Praslovančina

Praslovančina je jazyk, ktorým hovorili Slovania, prajazyk slovanských jazykov.

Jazyk sa sformoval pravdepodobne v priebehu prvého tisícročia pred Kr. a neskôr sa z neho postupnou diferenciáciou (niekedy aj integráciou) vyvinuli všetky slovanské jazyky. O praslovanskom jazyku neexistujú žiadne doklady, jazyk je iba rekonštruovaný. Rekonštrukcia vzniká na základe porovnávania slovanských jazykov s ostatnými indoeurópskymi jazykmi, najmä na základe porovnávania s litovčinou, indičtinou, gréčtinou a latinčinou. Tieto jazyky v najväčšej miere zachovali niektoré vlastnosti pôvodného indoeurópskeho jazyka. Praslovanský jazyk patril do satemovej skupiny indoeurópskych jazykov (pozri: satemové jazyky).

Z pôvodného indoeurópskeho prajazyka sa vyčlenila niekoľkými charakteristickými zmenami v hláskovej stavbe. Napr. spoluhlásky k, g, ch pôvodného prajazyka sa v praslovančine zmenili na č, ž, š pred samohláskami b, i, e, ě. Z predpokladaných praslovanských slov *kelo, *giv, *legeti tak vznikli slovenské slová čelo, živý, ležať. Takáto zmena sa označuje ako prvá palatalizácia (prvé zmäkčovanie). Je známa aj druhá palatalizácia a tretia palatalizácia.

Ak porovnáme dnešné slovanské jazyky, zistíme, že sú neobyčajne blízke. Z toho možno vyvodiť (napríklad) záver, že praslovančina sa pomerne dlho rozvíjala ako jednotný dialekt indoeurópskeho prajazyka, a to v období, keď Praslovania žili v spoločnej pravlasti. Keď sa však z tejto pravlasti rozišli, začal sa aj ich prajazyk rozpadať na jednotlivé dialekty. Tieto dialekty sa rozlišovali najmä svojou hláskovou stavbou. V historickom vývine sa niektoré z týchto dialektov stali základom spisovného jazyka. Napr. stredoslovenský dialekt sa stal základom spisovnej slovenčiny, orlovský dialekt základom spisovnej ruštiny.

Vývoj

Aj praslovančina prešla viacerými vývojovými etapami:

paleopraslovančina - 3. tisícročie pred Kr. až polovica 1. tisícročia pred Kr.
mezopraslovančina - polovica 1. tisícročia pred Kr. až do polovice 1. tisícročia n. l.
neopraslovančina - 5. až 10. storočie, ktorá sa už začala nárečovo diferencovať (napr.: z praslovanského nárečia v Karpatskej kotline medzi Tatrami, Tisou, stredným Dunajom a Moravou sa vykryštalizovala stará slovenčina)

Samohláskový systém

Samohláskový systém praslovančiny sa vyznačuje tým, že má oveľa väčšie množstvo samohlások. Fonologicky nevyužívala kvantitu, dĺžku samohlások. Dlhé samohlásky boli vždy dlhé a tie, ktoré boli krátke, boli vždy krátke. Schematicky môžeme systém samohlások praslovančiny znázorniť takto:

a	ě
o	e
Ọ	ę
ъ	ь
u, y, i

Praslovančina sa vyznačovala aj týmito osobitnými samohláskami:

samohláska ě (jať), ktorá sa odlišovala od samohlásky e. Jej fonetická povaha je neznáma. Táto hláska vznikla v praslovančine a existovala približne do 11. - 12. storočia. To, že bola samostatnou samohláskou, potvdrzuje najmä staroslovienske písmo, hlaholské aj cyriliské, ktoré obsahovali pre ňu osobitné písmeno.
nosové samohlásky, predná nosovka ę a zadná nosovka Ọ. Vznikli v praslovančine a zanikli v 10. - 11. storočí. O nosovkách v praslovančine svedčia i niektoré dnešné slovanské jazyky, v ktorých sa nosovky zachovali. Je to najmä poľština, niektoré macedónske nárečia a severné nárečia v slovinčine.
redukované samohlásky, tzv. jery: mäkký predný jer ь a zadný, tvrdý jer ъ. O ich existencii svedčí najmä staroslovienčina, ktorá má pre tieto redukované samohlásky osobitné písmená. Jery zanikli v 10. - 13. storočí.
samohláska y. V niektorých slovanských jazykoch sa zachovala, v ruštine a poľštine, v iných jazykoch zanikla v 11. – 14. storočí.
v priebehu vývinu praslovančiny zanikli postupne všetky dvojhlásky, ktoré praslovančina zdedila z indoeurópčiny. Staré dvojhlásky sa zmenili buď na jednoduché hlásky (dvojhlásky typu ai, oi, ei, am, om, em) alebo na hláskové spojenia spoluhláska samohláska (staré dvojhlásky typu ar, or, er, al, ol, el).

Pozri aj

Zdroj

ONDRUŠ, Šimon. Úvod do slavistiky. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1955. 216 s.