3. VÁŽENÁ SMRŤOŽRÚTSKA SPOLOČNOSŤ

                                    

                                          
Od Malfoyovho odchodu uplynulo pár hodín. Hermiona zúrila, pokúšala sa z izby dostať, no nešlo to. Napokon rezignovala. Klesla na zem a rozplakala sa. Prešla síce hodná chvíľa, ale jej sa uľavilo. Cítila sa akosi lepšie, a ľahšie, pokiaľ, to teda bolo možné. Posadila sa na posteľ a pustila sa do jedla. A zjedla naozaj všetko, hoci to bolo studené, chutilo jej to i tak. Trúfla si povedať, že to bolo prvé normálne jedlo za veľmi dlhú dobu. A medzitým vymýšľala plán na útek. No nateraz jej neostávalo nič iné, len sa podvoliť, no nesmierne sa desila toho, čo s ňou Malfoy zamýšľa. A napokon si obliekla aj tú uniformu. Boli to celkom nepekné a neforemné čierne šaty jednoduché šaty, ktoré jej siahala tesne nad kolená. Okolo štvorcového výstrihu sa vlnila akási biela čipka. K uniforme patrila aj biela zástera, ktorú si previazala cez šaty, ale čepiec si odmietla dať. Bolo to celé také ponižujúce, a celý čas sa jej neustále chcelo opäť plakať, no zakázala si to.  
                          
„Nimmi!" skúsila privolať škriatku, a prekvapilo ju, že to účinkovalo. 
                          
„Čo si slečna, želať?" spýtala sa jej úctivo.  
                          
„Je Malfoy doma?" spýtala sa. 
                          
„Pán byť v pracovni!" odvetila Nimmi piskľavo. „Ale nikto ho nesmieť rušiť! Pán prikázal!" 
                          
„Hmm." Hermiona odfrkla.  
                          
„Nimmi mať, ale povinnosť oznámiť slečne o jej práci!" pokračovala škriatka. „Slečna mať za úlohu upratovať izby, ktoré jej Nimmi ukáže. Ale najmä sa starať o pohodlie a spokojnosť mladého pána!" 
                          
„Vraj starať ... Nikdy!" 
                          
„Slečna!" Nimmi sa zatvárila nesúhlasne. „Mladý pán je, ešte taký maličký! Vy o ňom nesmieť hovoriť takto nepekne!" 
                          
Hermionu to prekvapilo. „O kom to vlastne hovoríš?" 
                          
„O mladom pánovi Scorpiusovi." vysvetľovala Nimmi. „Nimmi vidieť už veľa bábätiek, ale ani jedno nebyť také roztomilé." rozplývala sa. „Chcieť ho slečna vidieť?" 

                          
Hermiona sa zatvárila pochybovačne. „A to mi Malfoy dovolí sa priblížiť k jeho synovi?" nechápala. Nič nedával zmysel, ale na svoju otázku odpoveď nedostala. 
                          
Nimmi odomkla dvere, a ukázala Hermione aby ju nasledovala. Tá váhavo vykročila, za škriatkou, a prešla do susednej izbičky, ktorá bola naozaj krásne zariadená. Takmer všetko bolo v odtieňoch svetlomodrej a bielej. Uprostred bola kolíska, s baldachýnovými záclonami. Visel na nej kolotoč s jednorožcami, ktorý vydával jemnú melódiu. 
                          
Hermiona podišla bližšie, a nevdojak sa usmiala pri pohľade na bábätko. Mohlo mať asi tak rok, možno o pár mesiacov viac, sladko spinkal a pritom si cmúľal pästičku. Pohladila jeho plavé vlásky, ktoré boli rovnaké ako mal Draco. 
                          
„Vidieť?" šepkala Nimmi. „Mladý pán je nádherné dieťatko!"  
                          
Hermiona prikývla. Ani si len nedokázala predstaviť, že Malfoy splodil niečo takéto milé, ale vedela, že je to absurdné, na to aby mohol mať niekto deti, nemusel mať svätožiaru. V mysli zablúdila opäť k svojmu dieťatku a znova si sľúbila, že utečie, len čo bude môcť.  
                          
Maličký Scorpius sa zamrvil a ona ho prikryla dekou, opatrne a nežne aby ho nezobudila. „Počula som, že Astoria nedávno umrela." zašepkala Hermiona.  
                          
„Slečna, nevyslovovať meno panej!" zhíkla Nimmi a ustrašne sa obzerala okolo seba, akoby sa bála, že ich niekto môže počuť. Už aj tak veľké oči, mala ešte väčšie, rozšírené od strachu.. „Niekto by môcť slečnu začuť!" šepkala. „Nespomínať pani, nikdy."