Petronius
Petronius (asi 27 – 66) bol rímsky satirik patriaci k okruhu literátov združených okolo cisára Nera. Rukopis jeho najznámejšieho diela, Satyricon, ho označuje menom Titus Petronius. Býva stotožňovaný s Nerovým dvoranom Gaiom Petroniom Arbitrom, o ktorom sa zmieňuje v Análoch Tacitus alebo menej častejšie s Titom Petroniom Nigrom, ktorý zastával konzulát roku 62 a bol roku 66 prinútený spáchať samovraždu. Cognomen Arbiter vychádza pravdepodobne z Tacitovho popisu tohto človeka, ktorého označuje ako arbiter elegantiae (rozhodcu vo veciach vkusu) na cisárskom dvore.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Pokiaľ možno skutočne usudzovať, že spisovateľ Petronius a Nerov dvoran Petronius boli jedna a tá istá osoba, vieme na základe Tacitových zmienok zrekonštruovať aspoň čiastočne život tejto zaujímavej osobnosti. Niekedy počas rokov 57 – 59 zastával Petronius úrad prokonzula v Bithýnii, kde sa preukázal ako energický a schopný správca cisárskych záležitostí. Okolo roku 62 zastával úrad konzula. Na cisárskom dvore si Petronius získal obdiv pre svoj vytríbený vkus hraničiaci s rozmarnosťou a dekadenciou. Roku 66 ho obvinil Nerov prétoriánsky prefekt Tigellinus z účasti na potlačenom Pisonovom sprisahaní (65) a cisár mu prikázal spáchať samovraždu. Aj v tomto okamihu sa prejavila podľa Tacita Petroniova originalita – keď si podľa rímskeho zvyku podrezal žily, svoju smrť úmyselne preťahoval a strávil posledné okamihy života pri prestretom stole. Namiesto teatrálnych posledných prejavov a filozofických deklamácii údajne pri poslednej hostine recitoval poéziu. Pokiaľ možno Tacitovmu záznamu veriť, aj vlastnú smrť obrátil Petronius na paródiu, tak ako to programovo robil v svojom diele. Tacitus na záver dodáva, že Petronius uverejnil Nerove zločiny v svojom závete.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Petroniovo diele je obostreté rovnakou aurou originality a mystifikácie ako jeho autor sám. Zdá sa, že jeho pôvodný názov mal byť Satyrica či Satirica. Nie je pritom jasné, či tak malo odkazovať na satiru alebo na gréckych satyrov. Dnes sa ako tradičná forma mena používa Satyricon. Z diela, ktoré muselo byť pôvodne pomerne rozsiahle, sa nám dochovala iba časť obsahujúca koniec 14., 15. a začiatok 16. knihy. Z koľkých kníh sa skladal celý román, ktorý mohol dosahovať rozsah až Tolstojovej Vojny a mieru, nemožno určiť.
Satyricon je vo všetkých ohľadoch dielo nesmierne originálne, odvážne a prekvapivo moderné, či priam postmoderné. Petronius voľne prepája prózu s poéziou, vysoký štýl s výrazovými prostriedkami spodiny, realizmus s paródiou. Šokuje predovšetkým otvoreným erotickým nábojom svojho diela, či už pojednáva o milostných dobrodružstvách medzi mužmi a ženami, homosexuálnych alebo pederastrických vzťahoch. Hlavný hrdina románu je mladík z lepšej rodiny menom Encolpius, ktorý sa zaplieta do početných, často sexuálnych dobrodružstiev. Spočiatku tvorí milostný trojuholník s dvoma inými mladými mužmi – Ascyltom a Gitonom -, neskôr vymení s Gitonom Ascylta za potulného básnika Eumolpa.
Najslávnejší úsek dochovaného Satyriconu predstavuje Cena Trimalchionis (Hostina u Trimalchiona). Úvodná trojica hrdinov je pozvaná na oslavu v dome prepustenca Trimalchiona, ktorej dominuje na jednej strane opulentná okázalosť bohatého hostiteľa a jednak jeho úplná intelektuálna neotesanosť. Trimalchionovi ďalší hostia, preπustenci-zbohatlíci rovnakého typu ako sám Trimalchio, miešajú reč pochytenú z ulice zo zle zapamätanými veršαmi klasikov, vychvaľujú sa bohatstvom a svojimi chabými znalosťami a aby zakryli svoj nízky pôvod, obklopujú sa najelegantnejšími predmetmi, ale výsledkom je iba dokonalý nevkus, pred ktorým sa dajú, napriek prísľubu bohatej tabule, vnohy aj traja hrdinovia.
Priapea
[upraviť | upraviť zdroj]Petroniovi je dnes pripisovaná aj zbierka básní Priapea, nazvaná podľa boha sexuálnej potencie a plodnosti Priapa (ten hrá zásadnú rolu aj v Satyrikone). Ide o súbor asi 80 žartovných epigramov s erotickými námetmi, ktorý možno spoľahlivo datovať do prvej polovice 1. storočia.
Petronius v modernej kultúre
[upraviť | upraviť zdroj]Petroniov osud inšpiroval mnohých moderných autorov. Vystupuje mimo iné ako hlavná postava románu Quo vadis od Henryka Sienkiewicza a v knihe Pro koho krev od českej spisovateľky Jarmily Loukotkovej. Podľa Petroniovho Satyrikonu natočil taliansky režisér Federico Fellini film Satyricon (1969).
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
