Takšoň (knieža)

	Takšoň
	Uhorské veľkoknieža
Panovanie
Dynastia	Arpádovci
Panovanie	955 – asi 972
Predchodca	Fajs
Nástupca	Gejza
Biografické údaje
Narodenie	931
Úmrtie	asi 972
Rodina
Manželka	princezná z Chazarskej ríše možno z kmeňa Pečenehov alebo z Volžského Bulharska
Potomstvo	Gejza Michal
Otec	Zoltán
Matka	dcéra Menumoruta
Odkazy
	Takšoň; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Takšoň (okolo 931 – † okolo 972) bol od roku 955 – do svojej smrti uhorským (veľko)kniežaťom z rodu Arpádovcov.

Rodina

otec Zoltán, syn Arpáda, staromaďarský náčelník
manželka: princezná z Chazarskej ríše možno z kmeňa Pečenehov alebo z Volžského Bulharska
deti:
- Gejza – uhorské veľkoknieža (Takšoňov nástupca)
- Michal – nitrianske knieža v rokoch cca 970 – cca 995

Životopis

Takšoň sa narodil ako syn Zoltána a jeho neznámej ženy, pravdepodobne dcéry Menumoruta, slovanského kniežaťa, ktorý bol údajne porazený pri maďarskom vpáde do Európy krátko pred rokom 907. Nie je však vylúčené, že vládca Menumorut je len fiktívna postava, pretože jeho meno označuje tiež Veľkomoravskú ríšu. Takšoňove narodenie sa datuje na roku 931. Na veľkokniežací stolec podľa Anonymovej kroniky nastúpil po otcovej abdikácii v roku 947, teda tri roky pred jeho smrťou.

Moderní historici tieto informácie však spochybňujú. Súdobý kronikár Liutprand z Cremony tvrdí, že Takšoň v roku 947 viedol výpravu proti Talianom, zrejme sa teda narodil pred rokom 931. Pri tiahnutí do Talianska Takšoň údajne dosiahol až mesta Otranto v Apúlii. Odtiahol vraj potom, čo mu zaplatil taliansky kráľ Berengar II. Vládu Takšoňovho otca zaznamenal iba autor Anonymovej kroniky, podľa ktorého bol Zoltán tiež predkom všetkých uhorských panovníkov. Anonymova kronika tak nie je pre Zoltánove panovanie spoľahlivým zdrojom.

Podľa kroniky Johanna Aventina z 15. storočia Takšoň v roku 948 porazil Rakúšanov a Korutáncov. Takšoňov súčasník, byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet uvádza, že okolo roku 950 Maďarom vládol Fajs, Takšoňov bratranec.

Podľa Johanna Aventina sa Takšoňv roku 955 zúčastnil bitky pri Lechu. V nej budúci cisár Oto I. porazil takmer osemtisícové maďarské vojsko. Ak by mal Aventinus pravdu, bol by Takšoň jedným z mála maďarských veliteľov, ktorí bitku prežili. Na základe Aventina sa historici Gyula Kristó a Zoltán Kordé domnievali, že Fajs Takšoňovi odovzdal vládu práve po bitke pri Lechu. Túto možnosť potvrdzuje francúzsky kronikár z 13. storočia Alberich z Trois-Fontaines, podľa ktorého sa jeden z preživších Maďarov stal ich kráľom. Porážka na Lešskom poli ukončila staromaďarské vpády do strednej a západnej Európy a donútila Maďarov, aby sa trvale usadili na území medzi riekami Enža a Traisen. Ich nájazdy však aj naďalej pokračovali do Byzantskej ríše. Tak napríklad v roku 965 sa Maďari zúčastnili útoku bulharského cára, Petra I., do Byzancie a o päť rokov neskôr podporili intervenciu kyjevského kniežaťa Sviatoslava I. na Balkán.

Autor Anonymovej kroniky uvádza, že sa za Takšoňovho panovania v Uhorsku usadili moslimovia z Volžského Bulharska.Túto správu podporuje denník Ibráhíma ibn Jakuba z roku 965, podľa ktorého do Prahy prichádzali moslimovia z Uhorska. Anonymova kronika tiež uvádza, že sa za Takšoňovej vlády v Uhorsku usadili Pečenehovia. Anonymova kronika tvrdí, že im Takšoň udelil územia okolo rieky Tisy. Jedinou zmienkou o Takšoňovej západnej politike je správa Liutpranda z Cremony, podľa ktorého výpovede sa v roku 963 do Uhorska vypravil vyslanec pápeža Jána XII., Istý Zacheus, ktorý mal Takšoňa popudiť proti cisárovi Otovi. Nie je však známe, či Zacheus do Uhorska skutočne dorazil. Takšoňovi sa na sklonku života podarilo takisto zariadiť sobáš svojho staršieho syna Gejzu za Sarolt, dcérou transylvánskeho kniežaťa Gyuly II. Zomrel na začiatku 70. rokov 10. storočia.