Maximilián I. (Svätá rímska ríša)

	Maximilián I. Habsburský
	rímsky kráľ, rímskonemecký cisár
Panovanie
Dynastia	Habsburgovci
Panovanie	1493 – 1519
Predchodca	Fridrich III.
Nástupca	Karol V. Habsburský
Ostatné tituly	rakúsky arcivojvoda, burgundský vojvoda, veľmajster Rádu Zlatého rúna
Biografické údaje
Narodenie	22. marec 1459; Viedenské Nové Mesto, Rakúske arcivojvodstvo
Úmrtie	12. január 1519 (59 rokov); Wels, Rakúske arcivojvodstvo
Pochovanie	Katedrála svätého Juraja, Viedenské Nové Mesto
Rodina
Manželka	Mária Burgundská; Bianca Mária Sforza
Potomstvo	Filip; Margaréta; František
Otec	Fridrich III.
Matka	Eleonóra Portugalská
Odkazy
	Maximilián I.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Maximilián I. Habsburský (* 22. marec 1459, Viedenské Nové Mesto, Rakúske arcivojvodstvo – † 12. január 1519, Wels) bol rakúsky arcivojvoda a burgundský vojvoda (od r. 1477), rímsky kráľ (od r. 1486), rímskonemecký cisár (od r. 1493), syn cisára Fridricha III. a jeho manželky Eleonóry Portugalskej.

S menom tohto panovníka je spojené založenie habsburskej svetovej ríše, ktorá pretrvala až do začiatku 20. storočia. Vďaka premyslenej sobášnej politike zaistil dynastii veľmocenské postavenie.

Mladosť

Už tri dni po narodení bol v Katedrále sv. Juraja vo Viedenskom Novom Meste pokrstený. Na Maximiliánovu výchovu mala od detstva veľký vplyv najmä jeho matka, ktorá mu venovala všetku lásku a viedla ho k životu v kresťanskom duchu. Ešte v detskom veku však matku stratil, čo na ňom zanechalo stopy mnoho nasledujúcich rokov. Pôvodne celkom neosobný vzťah s otcom sa zmenil vo chvíli, keď ho otec začal zaúčať do tajuplného sveta, do ktorého sa rád uchyľoval – alchýmie a prírodných vied. Súčasne sa duševne i telesne pripravoval na dráhu otcovho dediča a následníka trónu. V septembri roku 1473 sa uskutočnilo jeho prvé verejné vystúpenie, keď sa s otcom v Augsburgu zúčastnil zasadania ríšskeho snemu.

Vstup do veľkej politiky

Už začiatkom sedemdesiatych rokov 15. storočia sa začali objavovať úvahy o Maximiliánovom manželstve. Ako vhodnou kandidátkou sa javila Mária Burgundská, jediná dcéra vojvodu Karola Smelého. Sobáš sa uskutočnil 18. augusta 1477 v Gente. Mária, svojho času jedna z najbohatších žien Európy, priniesla venom bohaté burgundské dedičstvo, tvoreného niekoľkými územnými celkami po oboch stranách hranice habsburskej ríše s Francúzskom; z nich najdôležitejšie boli vlastné burgundské vojvodstvo, tzv. slobodné burgundské grófstvo, územie dnešného Belgicka, Luxemburska a časť Holandska). Jeho cenu mal Maximilián poznať v nasledujúcom období, keď musel celistvosť územia brániť proti záujmom francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. Otvorenému boju predchádzalo viacero výpadov zo strany francúzskeho panovníka. K priamemu skríženiu zbraní prišlo na jar 1478. Po striedavých úspechoch jednej či druhej strany sa napokon šťastie priklonilo na Maximiliánovu stranu. Zápas o burgundské dedičstvo sa Maximiliánovi podarilo definitívne uzavrieť až začiatkom deväťdesiatych rokov, kedy po Francúzmi prehratej bitke pri Salinse boli územia mierovou zmluvou z 23. mája 1493 rozdelené. Časť pripadla Habsburgovcom a časť francúzskemu kráľovi Karolovi VIII.

16. februára 1486 bol vo Frankfurte nad Mohanom zvolený rímskym kráľom. Voľba, po ktorej o niekoľko dní nasledovala slávnostná korunovácia v Aachene, bola výsledkom dohody kurfirstov, ktorí v mladom a ambicióznom Maximiliánovi videli záštitu pred blížiacim sa tureckým ohrozením. Vzápätí po korunovácii musel čeliť prvej veľkej skúške panovníckej moci, keď počas pobytu v Nizozemsku bol v Bruggách miestnymi vzbúrencami, viniacimi Maximiliána za zlú hospodársku situáciu krajiny, zajatý a uväznený. Odveta zo strany ríšskych vojsk, vyslaných na jeho oslobodenie, vyvolala ľudové povstanie, ktoré veľmi spustošilo krajinu.

Situácia v rakúskych dedičných krajinách

V polovici osemdesiatych rokov 15. storočia boli rakúske dedičné krajiny rozdelené medzi troch vládcov. Horné Rakúsko so sídlom v Linci a časť susedných historických krajín bolo v rukách cisára Fridricha III. Tirolsku na základe delenia rakúskych krajín v predchádzajúcej generácii Habsburgovcov vládol gróf Žigmund Habsburský. Podstatná časť územia na východe dnešného Rakúska však ostávala v moci uhorského kráľa Mateja Korvína, ktorý v roku 1485 obsadil väčšinu Dolného Rakúska ako i časti Štajerska, Korutánska a Kranska. Stal sa i pánom Viedne, ktorú ustanovil svojím sídelným mestom a kde i napokon zomrel.

Jar roku 1490 so sebou priniesla zmenu stredoeurópskych pomerov. V marci 1490 sa bezdetný tirolský gróf Žigmund vzdal vlády v Tirolsku a v Prednom Rakúsku v prospech svojho prasynovca Maximiliána I. O mesiac nato zomrel náhle uhorský kráľ Matej Korvín čím sa Maximilián razom stal jedným z najvážnejších uchádzačov o uhorský trón. Svoje nároky, opierajúce sa o rodové dedičstvo po predchádzajúcom kráľovi Ladislavovi V. podporil i zorganizovaním vojenského ťaženia na východ. Neúspech výpravy zavŕšilo rozhodnutie uhorských stavov, tradičných odporcov Habsburgovcov, ktorí pri voľbe dali prednosť českému kráľovi Vladislavovi II. Jagelovskému. Nezdar v zisku uhorskej koruny Maximilián odčinil prinavrátením Matejom Korvínom obsadených východných území pod zvrchovanosť Habsburgovcov. Mierovou zmluvou zo 7. 11.1491 (tzv. bratislavským mierom) potom uznal Vladislava za uhorského kráľa. Vladislav sa zároveň zriekol nárokov na vládu po Matejovi Korvínovi nad rakúskymi dŕžavami, Štajerskom, Korutánskom a Kranskom. Zmluvou sa tak stabilizovala rakúsko-uhorská hranica. Významným bodom dohody bola klauzula o nástupníctve na uhorský trón v prípade, že by obaja panovníci zomreli bez riadnych dedičov.

V roku 1493 zomrel Fridrich III. a z Maximiliána sa stal nielen formálny panovník Rímskonemeckej ríše, ale aj jediný vládca rakúskych dedičných krajín. Obdobie v ktorom sa Maximilián ujal samostatnej vlády malo pre ďalší historický vývoj Rakúska nesmierny význam. Do raného novoveku vstúpila ešte stále rozdrobená krajina pod vládou jediného panovníka čím dala základ vzniku centrálne riadeného štátu. Uvedené obdobie je charakterizované snahou mladého panovníka o postupné spájanie jednotlivých samostatných území do spoločného štátu.

Sobášna a zahraničná politika

Pre habsburský rod bol z obdobia Maximiliánovej vlády najvýznamnejší jeho prínos k rozširovaniu rodových dŕžav prostredníctvom cieľavedomej zahraničnej a najmä sobášnej politiky, ktoré vo svojom dlhodobom časovom horizonte priniesli rodu mnohé významné vladárske posty. S jeho osobou sú spojené predovšetkým tri významné sobášne projekty.

Prvým z nich bol jeho vlastný sobáš s dedičkou rozsiahlych a bohatých burgundských dŕžav Máriou Burgundskou v roku 1477. Druhým bol sobáš jeho syna Filipa so španielskou infantkou Janou Kastílskou v roku 1496. V dôsledku úmrtí ďalších možných dedičov sobášom získali Habsburgovci týmto zväzkom nástupnícke práva v zjednotenom Španielsku a jeho zámorských kolóniách. Skutočnej vlády v Španielsku sa však ujal až Maximiliánov vnuk Karol v roku 1516 po smrti Ferdinanda II. Aragónskeho, svojho starého otca z matkinej strany. Vyvrcholením Maximiliánových sobášnych plánov bolo v roku 1504 začatie dynastických jednaní s českým a uhorským kráľom Vladislavom II. Jagelovským o budúcich sobášoch ich potomkov a následníckych právach na tróny v českom a uhorskom kráľovstve. Jednotlivé čiastkové rokovania boli zavŕšené v roku 1515 uzavretím tzv. viedenských zmlúv. Na ich základe jeho vnuk Ferdinand I. získal českú a uhorskú korunu a za manželku Vladislavovu dcéru Annu a Ferdinandova sestra a Maximiliánova vnučka Mária Habsburská si za manžela vzala Vladislavovho syna Ľudovíta.

Vnútorná politika

Politické aktivity Maximiliána I. vo vzťahu k dedičným rakúskym krajinám mali priamy súvis s jeho ríšskou politikou. Na rozdiel od jeho otca podarilo sa mu medzi ríšskymi stavmi presadiť myšlienku univerzalizmu, t. j. stavu kedy by ríšsky panovník predstavoval symbol jednoty medzi jednotlivými krajinami ríše. Osobné a charakterové vlastnosti mladého Habsburga ho k tomu predurčovali.

Dôkazom toho bol jeden z významných úspechov Maximiliánovej domácej politiky – ríšsky snem vo Wormse zavŕšený 7. augusta 1495, ktorého výsledkom bola zmluva medzi ríšskymi stavmi o tzv. večnom mieri doplnená zriadením ustanovizne (ríšskeho komorného súdu), poverenej dodržiavaním ustanovení obsiahnutých v zmluve. Zriadenie súdu však narazilo na odpor švajčiarskych kantónov, ktoré vystúpili na nasledujúcom sneme v roku 1497 proti jeho autorite. Odpor vyústil do Maximiliánovho presadenia svojich predstáv vojenskou silou. Výprava proti odbojným Švajčiarom sa však skončila neúspechom a Maximilián I. bol nútený uzavrieť 22. septembra 1499 v Bazileji zmluvu, ktorá Švajčiarskemu sprisaženstvu zaručila faktickú nezávislosť od ríšskych orgánov.

Maximiliánove snahy smerovali i k upevneniu a posilneniu ekonomickej situácie v krajine. Dialo sa tak predovšetkým na úkor oslabenia politickej a hospodárskej suverenity zemepanských miest; budovanie centrálne riadeného štátu oslabovalo vplyv krajinských mocenských centier, tvorených predovšetkým významnými magnátskymi rodmi. Významným aktom v tejto oblasti bolo v roku 1498 zriadenie centrálnych úradov sídliacich v Innsbrucku: Dvorskej rady, Dvorskej komory a Dvorskej kancelárie.

Vojenské ťaženia v Taliansku

V rámci zahraničnej politiky dôležitým obdobím Maximiliánovej vlády boli jeho vojenské aktivity v severnom Taliansku, ktoré v konečnom dôsledku mali pre neho samotného ďalekosiahle následky. Neustála rivalita s Francúzskom o ovládnutie tohto priestoru vyústila do otvorených bojových stretov so striedavými úspechmi rímskeho kráľa. V záujme oslabenia vplyvu francúzskych panovníkov v juhoalpskom teritóriu, uzavrel v marci 1495 s pápežom Alexandrom VI., španielskym kráľom Ferdinandom II. Aragónskym, milánskym vojvodom Lodovicom Sforzom a Benátskou republikou dohodu o vytvorení mocenského zoskupenia, tzv. Svätej ligy.

Pokračovanie vojenských akcií proti Francúzsku na severe Talianska vyvolalo kritiku veľkej časti zástupcov ríšskych stavov. Poukazujúc na vojenský neúspech proti švajčiarskym kantónom na ríšskom sneme v Lindau vo februári 1497 odmietli ďalej finančne podporovať Maximiliánove čoraz nákladnejšie výpravy. Jeho pozícia rímskeho kráľa ako nositeľa ríšskeho univerzalizmu začala byť neistá. Vrcholom nesúhlasu stavov s riešením zahraničných problémov vojenskou silou bolo rozhodnutie neposkytnúť ríšske vojsko na obranu milánskeho vojvodstva proti Francúzsku, dohodnuté na ríšskom sneme v Augsburgu v roku 1500.

V roku 1503 sa Maximilián I. zamiešal do sporu pápeža Júliusa II. s Benátkami a vojensky intervenoval na jeho strane. Jeho orientácia na pápežskú kúriu súvisela s uvažovanou cisárskou korunováciou v Ríme. Napriek prísľubu pápeža sa rímskej korunovácie nedočkal. Rozhodol sa preto zmeniť zaužívaný stredoveký obrad, podľa ktorého sa rímsky kráľ stal cisárom až po slávnostnej rímskej korunovácii pápežom. 10. februára 1508 prijal v biskupskej katedrále v Tridente titul voleného rímskeho cisára a stal sa prvým z radu nasledujúcich rímskych cisárov, ktorých korunovácia už nebola závislá na dohode s pápežskou kúriou a nevyžadovala si tradičnú rímsku korunovačnú jazdu.

Generálny snem

Maximiliánove vojnové podniky v Taliansku veľmi finančne vyčerpali krajinu. Jeho rastúce požiadavky vyvolávali nesúhlas a stavovská reprezentácia uvažovala o otvorenom proteste. Jej nespokojnosť s cisárovou politikou vyústila na generálnom sneme rakúskych krajín, ktorý prebiehal od januára do mája 1518 v Innsbrucku. V slávnostnom uznesení z 24. mája 1518 boli dohodnuté záležitosti týkajúce sa budúceho spoločného vývoja rakúskych krajín. Predovšetkým to bola dohoda o zriadení spoločnej Dvorskej rady, ktorá by bola panovníkovým výkonným orgánom. V dohode sa pamätalo i na hospodárske a vojenské aspekty ďalšieho vývoja. Z historického hľadiska predstavuje uznesenie generálneho snemu najstarší ranonovoveký štátoprávny dokument, v ktorom vystupuje Rakúsko ako jeden celok, spojený nielen osobou panovníka, ale i generálnym snemom, spoločnou stavovskou vládou, jednotnou menou a daňovým systémom a spoločnou obrannou politikou.

Veľkolepo a nadčasovo koncipované uznesenia generálneho snemu sa však nikdy nezrealizovali, pretože Maximilián I. v januári nasledujúceho roku zomrel.

Po smrti bol pochovaný vo Viedenskom Novom Meste. Srdce mu však vyňali a uložili v Bruggách do hrobu jeho prvej manželky Márie Burgundskej.

Rodinné pomery

Maximilián I. bol dvakrát ženatý. Prvé manželstvo s Máriou Burgundskou (* 1457 – † 1482), (sobáš 18. augusta 1477 v Gente), bolo napriek okolnostiam jeho uzavretia a krátkemu trvaniu veľmi harmonické a svojho času považované za vzor manželského súžitia. Svoju manželku veľmi miloval a až do konca svojho života za ňou veľmi trúchlil. Z tohto zväzku vzišli tri deti:

Filip (* 22. júl 1478 – † 25. september 1506), neskorší kastílsky kráľ Filip I. Pekný ∞ Jana Kastílska (* 6. november 1479 – † 12. apríl 1555)
Margaréta (* 10. január 1480 – † 1. december 1530) ∞
- 1/ Ján Aragónsky (* 1478 – † 1497)
- 2/ Filibert Savojský (* 1480 – † 1504)
François (* 10. september 1481 – † 26. december 1481)

Druhý raz sa v novembri 1493 oženil v zastúpení s Biancou Máriou (* 1472 – † 1510) z rodu Sforza, dcérou milánskeho vojvodu Galeazza Maria Sforzu. Maximilián v tomto manželstve hľadal výlučne vyriešenie svojich finančných ťažkostí. Manželku nikdy nemiloval a nemala v jeho živote prakticky žiaden význam. Manželstvo ostalo bezdetné.

Okrem týchto zväzkov uzavrel Maximilián v roku 1490 sobáš v zastúpení (per procura) s dcérou bretónskeho vojvodu Františka II. Annou (* 1477 – † 1514). K oficiálnemu sobášu však neprišlo. V obave z ďalšieho územného zisku pre Habsburgovcov, vtrhol francúzsky kráľ Karol VIII. do Bretónska a Annu uniesol. 6. decembra 1491 sa s ňou na zámku Langeais oženil.

Maximilián I. bol známy ako veľký záletník a milovník žien. Stalo sa, že súčasne udržiaval vzťah s niekoľkými ženami súčasne. Z týchto milostných románikov pochádzalo množstvo (údajne až tridsaťšesť) nemanželských detí, z ktorých pravdepodobne nie každé poznal osobne. Iba niektoré sú známe podľa mena, napr.:

Christoph Viertaller (*? – † 10. január 1549), pán z Aychelburgu
Juraj (* 1505 – † 4. máj 1557), arcibiskup vo Valencii a biskup v Liege
Cornelius (* 1507 – †?), Jurajov brat
Marta
Margaréta
Alžbeta

Hodnotenie vlády Maximiliána I. Habsburského

Viac ako štvrťstoročie vlády Maximiliána I. Habsburského (1493 – 1519) znamenalo v historickom vývoji rakúskych krajín prelomové obdobie. Napriek tomu, že sa cisárovi nepodarilo úplne zrealizovať viacero odvážnych plánov, najmä výrazné posilnenie panovníkovej moci (ríšsky univerzalizmus), a pred jeho smrťou sa krajina ocitla na prahu ekonomického kolapsu, vďaka Maximiliánovi I. a jeho vladárskym schopnostiam sa však rakúske krajiny v prvej tretine 16. storočia konštituovali ako štátny útvar, v ktorom sa prvý raz presadili princípy ranonovovekej stavovskej monarchie, kedy je panovník nútený vládnuť spoločne so zemskými stavmi a ich názormi je vo svojich politických rozhodnutiach ovplyvňovaný.

Za vlády Maximiliána I. sa habsburský dvor stal významným strediskom nastupujúcej epochy renesancie, ako i miestom stretávania sa kultúrnych a spoločenských vplyvov talianskej a burgundskej proveniencie. Najvýznamnejšie humanistické centrum v rakúskych krajinách vzniklo pri viedenskej univerzite, ktorá koncom 15. storočia zažívala mimoriadny rozkvet, a o rozvoj ktorej sám cisár veľmi dbal. Veľmi si zakladal na svojej povesti ochrancu kultúry, umenia a tiež tradičných rytierskych cností (svojho času bol nazývaný posledným rytierom). V duchu rytierskych ideálov a súčasne oslavy vlastnej osoby sa nesú i tri básnické diela (najznámejší je rytiersky epos zvaný Weisskunig), autorstvo ktorých sa pripisuje samotnému Maximiliánovi. Na rakúskom panovníckom dvore našlo uplatnenie mnoho významných umelcov tej doby; na počiatku svojej tvorby tu pôsobil Lucas Cranach starší, mnoho významných diel pre Maximiliánov dvor vyhotovil Albrecht Dürer (neskôr sa stal Maximiliánovým osobným priateľom) či Hans Burgkmair.

Maximiliánova životná bilancia predstavuje človeka, univerzálneho panovníka, túžiaceho po zachovaní životnej filozofie stredoveku a tej prispôsobujúcej všetko svoje konanie. Maximilián bol človekom širokého záberu – sníval o krížových ťaženiach, o novej moci a sláve rímskonemeckého cisára, o svetovej nadvláde a dokonca o pápežskom stolci v Ríme.

Základ habsburského impéria

Manželstvo Maximiliánovho syna Filipa s Janou Kastílskou položilo základy budúcej španielskej vetvy Habsburgovcov. Jana však zrejme vniesla do habsburskej dynastie duševné rodové zaťaženie, ktoré sa podľa genetikov neskôr prejavilo na chovaní cisára a kráľa Rudolfa II. Habsburského (Maximiliánovho prapravnuka).

Vnukovia Maximiliána I. a Márie Burgundskej Karol a Ferdinand ďaleko prekročili rámec pôvodných rodových dŕžav a mohli si rozdeliť moc v mohutnom impériu siahajúcom od Pyrenejského polostrova (vrátane zámorských kolónií, Nizozemska a talianskych území) cez nemecké a rakúske krajiny až po české a uhorské kráľovstvo.

Zaujímavosť

Maximilián I. si ešte počas svojho života zaumienil, že chce byť pochovaný vo svojej letnej rezidencii, v tirolskom Innsbrucku, v kostole postavenom vedľa kráľovského zámku Hofburg zvlášť pre tento účel. Strážiť ho tu mala družina štyridsiatich bronzových sôch (pôvodne ich malo byť vraj sto; ich počet bol napokon pre nedostatok financií zredukovaný) rytierov a panovníkov v nadživotnej veľkosti spolu s vybranými členmi habsburskej dynastie. Do cisárovej smrti v roku 1519 stačili zvlášť vybraní umelci vytvoriť len prvých jedenásť sôch. Napokon ich bolo dokončených dvadsaťosem. Tie dodnes stoja ako impozantná čestná stráž okolo Maximiliánovej hrobky. Chýba iba jedna dôležitá osobnosť – cisár sám. Tesne pred smrťou totiž Maximilián určil za svoje pohrebné miesto Katedrálu sv. Juraja vo svojom rodisku, vo Viedenskom Novom Meste. Tu bol skutočne i pochovaný a jeho ostatky sú dodnes uložené pod hlavným oltárom. No ním plánovaná družina bronzových strážcov sa tu z priestorových dôvodov nevošla. Jeho vnuk, neskorší cisár a kráľ Ferdinand I. Habsburský sa preto rozhodol vybudovať symbolické pohrebné miesto v cisárovej obľúbenej rezidencii.

Uprostred pohrebného kostola Hofkirche dominuje celému priestoru obrovský kenotaf s kľačiacou postavou Maximiliána I. na jeho vrchole, obklopený plastikami štyroch cností. Dvadsaťštyri mramorových reliéfov na kenotafe zachytáva výjavy z cisárovho života, napr. sobáš s Máriou Burgundskou či obrana talianskej Verony v roku 1516. Návštevník v nemom úžase prechádza okolo impozantných sôch, ktoré po troch stranách kenotafu vzdávajú hold zosnulému cisárovi. Nachádzajú sa tu postavy zo staršej i mladšej histórie, napr. socha ostrogótskeho kráľa Theodoricha (* 453, † 526), legendárneho kráľa Artuša (obe plastiky navrhol sám Albrecht Dürer), franského kráľa Chlodovika I., cisárovej prvej manželky Márie Burgundskej a ďalších významných osobností vtedajšej doby.