7. ASTORIA

                                    

                                          
„Wau, historický okamih. Grangerová stratila reč." uškrnul sa Draco samoľúbo, pri pohľade na Hermionu. 
                          
Naprázdno prehltla. „Ako ...?" bo jediné na čo sa zmohla. Snáď nikdy nebola toľko prekvapená, ako teraz.
                          
Díval sa na ňu a vyzeral naozaj pobavene. „Merlin, Grangerová dýchaj. Ak sa zadusíš, alebo umrieš tak si budem nájsť novú pestúnku pre Scorpa."
                          
„Prečo si nič nepovedal?" Hermiona sa už ako tak spamätala hoci stále mala pocit, že svet je odrazu akýsi rozmazaný a všetko sa točí.  
                          
„A pripraviť sa o túto zábavu?" odpovedal jej otázkou. „Nežartuj!"
                          
„Čo máš v pláne?" šepla. 
                          
Arogantný úškrn zmizol a povzdychol si. Prvý krát si všimla drobnú vrásku na jeho tvári, vyzeral naozaj ustarane. „Neviem." povedal úprimne. „Nuž, chcela si aby som veril, že to dieťa je moje ... a potom čo?" spýtal sa zvedavo.
                          
„Nechcela." Hermiona mala v očiach slzy. „Ale čo som mala robiť? Nič lepšie ma nenapadlo? Myslíš, že to nebola posledná zúfala možnosť, ju zachrániť?" plakala. „A zlyhala som." 
                          
„Neplač Grangerová." prinútil ju aby sa naňho pozrela. „Ženský plač ešte nikdy nič nevyriešil, takže láskavo prestaň." vravel jej netrpezlivo. „Nuž áno, kryl som ťa. Ale nie kvôli tebe. Vieš, že sa v jeho radoch klamstvá neodpúšťajú, ani drobné prehrešky."  
                          
„Čo tým myslíš?" 
                          
„Nuž," Malfoy vyzeral naozaj neochotne, ale odpovedal jej. „Asi bude najlepšie keď si každý bude myslieť, že je to dieťa čo čakáš je naozaj moje. Je menší zločin mať decko s niekým ako ty, než klamať Temného pána." 
                          
Hermiona neverila vlastným ušiam.  
                          
„No čo už, nebudem ani prvý ani posledný." odvetil na jej nevyslovenú otázku. „Kopec smrťožrútov má no nazvime to rôzne spoločenské aktivity. Ak vieš čo tým myslím." 
                          
„Si nechutný Malfoy." zamračila sa a odtiahla sa. „Nechaj si to pre seba, dobre?" 
                          
Neodpovedal, iba mykol plecami. „Netvár sa tak svätuškársky. Nezabudni, že som k tebe dobrý a pomáham ti." 
                          
Odfrkla. „Pomáhaš hlavne sebe." opravila ho. 
                          
Prísne na ňu pozrel. „Ale určíme si nejaké pravidlá Grangerová. Budeš robiť všetko čo ti poviem, bez reptania. Rozumieš?" 
                          
Bojovala sama so sebou. „Čo všetko táto tvoja požiadavka zahŕňa?" spýtala sa opatrne.
                          
Venoval jej chladný pohľad. „Neboj sa. Keby som ťa chcel znásilniť, už by som to dávno urobil." 
                          
„Stále si mi neodpovedal." Hermiona znela odvážnejšie, než sa naozaj cítila. Ale popravde už sa ho dávnejšie prestala báť. Bol v podstate rovnaký ako na škole. Veľké reči a žiadne skutky. 
                          
„Už som to povedal niekoľkokrát. Budeš slušná, úctivá, menej drzá, ... a nebudeš sa s nikým zhovárať okrem mňa!" 
                          
„Ako si želáš." odpovedala. „A môžem sa presťahovať do detskej izby ku Scorpiusovi?" 
                          
Draco vyzeral, že nad tým rozmýšľa. Potom sa zlomyseľne uškrnul. „Rokwood a ostatní sa často potulujú po dome. Takže, ak na nich chceš naraziť, kľudne môžeš!" 
                          
Hermiona mlčala. 
                          
„Takže už chápeš, prečo ho v noci stráži Nimmi?" spýtal sa jej, ale nečakal na odpoveď. Samozrejme, bolo to logické. Čary škriatkov čarodejníci nemali v moci prerušiť.