17. RÁNO TO BUDEME ĽUTOVAŤ

                                    

                                          
Pred niekoľkými mesiacmi
                          
Smrť. Musela to byť smrť, pretože ho neuveriteľne bolelo no jednoducho všetko. Všade okolo bola tma. Lenže tie zvuky boli také reálne, že napokon veľmi namáhavo otvoril oči.
                          
„Ahoj."
                          
Usmialo sa naňho dievča s blond vlasmi, ktoré mala teraz zopnuté do vrkoča a on rozmýšľal či Lunu Lovegoodovú videl niekedy inak než s rozpustenými vlasmi. Zátkový náhrdelník a reďkvičkové náušnice však mala vždy.
                          
„Čo sa deje?" spýtal sa namáhavo. Prerývane dýchal. „Kde to som? A kde je Hermiona?" spýtal sa.
                          
Luna posmutnela a obzerala sa smerom ku dverám, akoby hľadala pomoc.
                          
„Ron," prihovoril sa mu Remus. „Lež a nevstávaj." Hovoril to vľúdnym tónom no rázne. „Si zranený."
                          
„To je mi fuk!" Ron sa pokúsil posadiť, no bolesť mu to nedovolila. Potlačil výkrik a zvraštil tvár v bolestivej grimase. „Kde je Hermiona?"
                          
Remus neodpovedal hneď. „Hľadáme ju." Odvetil napokon. „Fred a George ťa zachránili." Vravel. „Hľadali sme vás, no prišli sme neskoro."
                          
„Hermiona je mŕtva, však?" zašepkal Ron.
                          
„Nie. Neviem." Remus vyzeral, akoby mu bol tento rozhovor obzvlášť nepríjemný. „Musíš dúfať."
                          
„Neklam Remus." Odvetil Ron smutne. Všetko odrazu stratilo zmysel. „Chcem byť sám. Prosím."
                          
***
                          
Hermiona sa triasla na celom tele a pritom už hodnú chvíľu plakala v detskej izbe. Nechápala ako mohla dovoliť Dracovi Malfoyovi aby ju len tak pobozkal a ešte menej chápala ako sa jej mohol jeho bozk toľko páčiť. Obaja Aurora aj Scorpius spokojne spali, no ona nedokázala ani oko zažmúriť. Uľavilo sa jej jedine v tom, že Draco Malfoy ostal u seba a neprenasledoval ju. Stále cítila chuť jeho bozku na svojich perách ... Netúžila ho vidieť, zhovárať sa s ním či len znášať pohľad naňho. Chcela sa skryť a už mu nikdy neprísť na oči, neprehodiť s ním slovo. Cítila sa taká vinná, plná výčitiek, že naozaj dokázala iba plakať. Začala ho mať svojím spôsobom rada, alebo len bola príliš osamelá? Chcela ho pobozkať, či sa to jednoducho stalo pretože ... ani nevedela prečo. Najhoršie na všetkom bolo, že sa bála na tieto otázky odpovedať samej sebe, pretože by viedli len k ďalším vnútorným rozbrojom. Prepáč, Ron. Pomyslela si nešťastne.
                          
Hermiona nemohla zaspať, stála pri malom okne v malej miestnosti, ktorá bola ich útočiskom už niekoľko dní. Vonku bola tma a Londýn bol navyše zahalený do hustej hmly. „Prečo nespíš?" spýtal sa Ron.
                          
„Neviem spať," zašepkala. „Bojím sa. Nikdy som sa tak nebála ale ..." nedopovedala iba sa k nemu otočila a on videl, že plače. Vstal z postele aby ju mohol objať.
                          
„Hermiona, aj ja mám strach. Vážne." 
                          
„Vďaka tomu maličkému sme toľko zraniteľní." zašepkala. „Ale tak veľmi to dieťatko ľúbim. A chcem ho napriek všetkému."
                          
„Aj ja ho ľúbim. A aj teba." hladil ju po vlasoch. „Mali by sme odísť Hermiona." povedal. 
                          
„Už sme o tom predsa hovorili." namietla. „To máme utiecť?"
                          
„Niekedy, ... niekedy je výhrou aj uznať prehru." odpovedal jej Ron. „Nerád to hovorím, ale je to len otázkou času, kedy skončíme ako Moody, alebo ako Colin."
                          
„Kiežby sme mali Harryho." fňukala Hermiona. „On by ho zastavil, viem to."
                          
„Aj ja si to želám." odvetil Ron potichu. Najlepší priateľ mu toľko chýbal. „Ale žiaľmerlin nie je. A Harry by to pochopil. Nechcel by aby sa dieťatku niečo stalo."