Syndróm vyhorenia

Syndróm vyhorenia (iné názvy: syndróm vyhasnutia, syndróm vypálenia, syndróm vyprahlosti; angl. burnout syndrome) je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1974, a ktorý má rôzne definície (napr. strata profesionálneho alebo osobného záujmu u príslušníka pomáhajúcich profesií alebo vyhorenie ako výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie), ktoré sa zhodujú v určitých bodoch:

• Ide o stav psychickej vyčerpanosti
• Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení
• Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej
• Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava
• Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu

Najdôležitejším znakom je spomínaný chronický stres vychádzajúci z pracovnej činnosti, ktorý môže byť sprevádzaný ďalšou záťažou z osobného života, sociálneho i fyzického okolia atď. Profesia je charakteristická vysokými nárokmi na výkon, bez možnosti oddychu a závažnými následkami v prípade omylu. Výkon takejto práce býva spojený s veľkou zodpovednosťou a nasadením, niekedy s pociťovaním "poslania" profesie. Vyhorenie je teda dôsledok nerovnováhy medzi profesijným očakávaním a profesijnou realitou, medzi ideálmi a skutočnosťou.

Samotné vyhorenie je výsledok dlhého pozvoľného procesu, ktorý má nasledujúce fázy:

• "nultá fáza", predfáza: jedinec pracuje čo najlepšie, snaží sa, napriek tomu má pocit, že požiadavkám nie je možné vyhovieť a jeho snaha nie je dostatočne ohodnotená, táto fáza predstavuje akési podhubie pre vznik syndrómu vyhorenia
• 1. fáza: pocit, že jedinec nič nestíha, jeho práca začína strácať systém
• 2. fáza: vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť, pričom výsledkom je chaotické konanie
• 3. fáza: pocit, že niečo "musí" byť urobené mizne a nahrádza ho opačný pocit – že nemusí nič, iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi, pridružuje sa strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie

Symptómy

Zvlášť v poslednej fáze

• únava a pokles výkonu
• depresia a úzkosti
• poruchy pamäte a sústredenia sa
• poruchy spánku
• telesné ťažkosti (tráviaci trakt, dýchací systém, sexualita, kardiovaskulárny systém, ...)
• nespokojnosť, dysfória, neschopnosť uvoľniť sa
• tendencie k návyku na psychoaktívne látky (alkohol, tabak, ...)
• zníženie sebadôvery a poruchy v medziľudských vzťahoch

Je to teda stav, kedy sa u jedinca vyskytuje strata činorodosti a poslania, pocity sklamania, horkosti pri hodnotení minulosti, jedinec stráca záujem o svoju prácu aj o osobný rozvoj, uspokojuje sa s každodenným stereotypom, snaží sa iba prežiť, nemať problémy, je emočne "sploštený", dochádza k redukcii tvorivosti, iniciatívy a spontánnosti, prevažujú negatívne pocity od hostility po depresiu, pridružujú sa aj somatické ťažkosti. U niektorých ľudí sa vyskytuje aj opačný extrém, a síce chronické zaťaženie prácou, ktoré následne zvyšuje stres. Psychická únava sa môže prejavovať aj častejšími chorobami ako prechladnutie či chrípka. Môžu sa vyskytnúť aj príznaky ako nevoľnosť či bolenie hlavy. Vyhorenie však môže spôsobiť aj vážne zdravotné ťažkosti ako sú napríklad obezita alebo kardiovaskulárne problémy.

Vyhorenie môže spôsobiť aj zhoršenie vzťahov s kolegami, rodinou i priateľmi. Ľudia trpiaci syndrómom vyhorenia ťažšie znášajú svoje emócie, sú nervózni a v stresových situáciách reagujú nevyrovnane. Syndróm vyhorenia postihuje ľudí z asistenčných profesií, najčastejšie programátorov, lekárov, zdravotné sestry, učiteľov, psychológov, sociálnych pracovníkov, manažérov, policajtov, vodičov medzinárodnej kamiónovej dopravy a atď.

Pri prevencii vyhorenia je dôležitý vlastný postoj človeka k práci – samozrejme v nej má byť pociťovaný zmysel, ale nemala by byť jediným cieľom, zmyslom a záujmom v jeho živote, a sociálna opora, ktorej hlavnými zdrojmi sú: rodina, kolegovia v práci, priatelia, záujmy a koníčky a celkové trávenie voľného času. Pri liečbe vyhorenia sa využíva predovšetkým Gestalt, dynamická a hlbinná psychoterapia, existenciálna analýza, logoterapia a daseinsanalýza.

Priebeh

Vyhorenie, vyčerpanie psychických síl a nadšenia nie je javom statickým, ale je procesom, dejom, ktorý má svoj začiatok, priebeh a výsledný stav. Jednotlivé fázy môžeme pozorovať aj v priebehu vyhorievania. Počet fáz, ktoré psychológovia v procese vyhorenia vyčleňujú je rôzny.

Medzi najjednoduchšie modely patrí model autorky Christiny Maslach:

1. Idealistické nadšenie a preťažovanie.
2. Emocionálne a fyzické vyčerpanie.
3. Dehumanizácia druhých ľudí ako obrana pred vyhorením.
4. Konečné štádium: postavenie sa proti všetkému a všetkým a objavenie sa syndrómu vyhorenia v celej jeho pestrosti („zosypanie sa“).

  ________x________________x______________________x_____________________x________________________
  1. Nadšenie       2. Preťaženie          3. Napadnutie          4. „proti              t=čas     
                                             druhých ľudí           všetkým“

Externé odkazy

• [1]