Preskočiť na obsah

Ján (Čechy)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Ján Luxemburský)
Ján Luxemburský
český kráľ
Ján
Ján, erb
Panovanie
DynastiaLuxemburgovci
PredchodcaHenrich Korutánsky
NástupcaKarol IV.
Ostatné tituly – luxemburský gróf
 – moravský markgróf
 – titulárny poľský kráľ
 – generálny vikár rímskonemeckej ríše v predalpských krajinách
Biografické údaje
Narodenie10. august 1296
Svätá ríša rímska (dnes Luxembursko)
Úmrtie26. august 1346 (50 rokov)
Kreščak, Francúzske kráľovstvo
Rodina
Manželka
Potomstvo
S 1. manželkou:
Margaréta Luxemburská
Jitka Luxemburská
Václav (neskorší Karol IV.)
Přemysl Otakar Luxemburský
dvojčatá Eliška a Anna Luxemburská
Jan Henrich Luxemburský
S 2. manželkou:
Václav Český
Bona
Nemanželské deti:
Mikuláš
OtecHenrich VII. Luxemburský
MatkaMargaréta Brabantská
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJán
(multimediálne súbory na commons)

Ján Luxemburský Slepý (čes. Jan Lucemburský; lux. Jang de Blannen oder Jean vu Lëtzebuer; franc. Jean Ier de Bohême, Jean de Luxembourg avec l'archevêque de Mayence, Jean Ier de Luxembourg, Jean Ier de Luxembourg l'Aveugle; * 10. august 1296, Svätá ríša rímska (dnes Luxembursko) – † 26. august 1346, Kreščak, Francúzske kráľovstvo) bol český kráľ (1310 – 1346), moravský markgróf, luxemburský gróf (od 1308), dočasne aj titulárny poľský kráľ (1310 – 1335) a generálny vikár Rímsko-nemeckej ríše v predalpských krajinách.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Ján Luxemburský bol jediný syn a najstaršie dieťa Henricha VII. a Margaréty Brabantskej. Vyrastal v Paríži na dvore francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, kde študoval na univerzite. V roku 1310 sa stal luxemburským grófom a českým kráľom, za českého kráľa ho presadzovala aj časť českej šľachty, ktorá bola nespokojná s vládou Henricha Korutánskeho, manžela Anny Přemyslovny. Dňa 31. augusta bol zasnúbený s Eliškou Přemyslovnou a 1. septembra 1310 s ňou uzavrel manželstvo. Tým, že sa oženil s dedičkou českého trónu, sa automaticky stal českým kráľom, hoci zatiaľ je to len formálna funkcia, kým sa v krajine nachádza aj Henrich Korutánsky. Na jeseň toho istého roka vojensky obsadil Česko, vyhnal Henricha Korutánskeho z krajiny a koncom roka prijal sľub vernosti od českých stavov, ktorým potvrdil ich privilégiá – tzv. inauguračný diplom pre Čechy; v roku 1311 prijal inauguračný diplom pre Moravu. Inauguračné diplomy zakazovali napr. zastávať úrady ľuďom, ktorí nežili v Čechách.

Dňa 7. februára 1311 bol konečne slávnostne korunovaný za českého kráľa (korunoval ho Peter z Aspeltu). Ján Luxemburský sa pokúšal vládnuť s ohľadom na ríšskou politiku, ktorá bola pre Luxemburgovcov prioritná. Po smrti otca roku 1313 nezdedil Ján titul rímskeho kráľa, podmienkou pre zvolenie bolo totiž dosiahnutie osemnástich rokov veku. Keď Ján videl, že šanca na zvolenie má skôr rakúsky vojvoda Fridrich I., čo bolo nebezpečné pre české kráľovstvo (na český trón si nárokoval rakúsky vojvoda Henrich Korutánsky na základe dedičského práva po českom kráľovi Rudolfovi Habsburskom),[1]:227 započal kampaň, na konci ktorej bol novým rímskym kráľom zvolený Ľudovít IV. Bavorský, od ktorého potom získal pre české kráľovstvo množstvo významných ústupkov.[1]:228 Ľudovíta IV. následne podporoval aj vojensky, súčasťou tejto kampane bola napríklad aj bitka pri Holíči 12. júla 1315 medzi Jánom a Matúšom Čákom Trenčianskym, stúpencom Fridricha I.. Ríšske zameranie Jánovej politiky však nechcela akceptovať česká šľachta na čele s Henrichom z Lipé.

Situáciu ďalej komplikovala kráľovná Eliška Přemyslovna, ktorá sa snažila obnoviť vládu v duchu Přemyslovcov, čo v tom čase bolo celkom nereálne. Eliška vyvolala zatknutie Henricha z Lipej v roku 1315, čo vyvolalo značný odpor šľachty a Henrich z Lipé bol oslobodený. Po tejto epizóde Ján Luxemburský odišiel do Luxemburska, čo ďalej skomplikovalo situáciu. Pretože sa nedarilo nájsť nejaké riešenie, Ján Luxemburský obsadil Čechy vojensky, to vyvolalo odpor šľachty a Ján Luxemburský sa takmer musel vzdať českej koruny. Zmier sprostredkoval až rímsky kráľ Ľudovít Bavorský. Boli podpísané tzv. Domažlické zmluvy, ktoré v svojich dôsledkoch posilnili moc šľachty. To prakticky znamenalo, že Ján Luxemburský sa prestal starať o Čechy; bral ich ako zdroj financií pre rodovú politiku.

Rozpory medzi Jánom a jeho manželkou Eliškou boli veľké nielen pre ich rozdielne povahy, ale aj pre rozdielne názory na politiku. Potom, ako sa ich nešťastné manželstvo rozpadlo (po narodení druhého syna v roku 1319), sa Eliška snažila urobiť všetko pre to, aby získala vládu pre svojho prvorodeného syna Václava (budúci Karol IV.). Odsťahovala sa na hrad Loket, no jej manžel násilím vnikol na hrad a vzal jej všetky tri staršie deti, ktoré tam žili s ňou. Václava uväznil a neskôr nechal odviesť do Francúzska, kde odvtedy žil na dvore kráľa Karola IV. Pekného. Po tejto udalosti sa Eliška presťahovala na hrad Mělník a napriek skrachovanému manželstvu porodila Jánovi ešte tri deti.

V rokoch 1319 – 1329 bola k Českému kráľovstvu pripojená Horná Lužica, v roku 1332 pripojil Chebsko a v roku 1335 Vratislav, ku ktorej priliehala značná časť Sliezska. Na prelome rokov 1333 a 1334 udelil svojmu synovi Karolovi titul moravský markgróf, čím legitimizoval jeho postavenie v českých krajinách (bol tu už od októbra 1333), no tým začalo aj obdobie dvojvládia, pretože ani Ján Luxemburský sa svojej vlády nevzdal.

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch bol Ján Luxemburský veľmi aktívny v Itálii, v roku 1331 mu cisár ako ríšsky záloh potvrdil držanie týchto severotalianskych miest: Bergamo, Bobbio, Brescia, Cremona, Miláno, Novara, Pavia, dedične získal Luccu.

V roku 1334 sa druhý raz oženil s Beatrix Bourbonskou a začal žiť usadlejším spôsobom života, čiže sa prestal zúčastňovať na každom turnaji a každej vojne.

V roku 1335 došlo k stretnutiu poľských (Kazimír III. Veľký), českých (Ján Luxemburský) a uhorských (Karol I. (Uhorsko)) vládcov v Trenčíne, tu sa Ján Luxemburský vzdal titulu poľský kráľ a poľský kráľ Kazimír sa vzdal Sliezska, tým sa prakticky skončilo obdobie vytvárania pevných hraníc štátov v Európe a ďalej potom dochádza len k menším zmenám.

V roku 1338 kráľ povolil zriadenie Staromestskej radnice, ktorá bola prvou v Česku. V roku 1344 bolo pražské biskupstvo povýšené na arcibiskupstvo, súčasne s tým bolo v Litomyšli zriadené nové biskupstvo; Ján Luxemburský bol síce kráľ, ale krajinu už fakticky spravoval Karol IV. a zásluhy za tento čin patria teda skôr jemu.

Ján Luxemburský bol ku koncu svojho života úplne slepý. Čiastočne za to mohla jeho vášnivá láska k turnajom, keď na jednom z nich prišiel o oko. Po istom čase prestal vidieť aj na druhé oko a od roku 1339 tak zostal úplne slepý. To mu však nebránilo v tom, aby sa naďalej pomerne aktívne zapájal do života – dokonca aj do vojen.

Ján Luxemburský padol v bitke pri Kreščaku, kde bojoval na strane Francúzov; touto bitkou sa začala storočná vojna. Zaujímavosťou je, že v tejto bitke Angličania prvý raz v Európe použili strelný prach. Keď sa Ján Luxemburský dozvedel od svojich rytierov o obrovskej prevahe Angličanov, zabránil svojmu synovi Karolovi IV. vyjsť do bitky. Jeho údajné posledné slová boli „Toho Boh dá nebude, aby český král z boje utíkal“. Násilím nechal svojho syna odviesť z bojiska a sám sa rozhodol pre istú smrť, keďže si bol vedomý toho, že bitka je už vopred prehraná.

Manželstvá a deti

[upraviť | upraviť zdroj]

1. septembra 1310 sa oženil s Eliškou Přemyslovnou (* 1292 – † 1330):

V roku 1334 sa Ján druhý raz oženil s Beatrix Bourbonskou (1318 – 1383), dcérou vojvodu Ľudovíta I. Bourbonského a Márie z Avesnes

Nemanželské děti:

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. a b PALACKÝ, František. Dějiny národu českého II.. Praha : Odeon, 1968.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]