvá

                                    

                                          


                          
Po chvíli už znovu kráčali osamelou krajinou, teraz však o čosi pozornejšie. „Steven, nie je to zvláštne, že zaútočili práve tu?" opýtal sa odrazu Salmar, ktorý spomalil, aby sa dostal na Stevenovu úroveň. „Ani veľmi nie, Salmar. Sme na deň cesty od prvého prepadliska Kuričnej ríše. Nepochybne tu v okolí pobehuje zopár jeho nepotrebných vojačikov, ktorí majú odradiť neželaných návštevníkov." O chvíľu neskôr museli zastať, Sobeka pri pohľade do prepadliska zachvátila panika. „To vážne pôjdeme dolu?" Šagara ho schmatol za rameno a sotil ho na zem. „Ssspamätaj sssa!" Tessu veľmi prekvapilo, že Steven neurobil nič, aj keď sa bratranci skoro premenili na svoje Animas. Toto však tiež len obrátil hlavu a Salmara to zaujímalo ešte menej ako útok Divinas na Tessu.  Ren preto prišiel k nej a povedal: „Nemôžeme do toho zasahovať, to je záležitosť rodiny a cti. Tomu ty nemôžeš rozumieť, Tessa." Jeho slová dievčinu veľmi prekvapili, lebo to bol ich najdlhší „rozhovor" za celé spoločné štúdium v Archíve. Ren zrejme pochopil, na čo práve myslela, lebo sa schuti zasmial. „Áno, už to tak bude. Ale neberme to ako niečo, čo sa bude opakovať." Tessa pomaly prikývla. Kým sa rozprávali, Šagara a Sobek si vymenili niekoľko emóciami nabitých slov v reči klanu hadov a potom obaja vstali zo zeme, jeden druhému oprášili odev a obrátili sa k Stevenovi, ktorý ich celý čas mlčky pozoroval. „Môžme pokračovať. No ako sa dostaneme na druhú stranu?" Steven sa zasmial, a potom sa nečakane rozbehol a skočil do prepadliska. Tessa celá zbledla a utekala k okraju prepadliska, keď na ňu princ odrazu zamával, len pár metrov pod ňou. Očervenela od hnevu a dupla nohou. „Ale no, mačiatko! Veď sa ma pýtali! No skočte, na čo čakáte?" zavolal na nich hore. „Po jednom, a skáčte smerom na mňa. Most je zamaskovaný kúzlami, a nie je veľmi široký, preto buďte veľmi presní." Tessa zavrčala, čo Stevena ešte viac rozosmialo. O chvíľu skočila tesne pred neho a mračila sa. Za ňou skočil Salmar a trochu sa pri tom zadýchal. Azda preto, že sa mu predstava skoku do tmy ani v najmenšom nepozdávala. Nakoniec boli všetci zoradení za sebou. „Princ, vidíte, kam kráčame?" opýtal sa Ren. Mladý následník trónu sa usmial. „Na druhú stranu prepadliska, predpokladám. A mimochodom, nie je čas na pochybnosti. Len čo prejdeme prepadlisko, vyšplháme hore po sedemských lianách a budeme pokračovať smerom na juh. A teraz sa všetci sústreďme na to, kde je koniec našej cesty." Sprvu nechápali, až keď nečakane zastal a Tessa do neho tvrdo narazila. „V poriadku?" Salmar sa potichu zasmial, keď Tessa pokrútila hlavou. Steven sa k nej opatrne obrátil. „Nechcel som spadnúť do priepasti. Je tu prepadnutý most, poobzerajte sa okolo seba, či tu nie je aj iná cesta. Ak nie, budete musieť použiť svoju mágiu." Nikomu sa predstava vyvolania magickej sily na takomto mieste veľmi nepozdávala, najmä kvôli všadeprítomným energiám Divinas.  „Ale my ten most nevidíme. Ako máme vedieť, či odtiaľ nevedie iná cesta?" Tessa stisla princovi rameno, no on aj tak povedal: „Istite sa navzájom a šliapajte do prázdna, hádam sa neprepadnete. Ak áno, iba zakričte. Hádam Vás stihneme chytiť." Ren zavrčal, no ďalej sa ne-dostal, pretože vtedy sa im cesta ukázala sama. Zo skalnej steny sa odtrhol veľký sýtočervený kameň a dopadol na centimeter od miesta, kde stál princ. „Hej! Ste tam dolu v poriadku?!" zvolal ktosi zhora. „Áno, minulo nás to o centimetre." O chvíľu na to sa spoza skalného previsu vysunulo hrubé súkané lano a Steven naznačil svojim spolužiakom, aby boli maximálne opatrní, keďže neznámy pomocník ich mohol ľahko vlákať do pasce. Šplhali jeden po druhom a čoskoro všetci stáli na kamennom výčnelku a dívali sa na starého muža pred nimi. Teda, nie všetci. Tessa sa skrývala za Stevenom a bolo na nej vidieť, že prítomnosť muža ju desí. „Ale čo to? Mňa sa báť nemusíš, maličký." Ren sa takmer zasmial, no vtedy prehovoril Sobek. „Si priateľ alebo nepriateľ? Ja a moji spoločníci musíme byť obozretní. A hoci sme ti veľmi zaviaza-" Muž ho prudko prerušil. „Takže Vy si myslíte, že ja som zhodil ten veľký balvan, aby som ukončil Vaše maličké trápeníčka? No toto,... nie som žiadny silák, maličkí. Starého Davalliho sa nikdy nikto nemusí báť. So mnou ste v bezpečí." Toto Bridd sa na neho v šoku zadíval. „Vy- to Vám postavili ten pomník? To Vaše meno sa stalo známym vo všetkých častiach krajiny?" Na jeho otázku odpovedal smiechom. „Môj  otec boli veľmi významní, no ja som bol pre nich sklamaním. Už to budú nejaké tie rôčiky čo ich napadli tie príšery a zbavili ich duše. Nebudem klamať, nechýbajú mi. Ale i tak boli hrdinom. Aspoň tak sa to o nich hovorí." Steven prikývol. „A môžete nám povedať, kde sa nachádzame?" Starec presunul svoju pozornosť späť na Stevena. „Lukostrelcovi iste neunikne žiadny detail, nemám pravdu? Ste mojimi hosťami na poslednom previse pred východom z prepadliska." Princ jemne chytil Tessinu roztrasenú ruku. „Máme chleby a vodu. Najeme sa spolu a môžeme pokračovať v ceste." No starý muž pokrútil hlavou. „Sadnite si. O chvíľu tadiaľto pôjdu príšery a Vy sa im neubránite. Oddýchnete si u mňa." Salmar začal byť nepokojný, preto Ren zasiahol: „A tu sa im vari ubránime? A ako je možné, že Vám neublížili, ak tu nepochybne hliadkujú so železnou pravidelnosťou?" Starec sa zasmial nad otázkami a potom prišiel bližšie k dievčine, ktorá sa stále tisla k Stevenovi. „Mňa sa nemusíš báť, maličký. So starým Davallim je každá Animas v najväčšom bezpečí. Davalliho nevidí oko žiadnej príšery." Študenti Archívu sa na seba prekvapene zadívali. „Máte vari ochranný predmet?" opýtal sa Toto so záujmom. Starec bol očividne nadšený, že sa má s kým pozhovárať a povedal: „Môj otec mi povedali, že Divinas vedia vycítiť dušičku. Ale ak ju niekto nemá, tak sa nemusí báť." Ren už chcel namietať, keď Steven nahlas povedal: „Lukostrelci sú v kontakte so zemou okolo seba. Vojaci svojimi zbraňami narúšajú zem, jej dušu. Deti vyrastajú zo zeme. A zem má dušu, pán Davalli. Ak sa nohami dotýkate čo i len kamienku, cítia to. Takže to nebude v duši, však? Ale nemusíte nám odhaliť to tajomstvo. Nebudeme po ňom pátrať. Iba mi povedzte, budeme musieť prijať Vaše jedlo? Aj ak nebude pre ľudí?" Ostatní členovia skupiny na neho len vyjavene hľadeli. O čom to hovorí? Starec sa zachichotal. „Ty nie si, lukostrelec, však? Si lanrutan. Jeden z posledných, však?" Tessa prikývla. „Lan-čože?" vyšlo zo Salmarových úst. Steven sa k nemu obrátil, no výhľad mu blokovala Tessa. „No tak, chcem len odpovedať na jeho otázku. Pusti ma." Len veľmi neochotne sa postavila vedľa Rena, ktorý sa našťastie nič nepýtal. „Salmar, som vládca nad flórou Dalath Animas. Je to dedičstvo bohyne Simetry, ktorá sklonila svoju tvár a vdýchla flóre mená a tie keď začujú, musia sa podvoliť. A to, či som jeden z posledných? Určite nie som. Je nás omnoho viac, no mnohí o svojom dedičstve nevedia, hoci ho nosia vo svojej duši." Tessa zamraučala, čo Stevena rozosmialo. „Jasné, jasné, poď sem. A upokoj sa, keď si pri mne, nič sa nestane." Davalli sa usmial. „Mladý pán je veľmi nedočkavý alebo hladný. No poďte, najeme sa." Steven kývol ostatným, aby nasledovali jeho príklad a sadli si okolo kamenného stola. „Dobrú chuť Vám prajem." Mladí študenti Archívu si ho prekvapene premerali, lebo stôl bol prázdny. „Vy naozaj nevidíte? Ani ty, lukostrelec, to jedlo okolo teba?" Steven sa usmial a siahol rukou do plochého otvoru, ktorý vyzeral ako kamenná misa vyhĺbená priamo do stola. „Jedlo je tu, len ak ste naozaj hladní. Nie je to žiadne maskovacie kúzlo. Jednoduchá primitívna viera, že si naplníme žalúdok." Akoby na potvrdenie svojich slov zovrel ruku v päsť a keď ju otvoril, ostatní členovia skupiny s úžasom hľadeli na malý bochník bieleho chleba, ktorý tam predtým určite nebol.