Dokonalá príležitosť

                                    

                                          
„Vstávaj!" 
                          
   Z mierneho polospánku ma vytrhol piskľavý dievčenský hlas. Chvíľu mi trvalo uvedomiť si, komu patrí. 
                          
   Posadila som sa a pretrela si unavené oči. Zaostrila som na strapaté ryšavé vlasy. „Tia?" Zachrapčala som. 
                          
    „Čakala si nebodaj niekoho iného?" Opýtala sa ma pobavene a hneď na to zo mňa strhla prikrývku. „Poď," zvolala vysokým hlasom a začala ma ťahať za ruku. Prekvapilo ma, akú mala silu. Potiahla mnou tak silno, že keby sa nestihnem postaviť, skončím na zemi. „Axel je preč," pokračovala, „ukážem ti dom." 
                          
     Pohľad mi padol na otvorené dvere. Tia sa ich neobťažovala ani len zavrieť. To dievča znamenalo problémy. 
                          
     „Nepovedala si, že mi pomôžeš utiecť?" 
                          
     „Áno," potvrdila mi Tia, no niečo mi nahováralo, že to nebude také ľahké, „a aj to splním, ale najskôr si chcem užiť trochu zábavy, tak poď už." Zopakovala nástojčivejšie a potiahla ma k dverám. 
                          
     Bez slova som ju nasledovala. Závidela som jej papuče, pretože moje nohy na mramorovej podlahe chodby sa premenila na cencúle. 
                          
    „Čo vlastne robí tvoj brat?" Spýtala som sa Tii, keď som za ňou kráčala po chodbe, no moju otázku úplne odignorovala. 
                          
     „Tááákže," začala hlasom sprievodkyne, „toto tu je hlavná časť sídla," rukou ukázala na celú chodbu, „nečudujem sa, že ťa dali práve tu. Axel, odtiaľto riadi úplne všetko, tu je aj jeho kancelária," prstom namierila na najväčšie dvere, približne v strede chodby, z veľmi tmavého dreva, „kanceláriu má vždy, naozaj vždy, zamknutú, teda pokiaľ v nej nie je," jej hlas prešiel do šepotu, „viem to, lebo som sa tam párkrát pokúšala vlámať, zakaždým neúspešne." 
                          
     „Prečo mi to všetko hovoríš?" Opýtala som sa Tii, no očami som stále visela na dverách jeho kancelárie. Čo tam skrýva?
                          
     „Už som ti povedala, že nie som ako Axel. Axel je idiot." Tia prevrátila očami, akoby mi hovorila nejaký očividný fakt, napríklad, že slnko je žlté. „A ja si veľmi rada robím čo chcem. Mne totiž rozkazovať nebude," tentoraz v jej hlase zaznela trpkosť. Asi spolu veľmi dobre nevychádzali. 
                          
      „Tak prečo mi potom nepovieš pravdu?" Vzdychla som si, zastala som a tvár som si ukryla do dlaní. V očiach ma zaštípali slzy. 
                          
      Odrazu som pocítila jemné pohladenie. Zdvihla som zrak a pozrela som sa do Tiiných súcitných očí.
                          
       „Nie je to tak, že by som ti to povedať nechcela," začala opatrne, „ale toto nie je moja vec. A aj keby ti poviem pravdu, tak by si mi neuverila." 
                          
       „Aspoň to skús, prosím." Jemne som jej stlačila ruku, ktorou ma hladkala. 
                          
       „Prepáč, nemôžem." Smutne sa na mňa usmiala, no trvalo to len moment, potom nadhodila svoj šťastný výraz a pokračovala v prehliadke. „Toto tu sú naši predkovia," ukázala na obrazy povešané na stenách. Boli to portréty životnej veľkosti. Všetko muži, ktorým sa na hrudi tkvel erb. „Ja by som tie obrazy zvesila, ale Axel trvá na tom, aby tu viseli. Vraj majú našim ľuďom pripomínať, čo stratili." 
                          
      „Vašim ľuďom?" 
                          
      No Tia ma ignorovala ako vždy a pokračovala: „Zvyšok domu je fakt nuda, ale vonku je bazén a na prízemí je obývačka s kuchyňou a jedálňou. My pôjdeme do obývačky, pozrieme si film a Maria nám spraví pukance, čo ty na to?" 
                          
     S nádejou sa na mňa pozrela, zmohla som sa iba na strohé prikývnutie. 
                          
     „Poď," Tia ma opäť začala ťahať, tentoraz opačných smerom, dole schodiskom. Zastali sme až v priestrannej obývačke, všetko bolo ladené do krémovej farby a na východnej a južnej strane boli okná s výhľadom, takže v miestnosti bolo dostatok svetla. 
                          
      „Posaď sa," pokynula mi a ja som roztrasenými nohami prešla ku gauču a sadla som si. Toto miesto bolo...zvláštne. „Idem po pukance, zatiaľ si tu urob pohodlie."