2. Kapitola

                                    

                                          
Keďže nemám klúče,musím zazvoniť.
                          
"Kto je?"zapiští dievčenský hlások.
                          
"Nicky,otvor prosím."
                          
"Cudzím ľuďom nesmiem otvárať,"odpovie trucovito.
                          
"Tak zavolaj mamu,"vybuchnem a mám neskutočnú chuť tie dvere vyvaliť. Stačilo by tak málo.
                          
"Mamííí!"kričí."Ciara na mňa hučí!"
                          
"Otvor Nicky !"
                          
"Čo sa to tam deje?!"počujem mamu a jej dupot po schodoch.
                          
"Mama? To som ja,"znova zaklopem.
                          
Dvere sa pootvoria a mama na mňa pozrie očami zelenými ako tá najčerstvejšia tráva. Zamračí sa.
                          
"Kde si,zase,bola?"
                          
"Môžme to prebrať aj vnútri,"odseknem.
                          
"Prestaň sa so mnou baviť týmto tónom,mladá dáma,"zavrčí,ale pustí ma dnu.
                          
Obdarím päť-ročnú  Nicky tým najhorším pohladom,aký v tej chvíli dokážem vyprodukovať.
                          
Na schodoch ma mama zastaví."Láskavo mi odpovedz! Bola si preč celú noc,Ciara,celú noc!"
                          
"Ja viem,dobre? Niečo sa stalo a ..."
                          
"Čo sa stalo?"spýta sa ostro.
                          
"Hm,no vieš... s Lakou sa rozišiel priateľ a je úplne na dne. Dokonca rozmýšlala nad samovraždou,"vážne prikyvujem.Veď nevadí,že sa s ňou už minimálne rok nebavím.
                          
"Och,to vážne?" Mama zdesene nadvihne obočie. "Mala si zavolať."
                          
"Prepáč,mami,už sa to nebude opakovať,"zarecitujem.
                          
"Na obed nech si dole."
                          
Vybehnem po schodoch-akože ich fakt preletím- a v izbe za sebou zavriem dvere. Vrhnem sa na postel a z pod vankúša vytiahnem notebook.
                          
Zatiaľ,čo sa zapína,dám zo seba Ronnine oblečenie a vhupnem do županu. Zaujímavé,že mama si nevšimla úplne cudzie veci.
                          
Naťukám heslo a za chvíľu už mi na pozadí svieti orieškovo-hnedý vlk s očami tak modrými ako obloha sama.
                          
Som to ja.
                          
Ešte na začiatku som si nastavila foťák,lebo som chcela vedieť ako vyzerám.
                          
Kliknem na internet a na moju obľúbenú stránku TOP-friend.com
                          
Našla som si tam už zopár kamarátov,obzvlášť  jedného chalana. Netuším síce ako vyzerá-aj keď mi navrhol výmenu fotiek,no ja som nechcela-no mám ho rada.
                          
Píšeme si spolu asi polroka. Je o rok starší,volá sa Isaac a miluje šmolkovú zmrzlinu,jazdí na waveboarde a zbožňuje tenisky. Zo zvierat má najradšej;to sa podržte...vlka! Býva asi dvatsať minút autobusom,ale aj tak sme sa ešte nestretli.
                          
Och,je online.
                          
Ja: Ahoj :)
                          
Isaac: Čau :D
                          
Ja: Aký máš zatial deň? 0.0
                          
Isaac: Obyč,nuda :D ty? :)
                          
Ja: Tak nejak :D
                          
Isaac: Počuj,Ciara,nechceš sa naučiť na waveboarde? ^^
                          
Ja: Počuj,Isaac,to sa stretneme? ^^
                          
Isaac: Jj :3
                          
Ja: Super,potom,pá :))
                          
Isaac : Hoj :3
                          
Zaklapnem notebook a začnem sa priblblo usmievať. Stáva sa to skoro vždy,keď s ním dopíšem.
                          
Je to čudné.
                          
Mama upiekla kura so zemiakmi. To robí skoro stále.
                          
"Otec nepríde?"spýtam sa jej.
                          
"Neviem,možno áno.Už si sadni,Nicky,"pokarhá sestru.
                          
Prevráti očami.
                          
"Kde máš okuliare?"ozve sa mama,keď si nakladá.
                          
A je to tu. "Už ich nepotrebujem."
                          
"Nezmysel,"namietne."Od zajtra ich maj na sebe"
                          
Bože,prečo je tak pribrzdená?!
                          
"Ciara v nich vyzerá ako idiot,"zasmeje sa Nicky.
                          
"Nicky!"okríkne ju mama. "Kde si to slovo počula?!"
                          
Samozrejme,že ukáže na mňa.
                          
"Už snáď milión krát som ti povedala,že pred ňou nesmieš nadávať!"
                          
"Nič také som nepovedala," vyprsknem.
                          
"Tak o domňa to určite nemá!"
                          
"Prečo nie?! Veď sama o mne hovoríš ako o neschopnej hlupani,tak prečo nie idiot?"
                          
Zaostria sa mi tesáky.
                          
"Padaj do izby!"zrúkne celá červená v tvári. "Si bez obeda!"
                          
V detskej za sebou tresnem dverami. Nie moc silno,veď predsa nechcem aby vyleteli z pántov .
                          
*****
                          
Zobudí ma spláchnutie záchoda a aj kvapkanie dažďa o strechu či parapetu.
                          
Počujem otváranie chladničky a piskot kanvici.
                          
Prehodím si cez hlavu vankúš a silno ho stískam. Nenávidím to,nenávidím.
                          
Rozhorčene sa posadím na posteli a obujem papuče. Oblečiem si legíny a čierne,voľné tričko s potlačou. Je na ňom nápis FUCK OFF.
                          
V kúpelke si umývam zuby a pritom sa češem. Nie som spokojná pokým sa moje zlato hnedé vlasy nelesknú.
                          
Schody po domnou vrzgajú. Kuchyňa je prázdna,až na jedného človeka.
                          
"Oci?"
                          
Otočí sa od robenia jedla na sporáku. "Dáš si?"ukáže na praženicu na panvici.
                          
"Áno,trocha si dám."
                          
"Opečiem ešte slaninu,"povie a podá mi tanier s vajíčkami.
                          
"Nakrájam zeleninu,"navrhnem.
                          
Asi po 15 minutách je na stole tácka s rajčinami,paprikou,uhorkou a reďkou. Miska s krásnymi plátkami chrumkavej slaninky a coca-cola.
                          
"Podáš mi soľničku?"
                          
"Jasné,oci,"odvetím a nahnem sa cez stôl k otcovi.
                          
"Díky."
                          
Dojem,odložím riad a z obývačky si vezmem batoh.
                          
"Zoberiem ťa?"
                          
"Budeš taký dobrý?" 
                          
O chvíľu sedíme v jeho aute a cestujeme do školy.
                          
Zaparkuje na parkovisku a spýtavo na mňa pozrie.
                          
"Čo je?"
                          
"Mama mi povedala,čosa stalo,Ciara."
                          
Jasné,že mu všetko vykecala."Veď som jej to vysvetlila,že sa Laka rozišla s priatelom."
                          
"Len nech sa to neopakuje,dobre?"
                          
Prikývnem,dám mu pusu na líce a rýchlo prebehnem cez dážď ku škole.
                          
Vnútri ma všetky vône najprv pohltia. Trénerkina voňavka,desiate,stres,láska,cigaretový pach. 
                          
No potom zacítim niečo iné. Úplne iné.
                          
Zacítim mokrého psa. Keďže ja to nie som,znamená to jediné.
                          
Je tu ďalší vlkodlak.