Utekaj, kým vládzeš

                                    

                                          
Ahojte! Dúfam, že máte krásny nedeľný večer a cez víkend ste načerpali nové sily do ďalšieho týždňa! Viem, že táto pesnička sa asi k tejto kapitole nehodí, ale pri jej pridávaní som si na ňu spomenula, takže predsa len som tu link dala. Tak ako som sľúbila, sú tu dlhšie kapitoly, takže dúfam, že sa vám budú páčiť. 
                          
Taktiež sa vám chcem poďakovanie za každé jedno prečítanie či hviezdičku. Znamenajú pre mňa veľkú podporu. Samozrejme, ďakujem aj za komentáre úžasnej Emiliaamblov a kajuska21. Dievčatá, vaše slová sú ako balzam na dušu. Ďakujem! 
                          
❁❁❁❁
                          
Ustupovala som, dokým sa nenarazila na dvere. Mala som ísť iba na pohreb a teraz...
                          
Muž ma pobavene sledoval, nepohol sa, nespustil zo mňa oči. Keď som roztrasenými rukami našla kľučku, okamžite som otvorila a vybehla von. Ešte som stihla počuť jeho ťažký povzdych. 
                          
    Rozbehla som sa  k veľkým dobový dverám, ktoré vyzerali ako východ. Počula som za sebou ťažké kroky, pridala som a pľúca ma štípali, no zo strachu som sa ani neobzrela. 
                          
    Keď ma dolapilo niečo silné, vykríkla som, hrdlo ma štípalo. Driapala som sa a nechtami som sa snažila útočníka doškriabať na všetkých dostupných miestach. Nohou som niekoľkokrát zakopla v snahe kopnúť  muža, ktorý ma držal. No nezdalo  sa, že niečo z toho funguje. 
                          
     „Upokoj sa," zahrmel do môjho ucha, „zatiaľ ti nemám dôvod ublížiť, tak mi ho nedávaj." 
                          
     Pri tých slovám moje telo zmeravelo, neprestala som sa iba hýbať, prestala som aj dýchať a z očí sa mi vykotúľali prvé slzy.
                          
     „Teraz ťa pustím," upozornil ma muž, „ale nerob žiadne hlúposti, ktoré by si mohla oľutovať." 
                          
     Jeho zovretie povolilo a ja som od neho odstúpila čo najďalej. Otočila som sa k nemu tvárou. 
                          
    „Kto si?" Hlesla som od potláčaného vzlyku. 
                          
     Muž sa na mňa zahľadel, akoby zvažoval čo mi povedať. „Môžeš ma volať Axel."
                          
※※※
                          
Po našom malom zoznamovaní ma Axel zavrel do izby, v ktorej som sa zobudila. Nezaujímali ho ani moje protesty, ani môj plač. Jednoducho ma hodil do vnútra a zamkol. 
                          
    Prstami som si pošúchala zápästia. Jeho dotyk bol surový a bolestivý, no pochybovala som, že sa mi z toho spraví modrina. 
                          
    Svoj pohľadom som upriamila na okno. Jediné okno. 
                          
    Desať minút som zvažovala svoj šialený plán. No odmietala som zostať v dome toho psychopata. Toto mesto ich bolo plné. Aj to bol dôvod prečo som odišla. 
                          
    Otvorila som okno a do nosa mi udrel studený vzduch. S neistotou som sa pozrela dole. Podo mnou bola nejaká strecha, pravdepodobne zakrývala nejaký altánok, a dedilo ma od nej len pár metrov. Ak sa zachytím na rímsy, dopadnem bez úrazu. 
                          
    Rýchlo som vyliezla na parapetu, nohy mi teraz prevísali von. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla, poslednýkrát som sa pozrela na dvere a zoskočila. 
                          
    To, čo ma prekvapilo bol rachot, ktorý môj skok spôsobil. Strecha bola totiž kovová a moja koža na bosých nohách začala nepríjemne štípať. 
                          
    Nestrácala som však čas a pozrela sa dole. Nevyzeralo to vysoko, prikrčila som sa a rukami som sa pevne chytila okraja kovovej strechy, pričom som si dávala veľký pozor, aby som sa neporezala. Spustila som sa, takže celé moje telo viselo vo vzduchu. Nápor váhy svojho tela som nečakala, prsty mi skĺzli po povrchu a ocitla som sa na zemi. Pád našťastie utlmila tráva.