Π[36]Π

                                    

                                          
Venované Anonyms_girl_, ktorá so mnou pri písaní vždy stráca nervy💙
                          
Π
                          
,,Ian?" Kľakla som si k nemu a otočila ho na chrbát. Vydal zo seba chrčavý zvuk. Položila som si jeho hlavu na svoje nohy a odhrnula mu vlasy z tváre. Jemne som mu prešla prstami po čele, kde mal malú ranku, z ktorej tiekla krv. Jerremy si zatiaľ kľakol ku mne. Prekvapený výraz je slabé slovo oproti tomu, čo som mu videla v tvári. Vedela som, že sa ma bude chcieť opýtať na to, ako som to dokázala urobiť, ale práve teraz sme mali iné problémy. Osobne ani ja sama som nechcela myslieť na to, čo som pred chvíľou spravila. Výčitky svedomia museli ísť bokom.
                          
,,Ian?!" Mierne som zvýšila hlas a zatriasla ním. To ho prebralo. Pohľad do jeho očí mnou na malú chvíľu zamával. Už som zabudla, ako mi jeho oči chýbali. Tak jasne zelené a žiarivé. Ako dva smaragdy, ktoré lákali v tme. Pomaly som sa usmiala. ,,Ahoj." Pozdravila som. Chvíľu na mňa bez slova pozeral. Nechal sa pohltiť mojim pohľadom, no potom sa bleskovo pohol a dostal sa preč z môjho dosahu. Postavil sa na rovné nohy a pozrel na Xanderove nehybné telo.
                          
,,Dobrá práca." Kývol na Xandera, ako na dobre odvedenú prácu. Zamrazilo ma. Za niečo také by nemal nikoho chváliť. Jerremy sa postavil vedľa Iana, zatiaľ čo ja som ostala kľačať na zemi. ,,Uhm... To som neurobil ja." Ozval sa môj brat, ktorý do mňa zavŕtal pohľadom. Ian mykol plecom. Prekročil Xanderove telo a vzal si jeho dýku. Nepozrel sa na mňa. Dokonalo ma ignoroval. A to... Bolelo. Myslela som, že sme sa už cez to dostali. Ale zdá sa, že sme nič nevyriešili.
                          
,,Pošlem sem niekoľkých ľudí, aby sa postarali o telá. Ty Jerremy môžeš ísť. Tvoja sestra tu ale musí ostať. Zabila mága, takže ju budú musieť vypočuť. Ale za zabitie je v Lumunose vysoký trest, takže by si sa mal rozlúčiť už teraz. Ak rozhodnú, že je vinná, môže dostať, v tom horšom prípade, trest smrti. V tom lepšom, si posedí zvyšok života v Lumunoskej väznici." Ianov nezaujatý hlas ma drásal napoly. Jeho hlas nebol chladný, ľadový či nahnevaný. Bol ľahostajný a ignorujúci. Vravel to ako nacvičenú frázu, ktorá bola iba otravná povinnosť.
                          
Otvorila som ústa, no nič z nich nevyšlo. Nečakala som, že by urobil niečo také. Síce som vedela, že sa na mňa hnevá a to oprávnene. Ale nikdy by som si nebola myslela, že sa ku mne zachoval tak kruto. Na druhej strane som to však chápala. Zabila som človeka, mága. Živú bytosť. A aj keď som to spravila iba v sebaobrane, nebolo to správne. 
                          
Smrť by nemalo byť východisko.
                          
Nikdy.
                          
,,To nemyslíš vážne, Ian." Ozval sa Jerremy. Z jeho pohľadu bolo jasné vidieť, ako sa snaží nevybuchnúť. ,,Myslím to smrteľne vážne, Jerremy. Som budúci kráľ. Ja som zákon. Mojej vôli odporovať nemôžeš." Hodil po ňom rýchlym pohľadom. Jerremy zaťal päste. ,,Po tom všetkom..." Pokrútil hlavou a pozrel na mňa. ,,Pamätaj, čo som ti povedal." Vystráhl ma a odišiel. Nahnevaný a s pocitom krivdy. Vedela som presne, na čo narážal. Nemala som nikomu veriť. A teraz sa to predviedlo na plnej čiare.
                          
Otočila som sa na Iana, ktorý stál neďaleko mňa. ,,Aspoň k Jerremymu si sa mohol správať ako človek." Povedala som po chvíli ticha. Sprvu sa zdalo, že ma ani nevníma, ale potom sa na mňa otočil. A merlin... Bola by som radšej, kebyže sa neotočí. Toľko odporu a opovrhovania v jeho očiach ma takmer zrazili na kolená. Mala som byť radšej ticho. 
                          
,,Ty si myslíš, že to, čo som povedal bolo neľudské?" Opýtal sa ma a spravil pár krokov ku mne. ,,Myslíš si, že som mu chcel ublížiť?" Ďalšie kroky smerujúce ku mne. ,,Vážne si myslíš, že som tak bezcitný?" Zastal tesne predo mnou. Mohla som cítiť jeho pokojný dych a vidieť, ako mu pravidelne zdvíha a klesá hruď. Ako sa mu na krku napĺňa žila. Mohla som cítiť jeho vôňu. Vôňu, na ktorú som si tak veľmi zvykla. ,,Úprimne? Áno." Jeho blízkosť mi vyrazila dych. Mala som čo robiť, aby som sa mu nezložila k nohám. Skutočnosť, že som ho tak veľmi vnímala ma miatla. Uchechtol sa, nevedno nad čím. Na moju odpoveď nepovedal nič. Pozeral na mňa zvrchu a bez slova. Ako pán na podradného psa, ktorý si nezaslúži jeho pozornosť. ,,Zrejme máš pravdu. Som bezcharakterný idiot, ktorý sa niekoľko týždňov strachoval o najlepšieho priateľa a hneď na to aj o jeho sestru." Bol znechutený vlastnými slovami.
                          
Od prekvapenia som otvorila ústa. Nečakala som, že povie práve toto. Popravde, skôr som čakala, že mi znova vynadá, vysmeje ma alebo čokoľvek iné. Rozhodne som nečakala takéto otvorené priznanie. 
                          
,,Ian..." Jeho meno som vyslovila tak potichu, ako to len išlo. Popravde som nevedela, čo chcem povedať. ,,Nie, Tess." Pokrútil hlavou a moje plány dostať zo seba súvislú vetu vyleteli komínom. Moje meno ma zasiahlo nepripravenú. Úplne ma odzbrojilo. Môj zdravý rozum prestal spolupracovať. Sledovala som, ako sa odo mňa odďaľuje a blíži k dverám. Toto bol zrejme koniec nás dvoch. A to som nemohla dovoliť. Veď sme ani len nezačali. Nemohlo  to skončiť skôr.
                          
A tak som urobila jedinú vec, ktorá mi v tej chvíli napadla.
                          
Pohla som sa z miesta v rekordne rýchlom čase, no aj tak som ho dobehla až tesne pri dverách. Nepýtala som sa. Konala som. Chytila som ho za ruku, za ktorú som ho prudko otočila čelom k sebe. Naše oči sa stretli. Moje fialové a jeho zelené. Tak veľmi rozdielne. Vedela som, že to nečakal. Podľa jeho výrazu tváre som usúdila, že vôbec nepočítal s tým, že by som ho chcela zastaviť. Preto som sa postavila na špičky skôr, než som mohla stratiť odvahu. Chytila som jeho tvár do dlaní a pod rukami som zacítila jemné strnisko. Ianovi zasvietili oči. Mohla som vidieť, kedy mu došlo, k čomu sa chystám. Ale namiesto toho, aby ma od seba odstrčil, sám sklonil hlavu a pristúpil ešte bližšie. V tej chvíli som už neváhala.
                          
Pobozkala som ho.