Theodora (11. storočie)

	Theodora
	byzantská cisárovná
	; Zlatý histamenon s vyobrazením cisárovnej Theodory.
Panovanie
Dynastia	Macedónska dynastia
Panovanie	1042/1055 – 1056
Korunovácia	19. apríl 1042
Predchodca	I. Michal V. Kalafates; II. Konštantín IX. Monomachos
Nástupca	I. Konštantín IX. Monomachos; II. Michal VI. Bringas
Biografické údaje
Narodenie	980; Konštantínopol, purpurová komnata cisárskeho paláca
Úmrtie	31. august 1056; Konštantínopol
Pochovanie	Chrám svätých Apoštolov, Konštantínopol
Vierovyznanie	ortodoxné kresťanstvo
Rodina
Otec	Konštantín VIII.
Matka	Helena
Odkazy
	Theodora; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Byzantský portál; Biografický portál

Theodora Porfyrogennéta (starogr. Θεοδώρα – Theodóra; * 980 – † 31. august 1056) bola posledná byzantská cisárovná z Macedónskej dynastie. Vládla od 19. apríla 1042 do jej smrti 31. augusta 1056. Spočiatku vládla ako spoluvládkyňa svojej sestry Zóé (1042 – 1050) a jej manžela Konštantína IX. Monomacha (1042 – 1055). Jej smrťou po 189 rokoch vlády zomrela Macedónska dynastia. Okrem cisárovnej Ireny bola jedinou byzantskou cisárovnou s cisárskym titulom - autokratos (t.j. vládnucou cisárovnou).

Životopis

Raný život

Theodora sa narodila ako najmladšia z troch dcér byzantského cisára Konštantína VIII. a jeho manželky Heleny, dcéry vplyvného konštatinopolského mešťana Alypia. Pretože bola dcérou vládnuceho cisára (v tom čase ešte "len" spolucisára jeho brata Bazila II.) a narodila sa v purpurovej miestnosti cisárskeho paláca, prislúcha jej titul a prídomok Porfyrogennéta - narodená v purpure.

Po tom, čo v roku 996 vyslal nemecký cisár Oto III. vyslal svojho vyslanca, milánskeho arcibiskupa Arnulfa do Konštantínopola, aby zjednal jeho svadbu s niektorou z byzantských princezien, sa javila najmladšia Theodora ako najlepšia možnosť, avšak nakoniec prednosť dostala jej sestra Zóé. Príčinou zrejme bola Zóéina krása a charizma, kým Theodora príliš krásna údajne nebola. Ku svadbe však nakoniec pre Otovu smrť nedošlo.^[1]

Následne sa už cisár Bazil II. Theodoru ani jej sestru nesnažil vydať, pravdepodobne preto, že sa obával vzniku nového legitímneho pretendenta na trón. Druhú šancu na svadbu preto Theodora získala až za samovlády jej otca Konštantína VIII. Ten na svojej smrteľnej posteli v roku 1028 hľadal vhodného nástupcu na byzantský trón. Jeho voľba nakoniec padla na Romana III. Argyra, ktorý si mal Theodoru vziať za ženu, čo však ona odmietla, pretože Roman bol jej vzdialeným príbuzným a najmä - bol už ženatý. Čo však vadilo Theodore, nebránilo k manželstvu jej sestre Zóé.^[2]

Theodora naďalej žila v cisárskom paláci, avšak jej vzťahy s cisárovnou boli stále komplikovanejšie. Theodora bola obvinená z konšpirácie, že si chce vziať za muža bulharského princa Presjana a zvrhnúť cisára Romana z trónu. Presjan bol oslepený a poslaný do kláštora, kým Theodore bolo povolené naďalej bývať v cisárskom paláci. Už v roku 1031 však bola obvinená z ďalšieho podobného komplotu - tentokrát spolu so sirmijským archónom Konštantínom Diogenom. ^[3] Theodora bola internovaná v kláštore Petrion a prinútená vstúpiť do mníšskeho rádu.Tu Theodora žila v ústraní až do smrti Zóéinho druhého manžela, cisára Michaela IV. Paflagónskeho a následnej revolúcie proti jeho synovcovi Michaelovi V.

Návrat na cisársky dvor

Po smrti cisára Michala IV. na trón usadol jeho synovec, Zóéin adoptívny syn Michal V. Ten sa krátko po svojom nástupe na trón zbavil svojho strýka, eunucha Jána Orfanotrofa, ktorý stál za vzostupom jeho rodu a jeho samotného a podobne kruto sa zachoval aj k ostatným členom svojej rodiny, ktorých nechal oklieštiť.

Michalova obľúbenosť naďalej klesala s každým jeho pokusom o jej nápravu a po rom, čo v roku 1042 obvinil cisárovnú Zóé z travičstva a poslal ju do vyhnanstva na Princových ostrovoch v Proponte, vypukla v Konštantínopole vzbura. Michal urýchlene povolal Zóé späť do paláca, avšak vzbúrenci zoskupení okolo patriarchu Alexia zmier odmietli a takmer nasilu priviedli do Konštantínopolu doteraz zabudnutú Theodoru.^[2] Samotný cisár podľa Psella ani netušil, že Theodora žije. Ešte toho dňa ju patriarcha Alexios v Chráme Božej Múdrosti prehlásil cisárovnou.

Po tom, čo sa revolúcia vysporiadala so zvrhnutým cisárom, na ktorého oslepení a vyhnaní mala Theodora zásluhy, pozvala Zóé Theodoru do paláca a súhlasila s rozdelením moci medzi ne. Ich spoluvláda trvala dva mesiace. Rozličnosti medzi vládkyňami boli zreteľné. Kým Zóé bola podľa prameňov elegantná a krásna žena, ktorá výrazne mrhala peniazmi a často striedala milencov, Theodora nebola príliš krásna, no bola pokojná, šetrná a cudná.^[4]

Vláda sestier sa ale s postupom času stále viac a viac niesla v duchu nezhôd a Zóé, aby získala väčší vplyv a význam sa vo veku šesťdesiatštyri rokov rozhodla po tretíkrát vydať. Jej voľba padla na Konštantína Monomacha, ktorý od toho roku začal oficiálne vládnuť ako spoluvládca dvoch cisárovien. V skutočnosti, čo sa týkalo štátnických záležitostí, Monomachos vládol sám. Narozdiel od svojich predchodcov ale rešpektoval postavenie cisárskych sestier a oni zase rešpektovali jeho jeho politiku a jeho milenku Máriu Sklerainu, ktorej dovolili udeliť titul sebasty.^[2] Mária bola tŕňom v oku viacerých osôb v okolí cisárskeho dvora a v roku 1044 z obavy, z fám, že Monomachos chce odstrániť Zóé a Theodoru vypukla v Konštanínopole nová vzbura, ktorá utíchla až po tom, čo sa sestry ukázali na balkóne cisárskeho paláca a upokojili búriaci sa dav.^[4] V tomto období žila Theodora viacmenej v ústraní paláca a po sestrinej smrti v roku 1050 sa na čas aj vrátila do kláštora. Po Máriinej a Zóéinej smrti podobné postavenie a titul sebasty získala alanská princezná, s ktorou sa Monomachos i pre Theodorine výčitky neoženil.

Theodora samovládkyňou

Po tom, čo Konštantín IX. uľahol a pomaly zomieral, ujala sa sedemdesiatročná Theodora správy ríše. Narozdiel od svojej sestry sa odmietala vydať a rozhodla sa vládnuť sama s pomocou ministrov, mimo iné vrátane Michala Psella. Theodora sa i napriek svojmu veku ukázala byť schopnou a energickou vládkyňou. Prijímala nové zákony, vyslancov a úspešne odolávala pokusom patriarchu Kéroularia o prevzatie aspoň časti moci.^[1] O uzurpáciu trónu sa pokúsil taktiež ambiciózny aristokrat Nikéforos Bryennios najstarší. Bol však Theodorinými prívržencami pri Chrysopole porazený a vyhnaný.^[3] V tomto čase taktiež na povrch vyplávala otázka nástupníctva Macedónskej dynastie. Z vládnucej dynastie bola nažive už iba Theodora a bolo zrejmé, že ona už ríši dediča neporodí. Takisto Monomachos počas svojho života dediča nesplodil, a bolo na Theodore aby určila kto bude jej nástupcom. Na smrteľnej posteli cisárovná neschopná prehovoriť prikývnutím hlavy vybrala staršieho patricija Michala Bringa.^[1] Niekoľko dní na to 31. augusta 1056 zomrela.

Referencie

↑ ^a ^b ^c NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. 450 s. Kapitola The Decline begins, s. 305 – 314 a 368 – 369. (po anglicky)
↑ ^a ^b ^c ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 203 – 204.
↑ ^a ^b Theodora. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2038.
↑ ^a ^b DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. S. 193 – 195.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Theodora (11. storočie)

Vladárske tituly
Theodora Macedónska dynastia
Predchodca Michal V. Kalafates	cisárovná 1042 – 1056	Nástupca Michal VI. Bringas

[:0-1] NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. 450 s. Kapitola The Decline begins, s. 305 – 314 a 368 – 369. (po anglicky)

[:1-2] ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 203 – 204.

[:2-3] Theodora. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 2038.

[:3-4] DIEHL, Charles. Postavy z byzantských dejín. Preklad Štefan Janšák. 2. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2009. 246 s. ISBN 978-80-8061-373-0. S. 193 – 195.

[1]

[2]

[3]

[4]