20.

                                    

                                          
∆∆∆ 
                          
Na stôl som položila šampanské s vyleštenými pohármi. 
                          
„Ahoj. My niečo oslavujeme?" šokovane sa na mňa pozrel po návrate domov. 
                          
„Tak trochu." Mykla som plecami a on na mňa spýtavo pozrel. „Mám prácu. Rozumieš? Normálnu prácu. Vo fabrike som dala výpoveď." S nadšením som čakala na jeho reakciu. Jeho tvár sa okamžite rozjasnila a doširoka sa usmial. 
                          
„To je paráda! Gratulujem!" silno ma objal. 
„A čo je to za prácu?" opýtal sa a otvoril fľašu. 
                          
„Dostala som miesto v Percyho organizácií pre závislých. Budem tam pracovať ako psychológ a poradca." 
                          
„Fosterová, ty si proste trieda!" Neveriacky pokrútil hlavou a znova si so mnou štrngol pohárom. 
                          
∆∆∆ 
                          
Jeremy
                          
„Tak ako prvý deň v práci?" 
                          
„Úžasne! Tí ľudia potrebujú moju pomoc. A ja im ju dokážem poskytnúť. Je to neskutočne krásny pocit." Blažene sa usmievala. 
                          
„A nie si ty prevtelený anjel?" díval som sa na ňu a uvedomoval si, že s jej krásou by tým anjelom skutočne mohla byť.
                          
„Ha Ha Ha..." netvárila sa ani trochu pobavene. 
                          
„Myslím to vážne." Ozrejmil som. 
„O tom by som snáď niečo vedela." Jemne sa červenala, čo vo mne vyvolalo pocit okamžitého šťastia. 
                          
∆∆∆ 
                          
Jeremy
                          
Dvere na mojej izbe sa pootvorili. Neurobila nič hlučné. Ale vedel som to. Vlastne skôr cítil. 
                          
„Ja... mohla by som?" sklopila zrak vo chvíli, keď som sa k nej otočil.
                          
„Pravdaže poď." Ukázal som rukou na voľnú časť postele vedľa seba a usmial sa, čo však vďaka tme nemohla vidieť. Vstal som z postele, prešiel ku skrini a vytiahol z nej župan. Zaviazal som si ho v páse a sadol si späť na posteľ. 
                          
„Prepáč, že ťa nenechám spať ale... Vždy som ti mohla všetko povedať, nenechal si ma v štichu keď som to potrebovala a ja myslím, že sa niečo deje." Odmlčala sa. 
                          
„No tak." Povzbudzoval som ju. „Horšie ako Issacov zážitok to už nebude." Nadviazal som na vtipnú historku, ktorú som jej prednedávnom rozprával. Obaja sme sa pri tejto spomienke rozosmiali a ona vyzerala, že konečne nabrala odvahu. 
                          
„Dúfam, že moje prešľapy takto verejne nerozširuješ." Hovorila ešte počas smiechu. 
                          
„To by som si nedovolil." Zbožňoval som jej smiech bola taká nádherná. Niekde som raz počul, že smiech je po bozku druhou najkrajšou vecou, ktorú žena dokáže s perami. Myslím však, že ten čo to povedal vymenil poradie. Alebo len nepoznal Rose... Alebo je chyba vo mne. Ešte som ju predsa nebozkával. Ktovie aké by to bolo. 
                          
„Dobre teraz vážne." Vytrhla ma z premýšľania. „Pamätáš sa keď som mávala tie nočné mory?" urobila krátku prestávku aby som tichým „Uhm." Mohol odpovedať. 
„Opäť sa mi to vrátilo. Neviem. Asi robím niečo zle." 
                          
„To nie je o tom. Je to niečo v tvojej hlave pre niečo sa to vracia." 
                          
„Potrebujem sa toho zbaviť Jeremy. Nemôžem spávať. Som unavená a neviem ako dlho to ešte vydržím. Dokážem s tým pomôcť iným viem vysvetliť prečo sa im to deje, ale na mne to proste nefunguje." 
                          
„Nechceš mi povedať čo sú to za sny?" opatrne som sa opýtal. Zhlboka sa nadýchla akoby sa potrebovala upokojiť. 
                          
„Som v nejakej vlhkej smradľavej pivnici ležím na posteli a nejaký slizký chlap sa ma pokúša znásilniť. Ja sa snažím brániť, ale neviem sa ani len pohnúť. A včera..." zastala a vložila si hlavu do dlaní. Čakal som no nezačala. 
                          
„Čo sa stalo?" 
                          
„Zabil si ho." Povedala nakoniec priškrteným hlasom. 
                          
„Čože som ho? A ako?" srdce mi tĺklo ako o život. Toto nebolo iba o snoch. Začali sa mi v hlave premietať obrázky z pred dvoch rokov. 
                          
„Vtrhol si tam a zastrelil ho." Zrejme mala pocit, že jej celkom neverím. Teda aspoň podľa hlasu to tak vyzeralo. 
                          
Bože čo sa mi to snažíš naznačiť? Pozrel som do okna na nebo. 
Prečo ju trápiš za niečo čo som urobil ja? Hm? Chceš, aby som jej to povedal? Aby to vedela? A načo by to bolo dobré? Čo sa tým snažíš docieliť? 
                          
„Jeremy? Si v poriadku?" vytrhla ma z monológu vo vlastnej hlave. 
                          
Fajn ak to teda chceš, ja to urobím. Len ťa prosím neodožeň ju odo mňa. V rýchlosti som dokončil svoje myšlienky a zvrtol k nej hlavu. 
                          
„Rose ja ti musím povedať jednu vec." Sklonil som hlavu a ona spozornela. 
„Asi dva roky dozadu sme mali ťažký prípad. V meste nám mizli dievčatá úplne bez stopy a potom ich ľudia po nejakom čase našli v lese za mestom. Len tak pohodené, bez oblečenia. Príčinou smrti bola dehydratácia, vyhladovanie a vyčerpanosť organizmu. Okrem iného boli aj viackrát znásilnené. Všetky tým istým mužom." 
                          
„To je hrozné." Zastonala a ja som prikývol. 
                          
„Vlieklo sa to už nejaký ten mesiac bol som z toho celého frustrovaný, nespával som dobre. Pracoval som aj po nociach, aby sme toho sviniara chytili. A podarilo sa. Po nejakom čase som narazil na stopu čo bolo takmer nemožné. Išli sme do domu ku ktorému ma viedli dôkazy. Vpálili sme tam spolu s kukláčmi nič sme nenechávali na náhodu ten chlap bol predsa psychopat. Rozdelili sme sa a prehľadali celý dom. Nikde sme nič nenašli. Sklamanie bolo obrovské. Vyšiel som do záhrady prevetrať si hlavu, do niečoho si udrieť alebo to aspoň rozkopať na márne kúsky. Našiel som však poklop. Taký obyčajný ako vedie do šachty. Odtiahol som ho a našiel rebrík. Nechcel som strácať čas volaním posíl možno to predsa nič nebude a oni robili vnútri expertízu. Zišiel som dolu, otvoril veľké oceľové dvere. Chytil som ho priamo pri čine. Dve dievčatá pripútané o posteľ strašne plakali. On sa v momente zvrtol a chcel vytiahnuť zbraň. Nestihol. Stlačil som spúšť a strelil ho presne do srdca. Bol namieste mŕtvy." 
                          
Rose vstala z postele a prešla k oknu. Nepozrela na mňa. Silno zvierala parapetu v oboch rukách.