Vlado Bednár
| Vlado Bednár | |
| slovenský spisovateľ a dramatik | |
| Narodenie | 11. február 1941 Bratislava, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 17. január 1984 (42 rokov) Bratislava, Slovensko |
Vlado Bednár (pseudonymy Fedor Vietor, Quido Maria Piaček a i.) (* 11. február 1941, Bratislava – † 17. január 1984, Bratislava) bol slovenský prozaik, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa ako syn akademického maliara Štefana Bednára. Vzdelanie získaval v Bratislave, kde v rokoch 1958 – 1964 študoval na Univerzite Komenského filozofickú fakultu, odbor žurnalistika. Po absolvovaní štúdia pôsobil v rokoch 1964 – 1966, ako asistent na Katedre novinárstva a súčasne ako redaktor v časopise Kultúrny život. Neskôr redigoval mládežnícke časopisy ABC pionierov a Prúd, a tiež Infarkt, humoristickú prílohu časopisu Mladá tvorba. V rokoch V rokoch 1970 – 1975 bol redaktorom vo vydavateľstve Smena a potom sa stal umelcom v slobodnom povolaní, ktorým bol až do svojej predčasnej smrti.[1] 17. januára 1984 tragicky a paradoxne zomrel po nešťastnom páde cestou domov vo svojom byte v Bratislave - Rači následkom úrazu na rozkopanej ulici.[1][2]
Jeho manželkou bola neskoršia politička Oľga Keltošová.
Tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]Tvorba pre dospelých
[upraviť | upraviť zdroj]Debutoval r. 1964 humoristicko-satirickou prózou Uhni z cesty!, v ktorej s mladíckou vehemenciou ironizoval dobový životný štýl dospelých, jeho duchovnú prázdnotu, banálnosť medziľudských vzťahov. Nekonformný satirický nadhľad uplatnil aj v zbierkach poviedok Divné hrušky s divnou chuťou (1966) a Veterné mlyny (1967), v ktorých sa už upriamil na reflexiu adolescentného človeka. Umelecky najpresvedčivejšie to urobil v poviedkovej knižke Nebrnkaj mi na city (1967), ktorá presvedčivosťou svojej výpovede patrí k reprezentatívnym dielam modernej prózy pre mládež 60. rokov 20.storočia. Podobne ako v dvoch predchádzajúcich knihách aj v nej je protagonistom citovo vyprahnutý až cynický mladý hrdina, ironizujúci konformný a karieristický svet dospelých a zároveň odmietajúci podriadiť sa ich vplyvu. Tento v novodobej slovenskej próze pre mládež netradičný typ detského hrdinu nie je však nijakým asociálnym zjavom negujúcim univerzálne ľudské ideály. Dešpekt, ktorý ho charakterizuje, prejavuje totiž výhradne voči tej časti dospelých, pre ktorú je príznačný karierizmus, pokrytectvo, egoizmus a komerčnosť. Tým, že tieto morálne defekty svojím opozično-ironizujúcim spôsobom odkrýva, preberá úlohu výsostne kladnej postavy. Gesto, ktoré jeho postavenie vyznačuje a ktoré je podmienené skrytou túžbou po čistých ľudských vzťahoch a plnohodnotnom citovom živote, je pritom vierohodnejšie o to viac, že nemá heroickú, ale tragikomickú podobu. Tejto netradičnej typológii mladého hrdinu zodpovedá aj neobvyklý kompozično-štýlový tvar, v ktorom klasický príbeh je potlačený na minimum a jeho funkciu preberá na vnímanie náročnejší asociatívny princíp. Jeho uplatnením vyznačuje sa textový plán množstvom digresií so zmesou rozmanitých rozprávačských rovín, pôsobiacich zdanlivo nesúrodo, v podstate však korešpondujúcich s autentickým spôsobom detského vnímania skutočnosti. Takýto charakter má aj jazykový prejav detských postáv, využívajúci mestský slang. Jeho prítomnosť je činiteľom podieľajúcim sa na zvierohodnení ich opozičného postoja voči svetu dospelých.
K tvorbe pre dospelého adresáta sa vrátil až na konci 70. rokov prózou Vajce v stodole (1978) a románom Koza (1979), v ktorom karikoval komunitu dobových filmových a televíznych pracovníkov (hlavná postava koza sa stane filmovou hviezdou). Podobne ako posmrtne vydanými prózami Dračie žily (1985) a Libero (1987) aj v nich prostriedkami humoristicko-satirickej prózy diagnostikoval stav morálnej vybavenosti svojho súčasníka. Vysoká estetická a výpovedná hodnota týchto prác zaradila ho medzi reprezentatívnych predstaviteľov humoristicko-satirického žánru novodobej slovenskej prózy.
Tvorba pre deti
[upraviť | upraviť zdroj]Za debut v literatúre pre deti možno považovať knihu Dobrodružstvá troch mudrlantov (1974). Bednár v nej nezaprel svoj humoristický talent a prostriedkami grotesky, nonsensu a recesie vytvoril rozprávkovú feériu, ktorá dodnes nestratila nič zo svojej pôsobivosti. Jej osnova má detektívny ráz. Laco Breza a jeho kamarát Miro Nitka so svojím mladším bratom sa rozhodnú vypátrať sedemdesiatu siedmu krajinu. Pomôže im v tom mapa deda Vida, a hoci ich pátranie neustále ohrozuje protihráč spolužiak Žabura, svoj zámer úspešne zvládnu. Konfrontáciu skutočného sveta a jeho reálií s rozprávkovými rekvizitami, na ktorú sa východiskové pátranie mení, autor pritom dokázal zrealizovať ako hru, ktorú jeho čitateľ prijme a pochopí, pretože oba jej komponenty, reálny i rozprávkový, už dôverne pozná. A tak podľa dobového znalca Bednárovej tvorby pred dospelých i pre deti Júliusa Nogeho Bednárova parodizačná hra je síce absurdná, ale nie nezmyselná. V jej podtexte je nedidaktickým spôsobom povedané aj to, že svet rozprávok a svet dnešných vedecko-technických dobrodružstiev spája túžba človeka objavovať, hľadať, prekonávať obmedzujúce zákonitosti v prospech človeka.
Objavovanie, hľadanie a poznávanie tvorí aj leitmotív aj knihy Veľká dobrodružná vlastiveda (1979), v ktorej sa trojica bratislavských chlapcov podujme na expedičné putovanie turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až po Košice. Bednár, milovník turistických úletov z bratislavského prostredia, vytvoril touto prácou svojrázny prozaický útvar, v ktorom má miesto fantázia, recesia a intelektuálny humor, ale predovšetkým osobný vzťah a zážitok, ktorý cítiť i za tými najväčšími výmyslami. „Akoby výmysly nevymýšľal“, skonštatoval v tejto súvislosti Július Noge, „ale ich žil“. Tým presne charakterizoval nielen knižku Dobrodružstvá troch mudrlantov a Veľkú dobrodružnú vlastivedu, ale aj tri knihy autorových parodizačných rozprávok Čo mi kvety natárali (1982), Moje najmilovanejšie zvieratá (1986) a Hubárske rozprávky (1987). Pre všetky je príznačné spojenie náučného momentu a umeleckého výmyslu, ktoré v iných knihách a u iných autorov má podobu nesúrodého hybridu, v Bednárovej projekcii – a platí to aj o knihe Veľká dobrodružná vlastiveda – však zásluhou jeho fantazijnej civilnosti a recesijnej mystifikácie toto spojenie vyústi do špecifického tvaru, v ktorom náučnosť je natoľko zapracovaná do zábavnej roviny rozprávania, že sa stáva jej súčasťou.
Rozhlasová a divadelná tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]Výsledkom jeho trvalej spolupráce s rozhlasom sú hry Požičaná gitara (1977) a Kľúčikové kráľovstvo (1979), ktoré vytvoril v autorskej spolupráci s básnikom Tomášom Janovicom.
Predtým spolu napísali hru so spevmi. Tancami a odvážnym letom do neznámej krajiny Vzducholoď a v roku 1983 humoristické veršované leporelo o prstoch na ruke My sme majstri majstrov.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Tvorba pre dospelých
[upraviť | upraviť zdroj]- 1964 – Uhni z cesty, satiricko-humoristický románik
- 1966 – Divné hrušky s divnou chuťou, kniha noviel
- 1967 – Veterné mlyny, kniha noviel
- 1978 – Vajce v stodole, román
- 1979 – Koza, humoristický román
- 1985 – Dračie žily, román
- 1987 – Libero, román (vydané posmrtne)
Tvorba pre deti a mládež
[upraviť | upraviť zdroj]- 1967 – Nebrnkaj mi na city
- 1974 – Dobrodružstvá troch mudrlantov
- 1979 – Veľká dobrodružná vlastiveda
- 1982 – Čo mi kvety natárali
- 1983 – Hubárske rozprávky
- 1985 – Snehuliaci (spoluautor Tomáš Janovic)
- 1986 – Moje najmilovanejšie zvieratká
Rozhlasové a divadelné hry
[upraviť | upraviť zdroj]- 1974 – Vzducholoď, divadelná hra pre deti v 8 obrazoch (spoluautor Tomáš Janovic)
- 1977 – Požičaná gitara, rozhlasová hra pre deti (spoluautor Tomáš Janovic)
- 1979 – Kľúčikové kráľovstvo, rozhlasová hra pre deti (spoluautor Tomáš Janovic)
- 1991 – Veľké proroctvá Sibyly, kráľovnej zo Sáby
Výbery
[upraviť | upraviť zdroj]- 1987 – Pevné lano, krátke humoristické texty
- 1990 – Rozprávková torta alebo rozprávky na dobré ráno, dobrý deň, dobrý večer a dobrú noc
- v roku 2005 vyšiel v dvoch častiach výber z Bednárovej tvorby[1]
- v roku 2016, knižka pre najmenších Moje najmilšie zvieratká.[1]
O Bednárovi
[upraviť | upraviť zdroj]- 2004 – Ide dravec tvrdo na vec. Monografia, ktorú zostavil Peter Glocko ml. Zaradil do nej rozhovory o Bednárovom diele aj jeho osobnosti (s Igorom Hochelom, Tomášom Janovicom a Kornelom Földvárim), a tiež deväť spomienok jeho priateľov (Eugena Gindla, Vladimíra Popoviča, Mariána Vaneka a ďalších).[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e Pred 70 rokmi sa narodil spisovateľ a humorista Vlado Bednár [online]. Pravda.sk, 2021-02-10, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
- ↑ A.S, Petit Press. Pred 25 rokmi tragicky zahynul Vlado Bednár [online]. www.sme.sk, [cit. 2021-02-10]. Dostupné online.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Sliacky, Onderej a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. LIC, Bratislava 2005.
- Mistrík, Jozef: Humor Vlada Bednára. Slovenské pohľady, 85, 1969, č.11, s.114 – 118.
- Noge, Július: Dobrodružstvá troch mudrlantov. Zlatý máj, 20, 1976, č.3, s.207 – 208.
- Noge, Július: Veľká dobrodružná vlastiveda. Zlatý máj, 24, 1980, č.4, s.246.
- Bžoch, Jozef: Čo mi kvety natárali. Zlatý máj, 27, 1983, č.8, s.503 – 505.
- Hevier, Daniel: Snehuliaci. Zlatý máj, 30, 1986, č.5, s.316 – 317.
- Noge, Július: Moje najmilovanejšie zvieratá. Zlatý máj, 31, 1987, č.3, s.185 – 186.
- Foldvári, Kornel: Definitívne posledná. Zlatý máj, 32, 1988, č.7, s.414 – 416.