Bez svetra je to asi lepšie...

                                    

                                          
Súhlasiť s Tiiným plánom nebolo vôbec jednoduché. Nepovedala mi totiž nič. Nič o lekcii, nič o jej pláne. A od nášho prvého stretnutia ma nenavštívila. Namiesto nej prišiel jej brat, Axel. 
                          
     Sedela som na okennej parapete a mokré vlasy zo sprchy som mala rozpustené. Na sebe som mala oblečenie, ktoré som našla v skrini. Netušila som komu patrilo, ale hlavne, že bolo čisté. 
                          
     Axel si prezrel, ostražito, prísne a nahnevane. „Nie som si istý, o čo ti ide, ale ja sa s tebou maznať nebudem." Rukou ukázal na nedotknutý tanier na mojom stolíku. 
                          
      Nechápavo som sa zamračila. O čo šlo jemu? Bol pre mňa úplným cudzincom, ktorý mi naháňal hrôzu. Netušila som, kde som a ani to, kto je on. No prišiel ma obviňovať. 
                          
      Axel si povzdychol. Asi pochopil. „Povedali mi, že neješ." Vysvetlil v krátkosti, no jeho oči blčali studeným hnevom. 
                          
      „Nie som hladná," odvetila som mu vyrovnane. Samozrejme, bolo to klamstvo. Naposledy som jedla doma, to bolo snáď pred týždňom. 
                          
     „Dobre," prikývol, akoby nevedel, čo mi povedať. Asi nerátal s takouto odpoveďou. „Pokojne tu aj vyhladuj." Povedal a jeden kútik úst sa mu zdvihol do úsmevu. 
                          
     „Ak tu nemám neumrieť, tak čo potom? Na čo som tu?" Oči sa mi naplnili slzami, ktoré som už dlhšie zadržiavať nevedela. Každá sekunda ma tu ubíjala. A na Tiu som sa spoliehať nemohla. Ujdem, aj keby ma to malo stáť život.
                          
      „Ber to ako pobyt na dovolenke."
                          
      „Dovolenke?" Vyprskla som. „O čom to, dočerta, hovoríš? Zavrel si ma tu a hovoríš mi, že sa mám cítiť ako na dovolenke?" 
                          
       „Zavrel som ťa tu," prehovoril pomaly a pristúpil ku mne. Bol tak blízko, že som videla škvrny v jeho dúhovkách. „Lebo si ma neposlúchla a ja nebudem riskovať tvoj ďalší výlet." 
                          
       „Uniesol si ma," pripomenula som mu šeptom. V skutočnosti som chcela odpovede. A tie mi mohol dať len on.
                          
       „Neuniesol," pobavene pokrútil hlavou, „vzal som si, čo je moje." Zakončil ostro, autoritatívne. 
                          
        „Tvoje?" Hlesla som ignorujúc hrču v mojom hrdle. Dívala som sa mu do očí, no môj zrak mi čoskoro rozmazali slzy strachu, ale aj slzy nenávisti. Presne som vedela, čo robím, keď som odišla. Toto mesto je plné bláznov. 
                          
       „Presne tak," potvrdil mi, „tvoj život je omnoho dôležitejší než si myslíš, takže jedz." O sekundu na to už držal tanier s vychladnutým jedlom a na lyžičku naberal niečo, čo vyzeralo ako kaša. Opäť ku mne pristúpil, namieril lyžicu k mojim ústam a rozkázal: „Jedz!"
                          
      Pery som zomkla do úzkej čiarky a zaryto pokrútila hlavou. V žiadnom prípade do mňa nedostane jedlo. S najväčšou pravdepodobnosťou ho otrávil. 
                          
       „Vivian," zavrčal a po tele mi prebehol mráz strach. 
                          
       Ale prečo by mu malo záležať na tom, či jem alebo nie? Až teraz som si uvedomila, že po celý čas mi hovoril kúsok odpovede na túto situáciu: moja rodina. Povedal, že som tu, lebo niečo spravili. Vedela som, že sa nemám vracať. Vedela som to.
                          
      „Daj mi pokoj!" Vykríkla som, keď ku mne znova mieril lyžicou. Rukou som vystrelila jeho smerom a kaša skončila na jeho bielom svetri. Vyzeralo by to dosť vtipne, keby v jeho tvári nebolo vidieť čistý hnev. 
                          
       Okamžite som zliezla z parapety a rozbehla sa k dverám. Axel sa ma nepokúšal zastaviť, keď som drmla kľučkou, pochopila som prečo. „Pomóc! Prosím, pomôžte mi niekto!" Päsťami som búchala na zamknuté dvere a na lícach som cítila horúce slzy. 
                          
       „Prestaň." Rozkázal mi Axel, jeho hlas som však vnímala len matne, pretože panika vo mne priam vrela. Bola som s ním sama v zamknutej izbe. S monštrom. 
                          
       „Prosím," zavzlykala som, keď ma Axel prudko odtiahol od dverí. Držal ma za plecia, no jeho pohľad upútalo, niečo iné. 
                          
       „Krvácaš," upozornil ma cez zaťaté zuby a teraz pôsobil ešte nahnevanejšie. 
                          
       „Pusti ma, prosím," zafňukala som, pretože som si nebola istá, čo mi spraví. Na moje prekvapenie ma Axel naozaj pustil. Zamračene si ma premeral, no jediné miesto, kam sa pozeral bolo moje čelo. Až teraz som si spomenula, že som tam mala niekoľko už zaschnutých rán. Spomenula som si aj na to, ako som si ich pri tých dverách od zúfalstva rozškrabala. 
                          
        Axel si jedným prudkých pohybom vyzliekol špinavý sveter, ktorý nedbalo nechal ležať na zemi. Ocitol sa predo mnou s dokonale nahou hruďou. A mne do líc vstúpila červeň rozhorčenia. O krok som ustúpila. 
                          
Vyzliekol sa, pretože ma chce znásilniť? Alebo to bol len ďalší manéver na moje zastrašenie? 
                          
   „Nedotýkaj sa ma," Vystrela som pred seba ruku, keď som chrbtom narazila do dverí, aby mu bolo jasné, že ďalej ísť nesmie. „Nepribližuj sa!" Povedala som roztrasene. 
                          
     „Inak čo?" Pobavenosť v Axelovom hlase prezrádzala, že sa na mne momentálne zabáva. Čo sa to dialo? Čo to bolo za človeka? 
                          
     „Vivian," oslovil ma opatrne, „len sa ti na to pozriem," prehovoril rovnako pomaly. 
                          
     „Nie," odmietla som rázne, „nič od teba nepotrebujem. A absolútne nechápem o čo ti ide. Myslíš si, že ti uverím, že mi nechceš ublížiť? Že ti záleží na tom, či krvácam alebo nie?" 
                          
      „Dobre, fajn," prikývol, „uvidíme dokedy takto vydržíš." 
                          
      Bolo mi jasné, že týmto našu debatu uzavrel. Odsunul na od dverí, akoby som bola pierko. Nestihla som ani zareagovať a už bol von. Samozrejme, dvere zamkol.