Huňadyovci
| Huňadyovci | |
_v2.svg) erb rodu Huňady | |
| Krajina | Uhorské kráľovstvo, Chorvatské kráľovstvo, Krajiny českej koruny (Moravské markgrófstvo, Horná Lužica, Dolná Lužica, Sliezsko), Rakúske vojvodstvo, Štajerské vojvodstvo |
|---|---|
| Tituly | veliteľ, župan, kapitán
Matej Korvín (1458 - 1490) Matej Korvín (1469 - 1490) Matej Korvín (1485- 1490) Matej Korvín (1469 - 1490) Matej Korvín (1487 - 1490) Matej Korvín (1487 - 1490)
|
| Zakladateľ | Vajk |
| Mýtický zakladateľ | Serbe |
| Rok založenia dynastie | 1409 rod vymrel po meči |
| Nástup dynastie na trón | 1458 |
| Zosadenie dynastie z trónu | 1490 |
| Posledný panovník | Matej Korvín |
| Posledná hlava dynastie | Matej Korvín |
| Rok zániku dynastie | 1505 |
| Štátna príslušnosť | uhorská, valašská |
Huňadyovci (starším slovenským pravopisom: Hunyadiovci alebo Hunyadyovci; základný tvar: Huňady, starším slovenským pravopisom Hunyadi alebo Hunyady, maď. Hunyadi, starším maďarským pravopisom: Hunyady, rum. Huniade/Corvinus sau Corvinești) bola v 15. storočí jedna z najmocnejších šľachtických rodín v Uhorsku. Pôvod rodu je nejasný.[1] Hoci je väčšina bádateľov presvedčená, že Huňadyovci boli pôvodu rumunského, existujú tiež teórie o slovanskom či kumánskom pôvode, niektorí súdobí historici jeho pôvod hľadali až v starovekom Ríme. Prvým zaznamenaným členom rodu bol Serbe (tiež Serban či Sorb), pochádzajúci pravdepodobne z Valašska, ktorý sa usadil v Transylvánii. Významným členom rodu bol Matej Korvín. Rodu patril okrem iného hrad v rumunskom meste Hunedoara, ktorý je jednou z najvýznamnejších sekulárnych stredovekých pamiatok v oblasti.[2][3]
Dejiny rodu
[upraviť | upraviť zdroj]Historickým zakladateľom rodu bol Vajk, údajne syn valašského bojara Serbea, ktorý sa pravdepodobne v roku 1395 pridal k vojsku Žigmunda Luxemburského[4] na jeho ťažení do Valašska. V roku 1409 od Žigmunda ako donáciu obdržal hrad Hunyad (dnešná Hunedoara v Rumunsku). Vajkov pôvod je predmetom vedeckej diskusie, existencia konkrétnych jeho predkov je sporná. Niektorí novodobí historici ho opisujú ako Valacha, alebo Kumána. Podľa kronika Jána z Turca sa Vajk v 15. storočí presťahoval z Valašska do Sedmohradska. Vajkov najstarší syn Ján Huňady bol jeho súčasníkmi často spomínaný ako „Vlach“.[5]
Ján Huňady bol talentovaný vojenský veliteľ, ako prvý člen z rodu ktorý získal titul baróna. V roku 1439 bol vymenovaný za severínskeho bána a v roku 1441 za sedmohradského vojvodu. V roku 1452 mu bol tiež udelený titul temešského župana a belehradského kapitána, čím získal prvý dedičný titul v Uhorskom kráľovstve. V rokoch 1446-1452 sa stal najprv jedným zo siedmych správcov - kapitánov kráľovstva a nakoniec i gubernátorom - regentom uhorského kráľovstva (a kráľa Ladislava V.). Po dospetí kráľa Ladislava sa Ján Huňady stal hlavným uhorským kapitánom a bistritským grófom, spravoval taktiež kráľovské panstvá a príjmy.[4] V tomto období sa Huňady stal aj hlavným veliteľom vojsk, bojovať musel najmä proti expandujúcim Turkom. V roku 1456 poveľkom víťazstve nad Turkami pri Belehrade Ján Huňady v auguste 1456 zomrel na mor.
Huňadyho smrť ponechala v krajine voľný mocenský priestor, ktorý využili ostatné rody. Hlavným krajinským veliteľom sa stal Ulrich Cilský, ktorý s kráľom začali plánovať konfiškáciu Huňadyovských majetkov. Na to zareagovali prívrženci Ladislava Huňadyho a Ulricha zabili. Ladislav Huňady bol synom Jána Huňadyho a brat Mateja I. Korvína. V roku 1452 sa stal bratislavským županom, 1453 chorvátsko-slavónsky bán, v rokoch 1456 – 1457 temešský župan a kapitán Belehradu. Zúčastňoval sa rôznych vojenských ťažení spolu s jeho otcom Jánom a po jeho boku získal bojové skúsenosti. Po porážke Jána Huňadyho na Kosovom poli v roku 1448 sa stal rukojemníkom do roku 1450 srbského despotu Juraja Brankovića. Po nástupe na trón Ladislava Pohrobka na uhorský trón bol Ladislav Huňady v roku 1453 vymenovaný za hlavného veliteľa , ktoré malo potlačiť bratrícke hnutie na Slovensku. K vojenskému konfliktu žiaľ nedošlo a s vodcom bratríkov Petrom Aksamitom uzavrel prímerie. Po otcovej smrti v roku 1456 sa Huňady stal dedičom majetkov spolu s jeho bratom Matejom. Po smrti Ulricha Cilského síce Ladislav Pohrobok Ladislava Huňadyho omilostil, a dokonca ho vymenoval za hlavného krajinského kapitána a taverníka, avšak už 14. marca 1457 bol v Budíne zadržaný Jánom Jiskrom z Brandýsa a v krátkom procese bol obvinený zo zrady (údajná príprava vražda kráľa), bol o dva dni neskôr verejne popravený sťatím.[6] Odsúdený a zatknutý bol aj štrnásťročný Matej Huňady, avšak kráľ ho nakoniec omilostil. V Uhorsku ako následok vypukla občianska vojna medzi Huňadyovskými prívržencami a kráľom a Ladislav V. musel Uhorsko opustiť.Jeho smrť koncom roka v Uhorsku veľký rozruch nespôsobila.
Sláva a bohatstvo Jána Huňadyho viedla v roku 1458 k voľbe jeho syna Mateja Korvína za uhorského kráľa.[7] Uhorským kráľom bol následne až do roku 1490.[8] Za jeho vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu krajiny. Bojoval s Jiřím z Poděbrad a Fridrichom III., dobyl Sliezsko, Lužicu a Moravu, kde sa za podpory miestnej šľachty nechal korunovať za českého protikráľa. V roku 1469 sa stal aj rakúskym a neskôr i štajerským vojvodom, k jeho panstvu patrila aj Viedeň. V roku 1465 založil v Bratislave Universitas Istropolitana a v roku 1480 aj univerzitu v Pešti. Za svoju prvoradú úlohu považoval likvidáciu bratríckych skupín na Slovensku. V máji 1458 pri Blatnom Potoku porazili kráľovské vojská bratríkov a v roku 1467 zničil i posledný bratrícky tábor pri Veľkých Kostoľanoch. Po likvidácii vnútorného nepriateľa a dobytí Nitry v 1472 roku,[1] podnikol tri výpravy proti Osmanskej ríši, v ktorých dosiahol čiastočné úspechy. K rozvoju vzdelanosti a prínosu renesancie do Uhorska počas jeho vlády výrazne prispela aj jeho manželka Beatrix Aragónska, dcéra neapolského kráľa. Hoci s kráľovnou Matej deti nemal, s rakúskou meštiankou Barbarou Edelpack mal nemanželského syna Jána Korvína. Matej Korvín zomrel 6. apríla 1490 vo Viedni.[9]
Matejov nelegitímny syn Ján Korvín sa pre odpor uhorskej šľachty kráľom nestal. V rokoch 1485 až 1501 vládol ako opavský a hlohovský knieža na Morave a v Sliezsku, ďalších päť sliezskych vojvodstiev ovládal za života svojho otca. Za jeho života sa taktiež stal chorvátsko-slavonským bánom a grófom z Hunyadu. Navyše ho obdaril neobvyklým titulom „liptovského kniežaťa“.[pozn. 1]
Posledným mužským členom rodiny bol Jánov jediný syn, Krištof Korvín. Zomrel vo veku šiestich rokov v roku 1505. Jeho sestra Alžbeta zomrela počas detstva.[10]
Známi príslušníci rodu
[upraviť | upraviť zdroj]Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[6][5]
- Voyk (* - †1409/1414), zakladateľ rodu Huňady
- Ján Huňady (*1400-†1456), barón, vojenský veliteľ, severínsky bán, sedmohradský vojvoda, temešský župan a belehradský kapitán, regent v r. 1446-1452
- Ladislav Huňady (*1432 – † 1457), starší syn Jána Huňadyho, dal ho Ladislav Pohrobok uväzniť a popraviť
- Matej Korvín (*1443-†1490), uhorský kráľ, český kráľ, chorvátský kráľ, moravský markgróf, rakúsky vojvoda, štajerský vojvoda, knieža Opavsky a Hlohovský
- Ján Korvín (*1473-†1504) nelegitímny syn Mateja Korvína, chorvátsko-slavonsky bán, gróf Hunyadu, hlohovský knieža
- Krištof Korvín (*1499-†1505) syn Jána Korvína, posledný mužský potomok
Rodokmeň rodiny
[upraviť | upraviť zdroj]! Upozornenie tento rodokmeň nie je úplný chýbajú niektoré záznamy rodu.
| Costea (?) | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Serbe (†1409) | Radol (?) | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Alžbeta Morzsinai | Vajk ( 1409 –†1414) 1419 | Magos ( v 1409) | Radol (1409–†1419) 1429 Ankó Branicskai | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Ján Huňady, st. (*1400-†1456) severínsky bán sedmohradský vojvoda | Ján Huňady, ml. (*1419–†1441) | Vajk ( v 1419) | ? | Klára (?) | Mária (?) | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Ladislav Huňady (*1432 – † 1457) 1∞Alžbeta Siládiová |  Matej Korvín (*1443 – †1490) uhorský kráľ český kráľ chorvátsky kráľ moravský markgróf rakúsky vojvoda štajerský vojvoda knieža opavský a hlohovský | Katarína z Poděbrad | Beatrix Aragónska | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Ján Korvín (nemanželský syn) (1473 – † 1504) | Beatrice Frangepan | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Alžbeta Korvínovna (1496 – †1508) | Krištof Korvín (1499 – †1505) | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Hrad rodu v meste Hunedoara -
-
Podobizeň Mateja Korvína -
erb Mateja Korvína -
mapa Uhorska a ovládaných časti krajín Matejom Korvínom
_big.svg)
Poznámka
[upraviť | upraviť zdroj]Stredoslovenský historický kraj Liptov nikdy nebol kniežatstvom (ani iným správnym útvarom než župa) a titul liptovského kniežaťa nikto iný nikdy neobdržal. Matej Korvín chcel týmto aktom zrejme svojmu synovi (ktorý nemohol pomýšľať na kráľovskú korunu) zaistiť dŕžavy v Hornom Uhorsku (Slovensku).
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ János Hunyadi | Hungarian general and governor [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2019-08-12]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ MÓR, Bán. „Genealogia familiei Hunyadi“. [s.l.] : Verlag Gold Book, 2010. S. 394.
- ↑ YILMAZ, Öztuna. „Devletler ve hânedanlar“. 2.. vyd. [s.l.] : Kültür Bakanlığı, 2005. S. 116.
- ↑ a b SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2003. ISBN 8010003247. S. 169-170, 174-176.
- ↑ a b Hunyadi – Magyar Katolikus Lexikon [online]. lexikon.katolikus.hu, [cit. 2019-08-12]. Dostupné online.
- ↑ a b Huňady, Ladislav [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-08-16]. Dostupné online.
- ↑ Vojvodcovia. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 92-94.
- ↑ Vojvodcovia. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 101-104.
- ↑ KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X. S. 189.
- ↑ FUKALA, Radek. Slezsko. Neznámá země Koruny české. Knížecí a stavovské Slezsko do roku 1740.. České Budějovice : Veduta, 2007. ISBN 978-80-86829-23-4. S. 139–140.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Aeneas Silvius Piccolomini: Europe (c. 1400–1458) (Translated by Robert Brown, introduced and commented by Nancy Bisaha) (2013). The Catholic University of America Press. ISBN 978-0-8132-2182-3.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Huňadyovci