13

                                    

                                          
Upratovala som podkrovie a snažila sa to tu aspoň trochu zútulniť. Musím priznať, že sa mi tu začína páčiť. Upchatý NY a každodenné pohľady spolužiakov mi vôbec nechýbajú. Je to ticho a pokoj. Uvidím, ako dlho budem tolerovať tie vtáky pri tom strome vedľa mojej izby. Kvičia hlavne ráno. Sú ako zmyslov zbavené. Pri spacáku mám plastovú misku plnú malých kamienok, ktorými umlčiavam tento prírodný budíček.
                          
"Jull??" zakričala mama zdola. Pustila som krabicu a zliezla pár schodov. Div sa svetu, neprepadla som sa. Mamin hlas išiel z kuchyne, kde som ju aj našla. Máme ju prepojenú s obývačkou a chodbou. Mama stála pri vchodových dverách. "Je tu Melinda." kývla na mňa a vrátila sa s úsmevom späť do kuchyne. 
                          
Založila som si ruky na prsiach a neochotne prešla k dverám. Hneď ako som ju zbadala mala som chuť odletieť do Krajiny Nekrajiny.
                          
"Percy Jackson sa tu zatiaľ neukázal, ale potom sa ozvem." sarkasticky som žmurkla a chcela zabuchnúť ťažké drevené dvere. Jej ruka však dopadla na dvere a zabránila mi.
                          
"Jull, nerob si z toho zábavu." pozrela mi do očí.
                          
"To by som si neodvolila." neveriacky som zakývala hlavou.
                          
"Prestaň s tým, kým nie je neskoro." stále tlačila dlaň proti dverám a pohľad proti mojej citovej bariére.
                          
"S čím presne?" zúžila som oči.
                          
"Chcem vám pomôcť." zaklipkala očami.
                          
"Ale my vašu pomoc nepotrebujeme." vysvetlila som. 
                          
"Ako myslíš." pustila dvere a dala ruku do vrecka svojho župana. "Ale hlavne nesprav tú chybu, čo ja." pozrela na mňa prosebne. So slzami v očiach. Akoby mi naozaj chcela pomôcť. No moja tvrdohlavá časť bola silnejšia. 
                          
"O akej chybe to vravíte?" zvedavosť mi nedala. Zabuchnúť jej dvere pred nosom je krásna varianta. Ale to môže počkať.
                          
"Nezamiluj sa." zašepkala zlomene.
                          
"Tsss,..." tresla som dverami. 
                          
Ja? Zamilovať sa? A ešte do neho?! Nevie jesť príborom, nevie sa obliecť. Nevie rozprávať. Vďaka nemu sme prišli o dom. Vďaka nemu tu teraz trčíme. Ničí mi život každým svojim ranným prebudením. Lásku budem cítiť k jeho vrahovi. On je ten posledný, kto by si zaslúžil moje city! Je pre mňa len príťaž. Zbytočný. Vadný. Chorý. 
                          
"Čo chcela Melinda?" spýtala sa mama spoza šporáku.
                          
"Stretko s Aladinom." povedala som nepríjemne a brala každý druhý schod až hore na podkrovie, kde som od samej zúrivosti kopla do hlúpej krabice. Niečo v nej prasklo a to ma zastavilo. Kývla som hlavou na krabicu a neodkázala ju zaradiť. Je tu veľa krabíc od predošlej majiteľky. Asi aj táto. Vyzerá dosť sprachnivene. 
                          
Vlasy som si dala za ramená a sadla si ku krabici. Nie že by ma mrzelo, že som rozbila nejakú hodnotnú vec. Možno sú tam ti veci dve a jedna prežila útok. Krabicu som odprášila a otvorila. Na jej spodku bolo niekoľko fotiek. Rozbila som rámček. Bol iba jeden a mal v sebe fotku troch ľudí. Nedokázala som ich zaradiť. Dve známe ženy, jeden neznámy chlap. Chlapec. Chlapce asi v mojom veku a dievča asi tiež. Staršia žena, niečo pod tridsiatke. Viac ani nie. Až po dlhom skúmaní som zaradila staršiu ženu. Georgia Manson. Tá mladá žena mi prišla známa. Z videnia alebo tak. Držala sa pri chlapcovi uprostred. Ten mi bol celkom neznámy. Za to tá mladá žena mi teda žrala pamäť. Mala odhalenú kľúčnu kosť, mala na nej vytetovaný malý mesiačik. Mala šaty, ktoré jej odhaľovali kľúčnu kosť, inak by som si to ani nevšimla. 
                          
Fotku som po skúmaní opäť zložila do krabice a do lona si zobrala hrsť fotografii. Na všetkých sa striedali len títo traja ľudia. Niekde po jednom. Po dvojiciach. Alebo všetci. Museli si byť blízky. Boh vie v akom boli vzťahu. 
                          
Fotku z rámčeka som predsa len nakoniec vybrala a strčila si ju do vrecka svetra. Možno časom zaradím tú ženu. Spoznám chlapa alebo čo. Boh vie. 
                          
"Obed!" opäť sa ozvala mama. Pre svoje potešenie som krabicu dala dozadu pod plachtu. Skryla som ju. Boh vie, čo to všetko znamená. Kto to sú za ľudia. Mala by som si dávať pozor, kto tu príde. Možno by to všetko mama vyhodila. To nesmiem dovoliť.