Part 3.

                                    

                                          
                   
                          
Jason McCann
 „Chcem ťa upozorniť, že Yasmin je trochu špecifická." 
 „Všimol som si." Sarkasticky som odfrkol. 
 „Proste buď milý, nepýtaj sa a rob to čo máš." 
 „Scott, bude to v pohode. Dáme si obed a budeme sa tváriť ako skvelo sa zabávame a sme zamilovaní." Pretočil som očami zatiaľ čo som si obúval topánky. 
 „Fajn." Vydýchol a zrušil hovor. 
                          
Vbehol som do garáže a nasadol do auta. Vyrazil som na rušné ulice Los Angeles a snažil som sa čo najrýchlejšie dostať k hotelu kde je ubytovaná. Keď sme sa dohadovali na tento obed, povedala mi, že ona obeduje výlučne o dvanástej. Pozrel som na hodiny, ktoré ukazovali za desať dvanásť. Zapol som si rádio a hudba sa rozoznela po celom aute. Až po chvíli som si uvedomil, že by som mal trochu pribrzdiť, lebo takýmto tempom sa dostanem akurát tak na policajnú stanicu, ktorá fakt nie je miesto kde by som sa teraz chcel nachádzať. 
 12:07 som sa už nachádzal niekoľko metrov pred jej hotelom. Stála pred dverami, ruky založené na prsiach a na tvári kamenný výraz. Bola perfektne upravená ako vždy. Úzke červené šaty jej zvýrazňovali všetky krivky. Na ramenách mala prehodené čierne sako a obuté vysoké podpätky. Jej vlasy neboli zakryté klobúkom ako prvý deň. Mala ich vyčesané do dlhého vrkoča a jej výrazný mejkap zdobil hlavne rúž na perách. Musím uznať že vyzerá skvelo. Jediné čo jej to kazí je tá povaha. Kontrolou posadnutá, panovačná perfekcionistka nie je asi typ ideálnej ženy. Potriasol som hlavou a zaparkoval. Po chvíli prišla k autu a nasadla na sedadlo vedľa mňa. 
 „Čakala som, že budeš mať aspoň toľko slušnosti, že mi otvoríš dvere, keď už meškáš." 
 „Robia to len vo filmoch, navyše nie som tvoj manžel alebo čo." Odvrkol som.
 „K tomu meškaniu, meškám sotva desať minút a aj to kvôli Scottovi."
 „Hovorila som, že na čas si dávam záležať." 
                          
Myslel som si, že to s ňou bude celkom v pohode, no mýlil som sa. Zbytok cesty už nikto nič nepovedal. Ticho vypĺňala hudba a ja som to už chcel mať všetko za sebou. Tento sprostý obed, Yasmin a aj celé toto divadielko s randením. Keď som zaparkoval pred reštauráciou a obidvaja sme vystúpili, pár ľudí si nás začalo všímať. Chytil som Yasmin za ruku a potiahol ju ku vchodu. Čašník nám ukázal stôl a podal jedálne lístky. Sadli sme si a chvíľu panovalo ticho. Každý hľadel do svojho jedálneho lístku, až kým to nezačalo byť trápne. Po chvíli prišiel čašník a pýtal sa na naše objednávky. 
 „Dám si steak, hranolčeky, šalát a kolu."
 „Tofu so zeleninou a kávu. Čiernu, silnú, bez mlieka a cukru." Podala mu lístok s pohľadom ktorý bol vážny a znamenal niečo asi ako „ak to pokašlete, ste mŕtvy." 
 Z kabelky si vybrala nejaký malý notes a niečo si tam zapísala. Uprene som ju sledoval. Tvrdé rysy jej tváre zvýrazňoval mejkap. Keď dopísala, položila pero a uprela pohľad na mňa. 
 „Čo si  tým chceš dokázať?" založila si ruky na stôl. 
 Nechápavo som na ňu hľadel. 
 „Veci ktoré robíš. Aký majú zmysel ?" Pretočil som očami.
 „Všetko musí mať nejaký zmysel ?" 
 „Predpokladám, že áno. Nikdy nerobím veci bez toho aby som od toho niečo neočakávala alebo si to nerozmyslela."
 „No, vyzerá to tak že ty sa ani nikdy nezabávaš." Odsekol som. Nič nepovedala, len si opäť niečo zapísala. Táto ženská ma už poriadne vytáča. Čo si o sebe myslí ? Je tak panovačná! Našťastie našu konverzáciu prerušil čašník s našou objednávkou. 
 „Stôl vľavo. Je to paparazzi. Takisto už pár ľudí zaregistrovalo, že sme tu. Tvár sa, že som povedal niečo vtipné." Poznamenal som po chvíli. Toho muža som už pár krát videl, a povedzme si pravdu kto by čakal, že muž s foťákom väčším než jeho hlava bude paparazzi?
 Zhlboka vydýchla a široko sa usmiala. Ten úsmev bol silený a jej oči vôbec neukazovali radosť z toho, že je tu so mnou. Vytáčalo ma to. Prečo je zo mňa taká otrávená ? Niektoré ženy by zabíjali, aby mohli byť na jej mieste. 
 „Tvoja káva ukazuje tvoju dušu." Zamrmlal som. 
 „K tvojmu jedálničku sa radšej vyjadrovať nebudem." Pokrútil som nad ňou hlavou a venoval sa jedlu. 
 „Som platená za to aby som ti pomohla, no to nemôžem ak mi nebudeš seriózne odpovedať." Nadvihol som obočie s otázkou v tvári.
 „Prečo sa takto správaš ?"
 „Ako ?"
 „Arogantne, výbušne, povýšenecky.. Mám pokračovať ?" 
 „Teraz ma dobre počúvaj. Drel som roky, aby som sa dostal tam kde som dnes. Žiadny vyjebaný hokejový tím nezmení to, že som proste dobrý. Všetko som si vydrel sám, každý pád som prekonal sám. Takže mi láskavo nehovor ty, ani nikto iný čo by som mal robiť, alebo je pre mňa dobré. Celé toto tu je stupídne. Nepotrebujem tvoje špeciálne vyštudované rady. Ak by mi na tíme a Scottovi nezáležalo, už dávno tu nesedím a Scott nie je môj manažér." Vyprskol som. Našťastie som sa ovládol a kontroloval svoj hlas.
 „Dokončíme túto frašku a môžeš si ísť žiť život ako predtým. Bolo to stoje rozhodnutie." Na jej tvári sa na chvíľu objavil pohľad ľútosti, ktorý však hneď vystriedal ten zvyčajný, tvrdý. Nesnažila sa ma nejako odbiť alebo odporovať, bola ticho, no opäť si niečo zapísala. Po tomto útrpnom obede sme zašli na pláž. Veľa sme toho nenahovorili. Držali sme sa za ruky prechádzali popri brehu. Mrzelo ma čo som povedal, pretože za to vlastne ani nemôže. Je to jej práca a presne toto od nej Scott chce. Chce vedieť dôvod mojich nálad a výbuchov. Možno by som naozaj mal zájsť k psychiatrovi, ktorý mi predpíše lieky. 
                          
Yasmin stála na brehu, zatiaľ čo ja som bol členkami vo vode. 
 „Poď." Naznačil som rukou. Len pokrútila hlavou a pozerala na piesok pri jej nohách. Hŕstka fotografov, ktorá nás sledovala už od reštaurácie bola čoraz bližšie. Pokrútil som hlavou a prešiel k nej. Položil som ruky na jej pás a pritiahol si ju bližšie. Naklonil som sa k jej tvári a ucítil jej vôňu. 
 „Ide len o fotografie." Zamrmlal som jej pri uchu a pobozkal ju do jemných vlasov. Zvuk cvaknutí signalizoval že nasledujúce dni budú mať čo ľudia riešiť. 
                          
�\��<>
                          
Neviem, či to ešte niekto z vás číta, ale po sto rokoch som pridala časť. Posledný mesiac som na písanie úplne kašľala, takže sa to budem snažiť zmeniť.