Možno časom...

                                    

                                          
„To je v poriadku, chápem to," Tia sa na mňa usmievala, akoby sa nič nestalo. Akoby som ju nenazvala monštrum. Ospravedlnila som jej najmenej trikrát, nemala som právo jej povedať niečo také. 
                          
     „Zabudni na to," mávla rukou, „veď na teba zaútočil lykán, to nie je žiadna sranda." Zasmiala sa na vlastnom vtipe. 
                          
       „Lykán?" Zopakovala som. 
                          
      „Áno, to je odborný názov pre to čím sme. Hoci nie sme ako tí z legiend." Upresnila, ale mne sa z toho celého opäť zatočila hlava. „Prosím ťa, len mi nehovor, že si si myslela, že sme nejaký vlkolaci," opäť sa zasmiala a ryšavé vlasy si zastrčila za uchu. 
                          
       Tia mala pravdu, preto som sa ich nikdy priamo nespýtala čo vlastne sú. Predpokladala som, že sú vlkolaci. 
                          
      „Akí potom ste?" Hlesla som, ale z odpovede som mala strach. 
                          
      Tia si z tejto otázky nič nerobila a suverénne mi odpovedala: „No meníme sa kedy chceme a nikoho nemôžeme premeniť, dokonca nie sme ani nesmrteľní. Buď sa s tým narodíš alebo nie." Ľahostajne mykla plecom a začala sa hrabať v nejakej škatuľke. Po tých dňoch, ktoré som strávila v jej izbe mi to už divné neprišlo. „Axel je z nás najsilnejší, preto tomu šéfuje, má to v génoch. Aj náš otec taký bol." 
                          
     „Aha," vydýchla som, no v skutočnosti som sa o nič múdrejšia necítila. Práve naopak. Myslela som si, že to monštrum, na ktoré sa menia je len nejaká obluda v nejakom časovom období. 
                          
    „Aj ja som ako vy? Preto som tu?" Opýtala som sa so strachom. Prijala by som všetko na svete, len nie to, aby som bola jednou z nich. 
                          
    „Nie," pokrútila hlavou Tia a začala si znudene zapletať vlasy. „Hovorila som o tom s Axelom, stálo ma naozaj veľa námahy niečo z neho vytiahnuť, ale vyzerá to tak, že tvoji predkovia boli kedysi lovci," zhlboka sa nadýchla, „a..no...oni lovili..." zajakala sa. 
                          
     „Vás," dokončila som za ňu, „však?" 
                          
     Tia iba prikývla a vlasy si začala zapletať odznova. 
                          
    „Prečo si myslíš, že ma Axel tak chráni?" Táto otázka mi vírila v hlave už dlho. Neverila som tomu, že je to iba pre nejakú hlúpu zmluvu spred stáročí. 
                          
    „No..." začala opäť opatrne Tia.
                          
    „Tia? Povedz mi to," nástojila som s prosebným pohľadom. Ak Tia niečo vie, musím mi to povedať. 
                          
     „Počula som o tom hovoriť strážcov, veď vieš...po tom ako na teba zaútočila, hovorili niečo o tom, že si jedinou zárukou nášho bezpečia. Vraj keby boli na Axelovom mieste, tak Rebecu bez mihnutia oka zabijú a spravia z nej exemplárny príklad." 
                          
      „Ja ničomu nerozumiem," povzdychla som si frustrovane, prstami som žmolila okraj ružového trička, ktoré mi požičala Tia. To, ktoré som mala na sebe predtým, bolo celé od blata, sĺz a Axelovej krvi.  
                          
     „Počuj...to Axelove zranenie..." Ďalej som pokračovať ani nemusela. Tii bolo jasné, prečo ma to trápi. Prečo sa na to pýtam. Všimla si, že Axel a...ja...
                          
      „Neboj sa," opäť mávla rukou a žartovne ma pichla do ramena ukazovákom, „môj brat sa uzdraví." Uistila sa s úsmevom. 
                          
      „Prečo sa mu to nezahojilo?" 
                          
      No Tia sa na mojej otázke rozrehotala ako na najlepšom vtipe. „My nie sme žiadny superhrdinovia, Vivian," dostala zo seba pomedzi smiech, „neliečime sa na počkanie." 
                          
      Po jej slovách som prišla naozaj hlúpa. Ale ako som to mala vedieť? 
                          
     „Prepáč," ospravedlnila som sa jej, keď sa asi po piatich minútach prestala smiať. 
                          
     „To je v pohode," odvetila, „chápem, že je na teba toho veľa, ale časom si zvykneš." 
                          
     Pri jej slovách ma zas zmrazilo. Zvyknúť si na toto...znamenalo zmieriť sa s tým, že tu zostanem tak, ako to povedala Rebeca. Tak ako mi to hovorila Tia. 
                          
    To ma desilo zo všetkého najviac.