Manuel Quintana
Manuel Pedro Quintana y Sáenz de Gaona (* 19. október 1835, Buenos Aires – † 12. marec 1906, Buenos Aires) bol argentínsky politik, právnik a pedagóg. V roku 1904 sa stal 10. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 15. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako predseda parlamentu, dočasný predseda senátu a minister vnútra. Bol tiež rektorom Univerzity v Buenos Aires.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Buenos Aires, jeho rodina odvodzovala svoj pôvod od španielskeho conquistadora Dominga Martíneza de Iralu, bývalého guvernéra Guvernéstva Río de la Plata a Paraguaj (podobne ako rodina prezidenta Josého Evarista Uriburua). V roku 1855 vyštudoval právo na Univerzite v Buenos Aires, následne zostal pôsobiť na tejto univerzite a venoval sa problematike občianskeho práva. Spočiatku patril medzi podporovateľov Bartolomého Mitreho, pričom ako jeho podporovateľ sa stal v roku 1860 poslancom v parlamente provincie Buenos Aires. Následne prešiel do Autonomistickej strany Adolfa Alsinu, pretože nesúhlasil s tým, aby bolo Buenos Aires súčasne hlavné mesto provincie, ale aj krajiny. V apríli 1869 sa stal na pol roka predsedom federálneho parlamentu. V roku 1870 bol zvolený do federálneho senátu, pričom hneď bol zvolený za jeho dočasného predsedu (dočasný predseda reálne vedie senát), o rok neskôr sa podieľal na mierových rokovaniach po skončení vojny s Paraguajom. V roku 1877 sa na 4 roky stal rektorom Univerzity v Buenos Aires. V roku 1879 sa stal znova predsedom parlamentu. Na začiatku ďalšieho desaťročia musel po konflikte s vládou opustiť krajinu a odišiel na dva roky do Európy, po návrate do Argentíny pracoval ako advokát.[1]
Do politiky sa vrátil až počas vlády prezidenta Luisa Sáenza Peñu, ktorý ho na konci roka 1892 na krátko vymenoval za ministra vnútra. V auguste nasledujúceho roka bol znova vymenovaný za ministra vnútra, pričom v tejto pozícii musel čeliť vážnym nepokojom vyvolaných opozíciou, kedy bol dokonca vyhlásený v niektorých provinciách výnimočný stav. Na začiatku 20. storočia došlo k rozštiepeniu Národnej autonomistickej strany na dve frakcie. Tieto sa v roku 1904 dohodli na kompromisnom kandidátovi na prezidenta v snahe zachovať si moc. Tým kandidátom sa stal práve Manuel Quintana. Bývalý prezident Julio Argentino Roca si zachoval istú mieru kontroly nad vládou, no už nemal takú veľkú moc, ako pred tým, keďže druhú časť strany ovládal druhý bývalý prezident Carlos Pellegrini. Krajine sa ekonomicky darilo, vďaka tomu bola naďalej rozširovaná železničná sieť, rástol tiež obchod.[2] Vláda tiež presadila viacero moderných a nových sociálnych opatrení. V roku 1905 sa vláda rozhodla presadiť návrat staršieho volebného systému, ktorý bol poznačený ešte väčšou mierou manipulácie, ako vtedajší. To vyvolalo nepokoje, ktoré podporovala opozičná ľavicová strana Radikálna občianska únia. Pokus o revolúciu sa však vláde podarilo pomerne rýchlo potlačiť. Prezident však túto zložitú situáciu zvládal iba ťažko, čo sa prejavilo negatívne na jeho zdravotnom stave. Nasledoval neúspešný pokus o atentát, po ktorom už nebol Quintana schopný vykonávať svoj úrad. V januári 1906 tak jeho kompetencie prevzal viceprezident José Figueroa Alcorta, prezident odišiel na svoj statok v mestskej časti Buenos Aires Belgrano. Tu 12. marca 1906 zomrel, pochovaný je v Buenos Aires.[3]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Manuel Quintana [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-09]. Dostupné online.
- ↑ Manuel Quintana [online]. laguia2000.com, [cit. 2018-10-09]. Dostupné online.
- ↑ Manuel Quintana [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-09]. Dostupné online.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Manuel Quintana
Bernardino Rivadavia (1826–1827) • Vicente López y Planes (1827) • Justo José de Urquiza (1854–1860) • Santiago Derqui (1860–1861) • Juan Esteban Pedernera (1861) • Bartolomé Mitre (1862–1868) • Domingo Faustino Sarmiento (1868–1874) • Nicolás Avellaneda (1874–1880) • Julio Argentino Roca (1880–1886) • Miguel Juárez Celman (1886–1890) • Carlos Pellegrini (1890–1892) • Luis Sáenz Peña (1892–1895) • José Evaristo Uriburu (1895–1898) • Julio Argentino Roca (1898–1904) • Manuel Quintana (1904–1906) • José Figueroa Alcorta (1906–1910) • Roque Sáenz Peña (1910–1914) • Victorino de la Plaza (1914–1916) • Hipólito Yrigoyen (1916–1922) • Marcelo Torcuato de Alvear (1922–1928) • Hipólito Yrigoyen (1928–1930) • José Félix Uriburu (1930–1932) • Agustín Pedro Justo (1932–1938) • Roberto María Ortiz (1938–1942) • Ramón Castillo (1942–1943) • Arturo Rawson (1943) • Pedro Pablo Ramírez (1943–1944) • Edelmiro Julián Farrell (1944–1946) • Juan Perón (1946–1955) • José Domingo Molina Gómez (1955) • Eduardo Lonardi (1955) • Pedro Eugenio Aramburu (1955-1958) • Arturo Frondizi (1958-1962) • José María Guido (1962-1963) • Arturo Umberto Illia (1963-1966) • Juan Carlos Onganía (1966-1970) • Roberto Marcelo Levingston (1970–1971) • Alejandro Agustín Lanusse (1971–1973) • Héctor José Cámpora (1973) • Raúl Alberto Lastiri (1973) • Juan Perón (1973–1974) • Isabel Martínez de Perón (1974–1976) • Ítalo Luder (1975) • Jorge Rafael Videla (1976–1981) • Roberto Eduardo Viola (1981) • Horacio Tomás Liendo (1981) • Carlos Lacoste (1981) • Leopoldo Galtieri (1981–1982) • Alfredo Oscar Saint Jean (1982) • Reynaldo Bignone (1982–1983) • Raúl Alfonsín (1983–1989) • Carlos Menem (1989–1999) • Fernando de la Rúa (1999–2001) • Ramón Puerta (2001) • Adolfo Rodríguez Saá (2001) • Eduardo Camaño (2001–2002) • Eduardo Duhalde (2002–2003) • Néstor Kirchner (2003–2007) • Cristina Fernández de Kirchner (2007–2015) • Mauricio Macri (2015–2019) • Alberto Fernández (2019–2023) • Javier Milei (od 2023) |  | |
Poznámka: Osoby označené kurzívou sa neradia do oficiálneho zoznamu prezidentov | ||