Preskočiť na obsah

Hedviga I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Hedviga I.
poľská kráľovná
Hedviga I.
Hedviga I., erb
Panovanie
DynastiaAnjouovci
Panovanie1384 – 1399
KorunováciaKrakov (1386)
PredchodcaĽudovít Veľký
NástupcaVladislav II. Jagelo
Biografické údaje
Narodenie3. október 137318. február 1374
Budín, dnes Maďarsko
Úmrtie17. júl 1399 (25 rokov)
Krakov, dnes Poľsko
PochovanieWawelská katedrála v Krakove
Rodina
Manžel
Vladislav II. Jagelo
Potomstvo
OtecĽudovít Veľký
MatkaAlžbeta Kotromanićová
Svätica
V cirkvikatolícka
Blahorečenie8. august 1986
Ján Pavol II.
Krakov, Poľsko
Svätorečenie8. jún 1997
Ján Pavol II.
Krakov, Poľsko
Atribútykráľovské insígnie
Odkazy
Spolupracuj na CommonsHedviga I.
(multimediálne súbory na commons)

Hedviga z Anjou alebo Jadwiga z Anjou (* 3. október 137318. február 1374, Budín – † 17. júl 1399, Krakov) bola dcéra uhorského a poľského kráľa Ľudovíta Veľkého a jeho druhej manželky Alžbety Kotromanićovej, v roku 1384 sa stala poľskou kráľovnou. Je uctievaná rímskokatolíckou cirkvou ako svätá Hedviga. Je patrónkou kráľovien a zjednotenej Európy.

Hedviga bola najmladšou dcérou Ľudovíta Veľkého. Narodila sa v roku 1374 na uhorskom kráľovskom dvore v Budíne. Na základe skorších dohôd bola Hedviga v roku 1378 zasnúbená s Viliamom Rakúskym a strávila približne rok na cisárskom dvore vo Viedni. Bola to taktika jej otca, ktorý sa usiloval zabezpečiť dcéram dobrý vydaj, aby si udržali kráľovskú korunu. Jej staršia sestra Mária mala podľa plánov zdediť Poľsko, v dôsledku blízkosti Brandenburska, ktoré mal zdediť jej nastávajúci, Žigmund Luxemburský. Hedviga mala zase zabezpečiť spojenectvo s Rakúskom, susedom Uhorska.

Hedviga bola vzdelaná, rozprávala po latinsky, bosniansky, maďarsky, chorvátsky, poľsky, nemecky; zaujímala sa o umenie, hudbu, vedu.

Hedviga, Lodž, 1900

Do roku 1370 vládla v Poľsku dynastia Piastovcov. Jej posledný kráľ, Kazimír III. Veľký, nemal žiadneho syna a taktiež nepovažoval za vhodné prenechať vládu jeho mladým vnukom. Preto sa rozhodol, že prenechá nástupníctvo synovcovi, synovi svojej sestry Alžbety Poľskej, Ľudovítovi I. Ľudovít bol vyhlásený za kráľa, pričom faktickú moc mala jeho matka až do smrti v roku 1380.

Keď Ľudovít v roku 1382 zomrel, uhorský trón zdedila jeho najstaršia žijúca dcéra Mária, regentkou sa stala jej matka Alžbeta Kotromanićová. Ale malopoľskí šľachtici nechceli, aby pokračovala únia s Uhorskom, preto určili za nového poľského vládcu Máriinu sestru Hedvigu. Po občianskej vojne vo Veľkopoľsku (1383) a po dvoch rokoch rokovaní s Hedviginou matkou Alžbetou, ukončených Košickou dohodou z roku 1384, prišla Hedviga konečne do Krakova. Ako dieťa mala Hedviga v Poľsku aspoň jedného príbuzného (celá jej najbližšia rodina ostala v Uhorsku), matkinho bezdetného strýka, Vladislava Kujavského, princa z Gniewkowa. Ako desaťročná, 16. novembra 1384, bola korunovaná ako Hedvig Rex Poloniae (Hedviga kráľ poľský) a nie Regina Poloniae (kráľovná poľská), aby sa zdôraznilo, že je vládkyňou zo svojho práva a nie iba ako manželka nejakého kráľa.

Čoskoro po korunovácii sa objavili záujemcovia o sobáš s Hedvigou: Vojvoda Siemowit IV. Mazovský a veľkovojvoda Vladislav II. Jagelo z Litvy, ktorý bol podporovaný šľachticmi Malopoľska. V roku 1385 (keď mala Hedviga jedenásť rokov) prišiel do Krakova Viliam Rakúsky, aby si vymohol naplnenie predchádzajúcich dohôd o sobáši. Ale jeho plán neuspel, pretože sama Hedviga zrušila zasnúbenie. Viliam bol nútený opustiť Krakov. Neskôr sa oženil s Hedviginou sesternicou Janou II. Neapolskou. Ešte toho istého roku (1385) Vladislav II. Jagelo a veľkopoľskí šľachtici podpísali dohodu o zjednotení Poľska a Litvy, na oplátku dostal Hedviginu ruku a poľskú korunu. Dvanásťročná Hedviga a tridsaťšesťročný Vladislav sa zosobášili v marci 1385 v Krakove. Nasledovala Vladislavova korunovácia za poľského kráľa, pričom si Hedviga udržala svoje kráľovské práva.

Ako kráľovná mala Hedviga len málo skutočnej moci. Bola však veľmi aktívna v politickom, diplomatickom a kultúrnom živote. V roku 1387 viedla dve úspešné vojenské výpravy na prinavrátenie stratených území, ktoré si ponechalo Uhorsko po dynastických sporoch po jej nástupe na trón. V roku 1390 otvorila diplomatické rokovania s teutónskymi rytiermi. Väčšina politickej zodpovednosti však zostala vo Vladislavových rukách. Hedviga sa naopak zaoberala kultúrnymi a dobročinnými aktivitami. Podporovala spisovateľov a umelcov a venovala mnoho zo svojho osobného majetku na charitu a zakladanie nemocníc. Taktiež poskytla štipendium dvadsiatim Litovcom na štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, aby mohli po vyštudovaní ďalej šíriť kresťanstvo v Litve. Na tento účel založila aj biskupstvo vo Vilniuse. Podieľala sa na znovuvybudovaní Krakovskej akadémie, ktorá bola roku 1817 premenovaná na počesť Hedvigy a jej manžela na Jagelovskú univerzitu. Zaslúžila sa tiež o preklad mnohých latinských kníh do poľštiny.

Smrť a dedičstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Socha v kostole sv. Jozefa v Muszynie

22. júna 1399 Hedviga porodila dcéru Alžbetu Bonifáciu. Matka aj dcéra však do mesiaca zomreli na popôrodné komplikácie. Spolu boli pochované vo Wawelskej katedrále v Krakove. Hedvigina smrť podkopala Vladislavovu pozíciu ako poľského kráľa, ale udržal sa na tróne až do svojej smrti, tridsaťpäť rokov neskôr.

Je ťažké určiť, kto bol Hedviginým dedičom v Poľsku. Potomkami Kazimíra III. boli jeho najmladšia dcéra Anna, grófka celjská (zomrela v roku 1425 bez žijúceho potomka), alebo jej dcéra Anna Celjská (1380 – 1416), s ktorou sa Vladislav neskôr oženil, ale zomrela bezdetná. Cisár Žigmund Luxemburský sám bol dedičom Kazimíra III. ako najstarší syn Alžbety Pomoranskej, ktorá bola do roku 1377 jediným žijúcim dieťaťom Alžbety Poľskej, dcéry Kazimíra III. z prvého manželstva s Aldonou Litovskou. Žigmund bol pre poľskú šľachtu neprijateľný, keďže bol aj uhorským kráľom a opäť by Poľsku hrozila únia s Uhorskom.

Mužská línia Piastovcov bola zastúpená vojvodami mazovskými, jeden z nich sa uchádzal o svadbu s Hedvigou v roku 1385. Vladislav II. Jagelovský si však udržal moc v Hedviginom kráľovstve hlavne preto, že sa neobjavil nik s vyšším postavením, kto by si robil nárok na trón. Nikto ho nevytlačil, dokonca ani po smrti jeho druhej manželky. Po ňom nastúpili synovia z posledného manželstva, ktorí neboli vôbec spríbuznení s pôvodnými poľskými vládcami.

Legendy a svätorečenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Už od svojej smrti bola Hedviga považovaná za svätú a početné legendy o zázrakoch mali túto svätosť potvrdiť.

Jednou z najznámejších legiend je legenda o Hedviginom kríži. Hedviga sa často modlila pred veľkým čiernym krížom, ktorý dodnes visí v severnej lodi Wawelskej katedrály. Traduje sa, že počas jednej z modlitieb k nej prehovoril Ježiš z kríža.

Podľa inej legendy darovala Hedviga istému chudobnému kamenárovi, ktorý ju prosil o pomoc, drahokam zo svojej črievičky. Keď odišla, kamenár spozoroval na sadrovej podlahe hlboký odtlačok jej topánky, hoci sadra už dávno pred jej návštevou stvrdla. Tento odtlačok je v Krakove dodnes uložený.

Náhrobok sv. Hedvigy v katedrále Wawel

Hedvigine pozostatky boli dodnes exhumované najmenej trikrát. Prvýkrát to bolo v 17. storočí v dôsledku umiestnenia biskupovho sarkofágu hneď vedľa Hedviginho hrobu. Nasledujúca exhumácia sa konala v roku 1887. Bola objavená kompletná kostra spolu s plášťom, na základe ktorej maliar Ján Matejko neskôr namaľoval portrét.

12. júla 1949 bol Hedvigin hrob opäť otvorený. Tentoraz boli Hedvigine pozostatky premiestnené do sarkofágu, ktorý vyrobil z bieleho mramoru v roku 1902 sochár Antoni Madeyski. Kráľovná je na ňom zobrazená so psom pri nohách, symbolom vernosti. Sarkofág je orientovaný Hedviginými nohami na západ, na rozdiel od všetkých ostatných sarkofágov v katedrále. Vo výklade vedľa hrobky je skromné drevené žezlo a jablko, s ktorými bola kráľovná pochovaná (šperky chýbajú, pretože ich Hedviga predala, aby pomohla zafinancovať obnovu Jagelovskej univerzity).

Napriek všeobecnej úcte, ktorej sa kráľovnej dostávalo a napriek tomu, že pápež Ján Pavol II. sa modlil pri jej hrobe v roku 1979, bola Hedviga blahorečená až 8. augusta 1986. Svätorečená bola pápežom Jánom Pavlom II. pri jeho návšteve v Krakove 8. júna 1997.

Genealógia

[upraviť | upraviť zdroj]