Preskočiť na obsah

Dornier Do 17

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Dornier Do 17

Formácia bombardérov Dornier Do 17Z, patriacich jednotke KG 76
Typľahký bombardér
strategický bombardér
nočný stíhač
ťahač klzákov
protilodné útočné lietadlo
prieskumné lietadlo
VýrobcaDornier Flugzeugwerke
KonštruktérClaudius Dornier
Prvý let23. novembra 1934
Zavedený1937
Vyradený15. septembra 1952 (Fínske vzdušné sily)
Charaktervyradený
Hlavný používateľLuftwaffe
Juhoslovanské kráľovské vojenské letectvo
Fínske vzdušné sily
Španielske vzdušné sily
Vyrobených2 139
VariantyDornier Do 215

Dornier Do 17, občas nazývaný aj Fliegender Bleistift („lietajúca ceruzka“), bol ľahký nemecký bombardér, používaný počas druhej svetovej vojny, vyrábaný spoločnosťou Dornier Flugzeugwerke. Bol navrhnutý podľa konceptu RLM na „Schnellbomber“ (rýchly bombardér), ktorý mal byť teoreticky dostatočne rýchly na to, aby mohol predstihnúť útočiace stíhačky.

Bol navrhnutý začiatkom 30. rokov a na začiatku vojny tvoril jeden z troch hlavných typov bombardérov, používaných Luftwaffe. Svoju bojovú premiéru začali Do 17 v roku 1937, v španielskej občianskej vojne, kde bol používaný v Légii Kondor. Spolu s Heinkelom He 111 bol hlavným bombardérom Luftwaffe v rokoch 1939 – 1940.

Dornier bol používaný počas celej vojny a zúčastnil sa každej väčšej kampane v prvej línii, až do roku 1941, keď jeho efektivita a užitočnosť bola zredukovaná kvôli malej nosnosti a doletu. Výroba Dornierov Do 17 skončila v lete 1940 v prospech novších a silnejších strojov Junkers Ju 88. Napriek tomu zostal Do 17 v službách Luftwaffe až do konca vojny ako vlečné, experimentálne a cvičné lietadlo. Značná časť produkcie bola odoslaná štátom pod nemeckou sférou vplyvu. Niekoľko sa ich zachovalo do konca vojny, posledný kus bol zošrotovaný vo Fínsku v roku 1952.

Dňa 3. septembra 2010, oznámilo múzeum RAF v Londýne, že bol objavený Dornier Do 17 pochovaný pod pieskom pri pobreží Kentu v Anglicku. Lietadlo je v dobrom stave a vďaka svojmu jedinečnému významu ho múzeum plánuje vytiahnuť a po renovácii vystaviť.

Vznik a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1932 ministerstvo zbrojenia (Heereswaffenamt) vydalo požiadavku na konštrukciu nákladného lietadla pre nemecké štátne dráhy a zároveň na rýchle poštovné lietadlo pre Lufthansu. Továreň vo Friedrichshafene začala prácu na projekte 1. augusta 1932.

Dorniery Do 17 jednotky Kampfgeschwader 3 na francúzskom letisku, 1940

Keď sa v roku 1933 dostali k moci nacisti, Hermann Göring sa stal s Erhardom Milchom, ako jeho zástupcom, národným komisárom pre letectvo, ktoré bolo zanedlho premenované na ministerstvo letectva, RLM (Reichsluftfahrtministerium). RLM označila nový stroj ako Do 17 a 17. marca 1933 len tri mesiace potom, čo sa dostal do úradu, nariadil Milch konštrukciu prototypov. Koncom roku 1933 vydalo RLM špecifikáciu na rýchle lietadlo s dvojitými chvostovými plochami nesúce špeciálne vybavenie, čím mali na mysli bombardér.

Pôvodný návrh z roku 1932 (Do 17 V1), počítal s použitím len jedného smerového kormidla a Dornier pokračoval v tomto vývoji. Po prvýkrát bol Do 17 predstavený ako maketa v apríli 1933. „Špeciálne vybavenie“ malo byť inštalované neskôr, aby sa zakrylo jeho skutočné určenie. V apríli 1934 začala továreň Dornieru vo Friedrichshafene prácu na projekte s názvom „zadanie“. V priebehu tohto mesiaca bola navrhnutá obranná výzbroj a boli dokončené konštrukčné detaily bombového mechanizmu. Výroba týchto prototypov začala 20. mája 1934 a 23. novembra 1934 uskutočnil Do 17 V1, s jedným smerovým kormidlom a pohonom dvoch motorov BMW VI 7.3, svoj prvý let.

Testovanie bolo oneskorené kvôli sérii nehôd, pričom stroj V1 bol poškodený pri pristávaní vo februári a v apríli 1935. Stroj V2, s dvojitými chvostovými plochami a pohonom dvoch motorov BMW VI 6.3, sa po prvýkrát vzniesol 18. mája 1935 a bol testovaný RLM spolu so strojom V1 na letisku Rechlin v júni. Počas testov sa ukázalo, že stroj V1 s jedným smerovým kormidlom má len čiastočnú stabilitu, preto bol upravený pridaním dvojitého smerového kormidla. Stroj bol zničený pri zlyhaní motoru 21. decembra 1935. Stroj V3, tiež s dvojitými chvostovými plochami, mal byť pôvodne osadený motormi Hispano-Suiza 12Ybrs, no tieto neboli dostupné, preto bol osadený motormi BMW VI 7.3, rovnako ako V1 a po prvýkrát vzlietol 19. septembra 1935.

Je potvrdené, že na rozdiel od Heinkelu He 111, ktorý bol od začiatku plánovaný na vojenské účely, bol Do 17 V1 navrhnutý ako rýchle, 6 miestne poštovné lietadlo, ktoré malo súťažiť s menším jednoplošníkom Heinkel He 70. Hovorí sa, že Lufthansa ho odmietla kvôli stiesnenej kabíne, ktorá bola príliš nepohodlná pre pasažierov a prevádzkové náklady príliš vysoké na poštovné lietadlo. Podľa príbehu zostali 3 prototypy nevyužité v továrni Dornieru v Lowentale takmer šesť mesiacov, kým ich kapitán Untucht z Lufthansy neobjavil. Po obdržaní povolenia na let s jedným so strojov, začal s ním vykonávať takmer kaskadérske kúsky. Po pristátí konštatoval, že stroj je obratný ako stíhačka ak mu dodajú viac pozdĺžnej stability, bude z neho rýchly bombardér. Zanedlho nato Dornier prepracoval chvostové plochy a obnovil záujem o tento stroj.

Dornier bol potom požiadaný vyrobiť prototyp V4. Niektoré zdroje uvádzajú, že tento sa líšil od stroja V3 tým, že okienka pre pasažierov boli odstránené a jednoduchá smerovka nahradená dvoma menšími. Fotografické dôkazy dokazujú, že V3 mala dvojitú smerovku od začiatku svojej konštrukcie. Testovanie prototypov V4, V6 a V7 bolo úspešné a vzniklo viacero prototypov ako V8, ktorý bol favoritom na prieskumný stroj s dlhým doletom, zatiaľ čo V9 bol skúšaný ako rýchle dopravné lietadlo. Stroj V9 bol stále letuschopný ešte v roku 1944.

Konštrukcia

[upraviť | upraviť zdroj]
Zamaskovaný Do 17 na belgickom letisku, september 1940

Kokpit a predná časť trupu mali tradičný stupňovitý kokpit a nos bol plne presklený. Prvé verzie boli prezývané „lietajúca ceruzka“, kvôli štíhlemu a dlhému trupu. V dôsledku skúseností zo španielskej občianskej vojny bola zvýšená strecha kokpitu a spodná polovica priestoru posádky bola rozšírená smerom von, aby tak mohlo byť vytvorené miesto pre člena posádky obsluhujúceho ďalší obranný guľomet.

Priestor kabíny bol rozšírený smerom k nábežným hranám krídel, kde bolo miesto dolného zadného a horného zadného strelca na jednej rovine. Kabína pozostávala z pilotovho sedadla a predného strelca v prednej časti kokpitu. Pilot sedel na ľavej strane, blízko čelného okna z plexiskla. Jeden z guľometníkov sedel na pravom sedadle, mierne posunutom dozadu, aby poskytoval miesto pre guľomet MG 15 kalibru 7,92 mm.

Posádka Do 17 najčastejšie pozostávala zo 4 ľudí. Bombometčík, ktorý obsluhoval aj guľomet MG 15 v presklenom nose a zadný v nižšej polohe; dvaja guľometníci obsluhovali dopredu strieľajúci guľomet MG 15 v čelnom skle a 2 guľomety MG v bočných okienkach na každej strane a tiež dozadu strieľajúce zbrane. Kabína poskytovala jasný a panoramatický výhľad vo veľkých výškach. Štandardná výzbroj bola 3 300 nábojov kalibru 7,92 mm v 44 dvojitých bubnových zásobníkoch.

Krídla mali plochu 55 m² a rozpätie 18 m s nábežnou hranou, ktorá tvorila s odtokovou hranou takmer dokonalý polkruh. Korene nábežnej hrany splývali s hornou časťou trupu a kabínou. Ako sa krídlo rozširovalo dozadu, bolo zahnuté pod ostrým uhlom, takže odtoková hrana končila v takmer v polovici boku trupu, čím bol zvýšený uhol útoku. Táto konštrukčná črta bola použitá pri všetkých budúcich konštrukčných návrhoch Dornierových bombardérov, konkrétne Do 217.

Trup bol dlhý 15,8 m. Bol tenký a úzky, čím predstavoval pre nepriateľa ťažký cieľ na zasiahnutie. Trup mal dvojité smerové kormidlá, čo malo zvýšiť jeho smerovú stabilitu. Pohonnú jednotku verzie Z-1, tvorili motory Daimler-Benz DB 601, no kvôli ich nedostatku boli použité motory Bramo 323 A-1. Tieto motory však mohli dosiahnuť maximálnu rýchlosť iba 352 km/h (vo výške 1 070 m), dôsledku čoho nedosahoval Do 17 rýchlosť vyššiu než 416 km/h v priamom lete a plným nákladom.

Dolet Do 17Z-1 pri zemi bol 1 021 km, čo sa zvýšilo na 1 367 km vo výške 4 720 m. To mu dodávalo priemerný bojový dolet 740 km. Použitie motorov Bramo 323P vyústilo v ľahké zvýšenie všetkých výkonov u verzie Z-2.

Dornier Do 17 bol vybavený dôležitým obranným mechanizmom, ktorým boli samosvorné obaly palivových nádrží, ktoré chránili nádrže v krídlach a trupe. To znižovalo stratu paliva a nebezpečenstvo ohňa, pri zasiahnutí v boji a často umožnili posádke spiatočnú cestu. Kyslík bol zabezpečený formou 20 fliaš pre použitie posádkou, pri lete nad 3 660 m.

Komunikačné vybavenie pozostávalo z rádiostanice FuG X a neskôr FuG 10, smerový navádzač PeilG V a zariadením pre pristávanie na slepo FuG 25 IFF a FuBI 1. Posádka komunikovala pomocou palubného interkomu EiV. Bol taktiež použitý jednoduchý autopilot Siemens K4 Ü.

Bombovnica obsahovala 4 bombové závesy, piaty pre bomby SC 50 a dva závesy ETC 500, určené pre ťažší náklad, každý s nosnosťou 500 kg. Bombový zameriavač Lofte A alebo B bol zabudovaný spolu s priezorom BZA-2. Bombovnica lietadla ponúkala dve možnosti. Prvou bolo nesenie 4 bômb s hmotnosťou 250 kg, pričom by sa znížil dolet. No ak by sa posádka rozhodla niesť iba polovicu nákladu, mohli byť do prednej bombovnice umiestnené palivové nádrže na predĺženie doletu. Bombometčík vypúšťal bomby pomocou zameriavača Lofte A/B, ktorý bol umiestnený na ľavej strane nosu lietadla a nasmerovaný priamo dolu. Plne naložený mal Do 17Z-1 váhu 7 740 kg.

Do 17 E a F

[upraviť | upraviť zdroj]
Piloti sa pripravujú na misiu s Dornierom Do 17 v pozadí, 21. jún 1940

Počiatočnú výrobu tvorili bombardovacia verzia Do 17E-1, skúšaná s dvoma motormi Daimler-Benz DB 600, a prieskumná verzia Do 17F-1, poháňaná rovnako ako prvé prototypy motormi BMW VI, ktoré boli zavedené do výroby v roku 1936. Prvé jednotky Luftwaffe boli prezbrojené na Do 17 začiatkom roku 1937. Medzitým Dornier plánoval pokročilejšiu verziu Do 17, s modernejšími a silnejšími motormi. Jeden z prototypov bol osadený motormi Hispano-Suiza 12Ybrs, zatiaľ čo ostatné mali motory BMW 132 alebo Bramo 323. Do 17E-1 bol osadený dvoma radovými motormi BMW VI 7.3D, každý s výkonom 750 PS.

Posádku tvorili traja ľudia. Rádiooperátor obsluhoval 2 guľomety MG 15 kalibru 7,92 mm v zadnej časti kabíny. Zásobník mal 750 nábojov. Bombovnica bola rozdelená do dvoch častí. Každá obsahovala 5 bombových závesov s individuálnou nosnosťou 50 kg. Pod lietadlom mohol byť taktiež nainštalovaný jeden podves ETC 500/IX, na bombu s hmotnosťou 500 kg. Dornier Do 17E-1 s označením D-AJUN, bol skúšaný v nezvyčajnej konfigurácii dvoch bômb SC 500, nesených vedľa seba pod trupom. To však zapríčinilo značný nárast hmotnosti a odporu, preto táto konfigurácia nebola operačne použitá. Verzia E-1 pokračovala v nesení malých nákladov bômb až do druhej svetovej vojny. Výkon verzie E-1 jej umožňoval dosiahnuť rýchlosť 330 km/h vo výške 3 000 m. Počas strmhlavého bombardovania mohol trup Do 17 dosiahnuť rýchlosť 500 km/h. Jeho maximálny dostup bol 5 500 m.

Viacero Do 17E-1 bolo prestavených na verzie E-2 alebo E-3 a prinajmenšom tri E-2 a jeden E-3 boli používané spoločnosťou DVL a Hansa-Luftbild GmbH, na tajný vojenský prieskum tesne pred vojnou.

Do 17F-1 bola prieskumná verzia s dlhým doletom, založená na modifikovanom Do 17E. Prototyp Do 17V8 bol použitý na skúšanie konfigurácie F-1 a V11 na verziu F-2. Obranná výzbroj pozostávala z guľometu MG 15 v hornej zadnej časti a dolnej časti kokpitu. Trup obsahoval dva fotoaparáty spolu so šiestimi odhadzovateľnými tubami pre blesk. Do 17F-1 bola používaná až do roku 1938, kedy bol nahradený verziou Do 17P. Bol postavený len jeden kus Do 17F-2, s označením D-ACZJ, a bol používaný spoločnosťou Zeiss-Jena ako továrenské lietadlo. Prestavba dvoch Do 17E-2 na použitie hviezdicových motorov BMW 132F, viedla k vzniku Do 17J-1 a J-2.

Tieto lietadlá slúžili ako testovacie stroje na hodnotenie motoru BMW 132 pre použitie v Do 17. Týmito strojmi boli V18 (výrobné číslo Werknummer 2021) a V19 (výrobné číslo Werknummer 2022). Skúšky začali na konci roku 1937. Podobná úprava, no s motormi Bramo 323 viedla k označeniu Do 17L-1 a L-2. Dve Do 17 boli premenované na prototypy V20 a V21 a použité pri skúšaní motorov Bramo 323 na použitie v Do 17. Testy boli uspokojivé a budúce sériové stroje mali byť osadené týmito motormi.

Dornierove lietadlá mali už dlhšie vynikajúcu povesť medzi juhoslovanskými pilotmi, vďaka ich kvalite, spoľahlivosti, odolnosti a službe. Dornierove stroje dostalo juhoslovanské námorné letectvo (Pomorsko Vazduhoplovstvo) v roku 1926, konkrétne išlo o ťažké bombardéry Dornier Komet a Dornier Y. Juhoslovania už s Dornierovými lietadlami boli oboznámení tak, že 19. novembra 1935 juhoslovanskí piloti vyskúšali prototyp Do 17V-3, s označením D-ABIH (výrobné číslo 258). Rozhodli sa zaradiť Do 17 do služby napriek tomu, že bol drahší než hociktoré iné lietadlo, kvôli nemeckej ochote dodať stroje rýchlo a bez obmedzenia množstva.

Dornier Do 17K Juhoslovanského kráľovského vojenského letectva

Potom, čo videli Do 17M V-1 na leteckých pretekoch v Zürichu, Juhoslovanské kráľovské vojenské letectvo zakúpili licenciu na výrobu týchto strojov v továrni patriacej firme Državna Fabrika Aviona v roku 1938. Zabudovali do neho silnejší hviezdicový motor Gnome-Rhône 14N a nahradili aj pôvodnú výzbroj zabudovaním 20mm kanónov Hispano-Suiza HS.404 a tromi guľometmi Browning kalibru 7,92 mm. V Juhoslávii boli postavené 3 verzie. Prvou bol bombardér Do 17Kb-1 a druhou prieskumný Do 17 Ka-2. Poslednou verziou bol prieskumný Do 17Ka-3. Medzi Ka-1 a Ka-2 bolo len málo rozdielov, okrem zväčšenej zadnej streleckej veže, ktorá bola posunutá viac dozadu na verzii Ka-2. Verzia Ka-3 bola trochu pokročilejšia. Jej základ tvorila verzia M-1, spodné plochy boli pokryté duralminiom a mala zväčšené motorové osi a dlhšie motorové gondoly.

Do 17 L a M

[upraviť | upraviť zdroj]

Verzie Do 17 L-0 a Do 17 M-0 boli vyvinuté paralelne, ako náhrada za staršie Do 17 E a F, pričom verzia L bola prieskumnou modifikáciou. Obe boli navrhnuté s použitím silnejších motorov DB 600A s výkonom 746 kW (1 000 hp). Dva kusy verzie L a jeden kus verzie M boli postavené ako prototypy novovzniknutej verzie, obe s pridaním ďalšieho guľometu MG 15 v nose lietadla. Prvý prototyp upravenej verzie, Do 17M V-1 (D-ABVD) bol poháňaný dvoma motormi DB 600 a predviedol pozoruhodné výkony, vrátane maximálnej rýchlosti 425 km/h.

Na medzinárodnej leteckej súťaži vojenských lietadiel v švajčiarskom Zürichu, sa Dornier Do 17M V-1 ukázal ako líder vo svojej triede, a bol rýchlejší než najrýchlejšia zahraničná stíhačka, francúzsky Dewoitine D.510. Dornier Do 17 spolu s Messerschmittom Bf 109 vtedy vyhrali mnoho cien a predviedli schopnosti nemeckého leteckého priemyslu. Napriek tomu, kvôli nedostatočným dodávkam motorov Daimler-Benz, musel byť sériový Do 17M osadený motormi Bramo 323, pričom prieskumná verzia Do 17P bola poháňaná motormi BMW 132N, kvôli lepšiemu doletu.

Dodávky motorov DB 600 naďalej zostali obmedzené, pretože výroba prešla na motory DB 601 so vstrekovaním paliva, ktoré boli vyhradené pre stíhačky Messerschmitt Bf 109 a Bf 110. Preto boli sériové modely základnej verzie Do 17M osadené motormi Bramo 323A-1 Fafnir s výkonom 670 kW (900 hp), ktorý mal primeraný výkon a dovolil zvýšiť náklad bômb na 1 000 kg. Takto vzniknutý Do 17 M-1 bol vyrábaný v malom množstve a slúžil do roku 1941.

Prototypy sériových Do 17M boli stroje MV-1 (Wrk Nr 691) a MV-2 (Wrk Nr 692), ktoré boli testované s bombovým nákladom, zodpovedajúcim strednému bombardéra. Tretí prototyp, MV-3 bol skúšaný ako rýchly bombardér. Stroj MV-1 bol osadený dvoma radovými motormi Daimler-Benz DB 601, zatiaľ čo MV-2 a MV-3 mali motory Bramo 323A a D. RLM preferovalo široké uplatnenie motora DB 601, no kvôli požiadavkám na jeho použitie v stíhačkách a nedostatočná úroveň výroby donútili konštruktérov k použitiu motorov Bramo.

Nemecký letecký guľomet MG 15, použitý v Do 17

Verzia Do 17M-1 začala svoju kariéru ako stredný bombardér, pričom bol schopný niesť 1 000 kg bômb. Bol osadený vzduchom chladenými motormi Bramo 323 A-1 a A-2. Obranná výzbroj pozostávala z dvoch a neskôr troch guľometov MG 15. Prvý z nich bol v prednom skle, obsluhovaný navigátorom a mal zásobu 370 nábojov. Zadný strelec v dolnej časti obsluhoval guľomet so zásobou 375 nábojov. Zadný strelec v hornej časti obsluhoval guľomet so zásobou 750 nábojov. Mohol niesť bombový náklad pozostávajúci z 20 kusov bômb SC 50 alebo dvoch SC 250 (500 kg), alebo 10 bômb SC 50 a jednej SC 250. Rýchlosť verzie M bola vyššia než verzie E. Dornier Do 17M mohol dosiahnuť rýchlosť 420 km/h vo výškach 3 500 m a maximálny dostup mal 5 790 m a dolet 1 570 km. Dopyt po prieskumnom stroji založenom na verzii M-1 viedol k vývoju verzie P-1.

Motor DB 600A, skúšaný aj na verzii Do 17M V-1

Kvôli použitiu motorov DB 600 v Bf 109, by sa nebola dostala do výroby verzia L s ich použitím. Motory Bramo mali príliš vysokú spotrebu paliva, a tak mali stroje verzie M obmedzený dolet, nedostatočný pre prieskumné lietadlo. Namiesto neho boli použité hviezdicové motory BMW 132N s výkonom 645 kW, ktoré mali nižšiu spotrebu, a tak aj väčší dolet. Ďalšie dva prototypy s motormi DB 600 boli vyrobené pod označením Do 17R-0, no do výroby sa nedostali. Počas prieskumných akcií boli verzie P-1 ozbrojené štyrmi guľometmi MG 15.

Verzia P mala podobné vybavenie ako Do 17M-1, s pridaním zariadenia na let naslepo a fotografickým vybavením na prieskumnú činnosť. Poháňali ju hviezdicové motory Bramo 132N s maximálnym výkonom 645 kW. Stroj bol osadený rôznorodým rádiovybavením, ako napríklad rádiom FuG III a U (Funkgerät), smerovým vyhľadávačom PeilG V (PeilG – Peilgerät) a rádiovým zariadením pre pristátia na slepo FuBI 1 (FuBI – Funkblindlandegerät). Trojčlenná posádka spolu komunikovala pomocou interkomu EiV (EiV – Eigenverständigungsanlage). Verzia P-1 mala fotografické vybavenie pozostávajúce z kamier Rb 20/30, Rb 50/30 alebo Rb 20/18 a Rb 50/18.

Verzia P-1 Trop mala inštalované filtre a ochranu pre fotoaparáty. Kamery boli ovládané diaľkovo z kokpitu. Kvôli nedostatku nočných stíhačiek bol najmenej jeden Do 17P-1 pridelený na túto úlohu. Na mieste preskleného nosa bol inštalovaný plech a umiestnené tri 20 mm kanóny MG 151/20. Tento stroj patril pod Luftflotte 1.

Stroj Do 17 P-2 bol identický s verziou P-1, s dodatočnou inštaláciou bombových závesov ETC 500 pod trupom. Tieto stroje boli navrhnuté k nočnému prieskumu. Je pravdepodobné, že Dornier použil na verziu P-2 modifikované stroje verzie P-1.

Na rozdiel od Do 17P-2 sa nedostal Do 17R-1 do sériovej výroby. Skúsenosti zo španielskej občianskej vojny potvrdili, že neozbrojené lietadlá boli ľahkou korisťou pre stíhačky. Verzia R-1 mala byť rýchlym prieskumným strojom s dvomi dodatočnými palivovými nádržami v trupe za bombovnicou.

Boli navrhnuté dva varianty, prvý mal mať fotografické vybavenie pozostávajúce z jednej kamery Rb 50/30 a dvoch Rb 20/30, zatiaľ čo druhý variant mal tretiu palivovú nádrž v mieste kamery Rb 50/30. Jeho celková hmotnosť bola 7 300 kg, no v prípade potreby mohol byť preťažený na 7 500 kg. Posádku tvorili väčšinou traja ľudia, no v závislosti od misie sa k nim mohol pridať štvrtý člen. Aby vo väčších výškach dosiahol lepší výkon, mali byť použité motory DB 600G.

Tieto pohonné jednotky boli skúšané na stroji Do 17R-V1, s označením D-ABEE. Druhý stroj Do 17R-V2, s označením D-ATJU, dostal ešte silnejšie motory DB 601A.

Do 17 S a U

[upraviť | upraviť zdroj]

Poučenie zo španielskej občianskej vojny viedlo Dornierových konštruktérov k inštalácii dodatočnej obrannej výzbroje. Boje so sovietskymi stíhačkami ukázali, že Do 17 nebol až taký rýchly a nezraniteľný ako sa predpokladalo. Ako riešenie bol navrhnutý úplne nový gondolovitý kokpit, ktorý poskytoval posádke viac miesta a viditeľnosti. Horná časť kabíny bola nadstavená nad úroveň trupu a zvažovala sa dole, kde sa napájala na trup v mieste nábežnej hrany krídla. Zadný guľomet bol presunutý do zadnej časti gondoly, kde mal strelec oveľa lepší výhľad a palebné pole. Podobne aj spodná časť kabíny bola ešte viac znížená. Zmeny v podlahe a streche vyústili do celkového zväčšenia prednej časti lietadla, pričom zvyšok trupu zostal rovnaký. Nový kokpit bol prezývaný Kampfkopf, čo v preklade znamená „bojová hlava“.

Prototyp verzie S bol skúšaný s radovými motormi DB 600G. Na prieskumnej verzii Do 17S-0 boli skúšané invertné motory, no táto verzia sa do výroby nedostala. Bolo postavených ďalších 15 „sprievodných“ modelov Do 17U-1, ktoré boli podobné verzii S-0, no s pridaním ďalšieho člena posádky, ktorý obsluhoval dodatočné rádiové vybavenie. Verzie U mali letieť pred ostatnými bombardérmi pri nočných misiách, pričom používali rádiové vybavenie na zameranie cieľa a zhodenie svetlíc na ich označenie. Na túto úlohu boli vybrané osobne jednotkou KG 100 ako skúšobné stroje. Verzia U-1 mala maximálnu rýchlosť 424 km/h a bojový dostup 4 500 m. Do roku 1938 bolo postavených 12 sériových strojov a tri prototypy.

Dornier Do 17 Z

[upraviť | upraviť zdroj]
Dornier Do 17Z s odkrytými motormi Bramo 323, september 1940

Verzie Dornieru Do 17Z boli najznámejšie a najvyrábanejšie modely a zúčastnili sa viac operácií než verzie E a U. Táto verzia bola upravená v dôsledku skúseností zo španielskej občianskej vojny. Predná časť trupu bola prepracovaná, so zníženým a rozšíreným kokpitom, kvôli inštalácii miesta pre zadného spodného strelca. Kabína bola upravená rovnako ako u verzie U a S.

Na skúšku dizajnu boli postavené Do 17S a Do 17U, ktoré poháňal motor DB 600. No následkom požiadavky tohto motora zo strany stíhačiek, boli stroje osadené hviezdicovými motormi Bramo 323A. Náklad bômb bol zvýšený na 1 000 kg a posádku doplnil štvrtý člen. Ukázalo sa však, že výkon motorov bol nedostatočný, preto boli použité motory Bramo 323P. Boli postavené iba tri Do 17S a 15 Dornierov Do 17U. Po úpravách mal Do 17 s plným zaťažením bojový dolet len 322 km. Neskoršie verzie Do 17Z-3, Do 17Z-4 a Z-5, ktoré boli osadené fotoaparátmi a dvojitým riadením, tiež nemohli vyriešiť problém s doletom a bombovým nákladom.

Prvá dodávka Do 17Z-0 bola vyrobená s motormi Bramo 323 Fafnir na skúšky, pričom motory DB 600 bolo stále ťažké obstarať. Táto verzia bola rýchlo nahradená modelom Z-1, ktorá mala pridaný guľomet pre bombometčíka. Zvýšená záťaž v nose stroja a pridané zbrane zapríčinili, že bombový náklad bol znížený na 500 kg. Nespokojnosť Luftwaffe s výsledkom skúšok verzií série Z, znamenala okamžité konštrukčné zmeny na dosiahnutie celkovej vyššej výkonnosti bombardéra.

To vyústilo do celkového zlepšenia rýchlosti a dostupu všetkých modelov verzie Z, špeciálne potom verzie Z-5. Odhadované výkony boli: dostup 7 620 m a najvyššia rýchlosť 418 km/h, pričom hmotnosť stroja bola 8 100 kg. Nanešťastie sériové stroje nikdy nedosiahli tieto optimistické výkony počas neskoršej služby. Pri hmotnosti 7 740 kg používal ťažký Do 17Z-1 motory Bramo 323A-1, so samosvornými palivovými nádržami v trupe a v krídlach.

Štvorčlenná posádka spotrebovala približne 20 fliaš kyslíku, počas dlhých letov vo výške nad 3 700 m. Dornier Do 17Z-1 mal rýchlosť 352 km/h vo výške 1 066 m. Motory Bramo však neumožňovali Do 17 dosiahnuť rýchlosť 416 km/h vo výške 3 900 m a v priamom lete, pri plnom zaťažení. Dolet verzie Z-1 na úrovni mora bol 1 021 km, pričom vo výške 4 724 m sa dolet zvýšil na 1 367 km.

To sa týkalo najmä hlavného sériového modelu, Do 17Z-2. Tento model mal zabudovanú novú verziu motora Bramo 323P-1 s výkonom 746 kW (1 000 hp), ktorý bol vyladený špeciálne pre potreby Do 17. Nárast výkonu umožnil zvýšenie nákladu bômb z 500 na 1 000 kg. Plne naložený mal Do 17 dolet len 330 km. Výzbroj bola ďalej doplnená dodatočným párom guľometov, ktoré strieľali bočnými časťami gondoly; tieto zbrane však obsluhoval jeden človek, preto nemohli byť použité simultánne.

Od mája 1940 bolo zaradených do služby 422 Dornierov Do 17Z-2, v jednotkách Kampfgeschwader 2, Kampfgeschwader 3, Kampfgeschwader 76 a Kampfgeschwader 77. Zlepšovanie výkonov Z-2 spôsobilo nárast hmotnosti z 7 983 kg na 8 128 kg. Následkom ťažkých strát v Bitke o Britániu bolo rozhodnuté nahradiť kanón MG FF silnejším MG 151/15. No straty sa zvyšovali napriek tomu, že niektoré stroje niesli až 8 guľometov. Pôvodné guľomety MG 15 boli ponechané, čo bolo prítomné aj v nasledujúcej verzii Z-3.

Kanón MG FF používaný na lietadlách Dornier Do 17Z-2

Verzia Z-3 bola bombardovacím modelom série Z, no napriek tomu bola používaná aj ako prieskumné lietadlo štábmi jednotlivých jednotiek. Motory a základné vybavenie boli zhodné s verziou Z-2; boli však pridané dve kamery Rb 50/30 a Rb 20/30 do vstupného otvoru posádky. Bol zavedený aj osobný fotoaparát, na zdokumentovanie bombardovacej misie. Neskôr bol pridaný aj autopilot. Verzie Z-2 a Z-3 boli vizuálne identické, mohli byť rozlíšené jedine odlišným vstupným otvorom verzie Z-3. Kvôli priestorovým problémom, spôsobeným pridaným fotografickým vybavením bola znížená zásoba streliva z 44 na 42 zásobníkov. Pohonná jednotka Z-3 bola vylepšená na verziu Bramo 323P-2. Tento motor bol potom použitý vo všetkých zvyšných modeloch verzie Z.

Verzia Z-4 bola navrhnutá ako cvičné lietadlo. Napriek takmer identickému vzhľadu so Z-2 a Z-3, mala zabudované rozšírené vybavenie pre cvičné lety naslepo. Štvormiestny stroj mal jeden riadiaci knipel s dvojitým riadením, čo bolo dosiahnuté ramenom vyčnievajúcim doprava. Pedály smerového kormidla boli pred oboma sedadlami. Obranná a bombová výzbroj bola zredukovaná, kvôli zníženiu váhy.

Verzia Z-5 bola podobná Z-3, s hmotnosťou 8 600 kg. Bola navrhnutá ako protilodné lietadlo a v trupe mala zabudované nadnášacie nádrže, v prípade že by bola nútená núdzovo pristáť na vodu. Väčšinou mali tieto nadnášacie zariadenia podobu nesfúknuteľných vankúšov, uložených v zadnej časti motorovej gondoly a vo výstupkoch na stranách nosa lietadla priamo za presklením.

Neskôr boli vyvinuté ďalšie modely verzie Z. Verzia Z-6 mala byť prieskumným lietadlom, no napriek tomu zostala len v prototype. V priebehu vojny však na tento štandard bolo upravených niekoľko existujúcich bojových verzií. Tento typ bol určený na kontrolné lety zisťujúce stav počasia. Bol zhodný s verziami Z-1 a Z-2, no obranná výzbroj bola odstránená a boli pridané dodatočné palivové nádrže.

To zvýšilo zásobu paliva na 2 890 l. Keďže lety prebiehali vo väčšej výške, boli pridané dodatočné kyslíkové fľaše, čím vzrástol ich počet z 20 na 24. Kvôli dlhým letom nad vodou, bol potrebný väčší nafukovací čln z verzie Z-5, so svojim dodatočným núdzovým vybavením. Verzia Z-6 bola tiež používaná ako nočná stíhačka. Niektoré Z-6 dostali prednú časť trupu z Junkersu Ju 88C-6 s guľometmi a kanónmi. Ukázalo sa však, že predná časť bola nevyhovujúca a musela byť prerobená. Na špičke nosa bol infračervený reflektor, ktorý sa stal zavedením radaru Lichtenstein zbytočným.

Guľomet MG 17, použitý v Do 17Z-10 Kauz II

Verzia Z-8 Geier nebola sériovo vyrábaná. Bola zamýšľaná ako lietadlo proti pozemným cieľom, dosiahla prvú vývojovú fázu, no nebola vyrábaná kvôli nedostatočnému výkonu a pancierovaniu proti protileteckým zbraniam. Zvýšenie pancierovania by znamenalo zníženie rýchlosti, čo by stroj vystavilo ešte viac nepriateľskej paľbe.

Verzia Z-9 bola osadená špeciálnym bombovým mechanizmom, s oneskoreným zhadzovaním, pre nálety v malých výškach. Jej úlohou bolo potlačenie nepriateľskej protilietadlovej obrany, pričom zhadzovala malé bomby, prvé verzie trieštivých bômb. To však bolo možné len pri leteckej prevahe vo vzduchu, pretože Z-9 nemala pancierovanie. Trup a vybavenie bol zhodný so Z-1 a Z-2. Upravená bola iba bombovnica na nesenie 16 závesov na odhadzovanie bômb. Maximálna hmotnosť Z-9 bola 7 800 kg. Táto verzia sa však nedostala do sériovej výroby.

Do 17Z v úlohe nočnej stíhačky

[upraviť | upraviť zdroj]

Potom, čo sa skončila výroba bombardéra v roku 1940, bola verzia Do 17Z upravená s použitím nosu z Junkersu Ju 88C, osadená jedným kanónom MG FF kalibru 20 mm, a tromi 7,92 mm guľometmi MG 17 na nočnú stíhačku. Tri prototypy boli upravené z existujúcich trupov verzie Do 17Z na konfiguráciu Do 17Z-7 Kauz I. Štandardný Do 17Z-7 bol osadený hviezdicovými motormi Bramo 323P-1 a posádku tvorili 3 ľudia.

V porovnaní so štandardnou bombardovacou verziou, bolo palivo rozdelené do viacerých nádrží. Dve nádrže, každá s kapacitou 770 l, boli v krídlach. Tretia nádrž bola v bombovnici vnútri trupu, pričom mala kapacitu 895 l. Zásoba neseného kyslíku pre trojčlennú posádku bola zredukovaná na 9 fliaš, pretože záchytné lety vo veľkých výškach sa neočakávali. Prídavné pancierovanie, vo forme ťažkých oceľových plátov bolo pridané do nosu lietadla, na ochranu pred čelnou paľbou. Pôvodne bolo zamýšľané opancierovať celú kabínu posádky. To však nebolo realizované, pretože zvýšenie hmotnosti by ešte viac znížilo letové výkony, už beztak pomalého lietadla. Zásoba nábojov bola 3 000 nábojov pre 3 guľomety MG 17 a 400 nábojov pre 20 mm kanón MG 151.

Dornier Do 17Z-10 vybavený radarom FuG 220 Lichtenstein

Neskôr bol dizajn ďalej upravený na verziu Do 17Z-10 Kauz II, pričom pevný nos mal zabudovaný infračervený vyhľadávací reflektor, pre infračervený detekčný systém Spanner Anlage. Verzia Z-10 bola vyzbrojená štyrmi 7,92 mm guľometmi MG 17 nad infračerveným reflektorom a dvomi 20 mm kanónmi MG FF v spodnej časti nosu. Posádka mala možosť nabíjať kanón MG FF zvnútra. Jeden stroj Kauz II bol vybavený a skúšaný s radarom Lichtenstein. Bolo prerobených iba 10 strojov z existujúcich modelov verzie Z. Vyhľadávací systém Spanner Anlage sa ukázal byť zbytočným a mnoho strojov verzie Z-10 ním nebolo vybavené. Najmenej jeden stroj Z-10 s označením CD PV bol použitý ako testovacie lietadlo pre zavedenie radaru Lichtenstein na konci roku 1941 – 1942. Zbavený všetkých súčastí vybavenia nočnej stíhačky Do 17Z-10 vážil 7 300 kg. Výzbroj bola podobná verzii Z-7, s pridaním guľometu MG 17 a doplnením streliva o ďalších 1 000 nábojov v nose lietadla. Ďalšie zbrane zahŕňali guľomety MG 15.

Model Do 215 bol vyvinutý ako exportná verzia strojov série Do 17Z a bol použitý v úlohe bombardéra, prieskumného lietadla a nočnej stíhačky.

Nemecká výroba

[upraviť | upraviť zdroj]

Oficiálne štatistiky vykazujú 2 139 Dornierov Do 17, ktoré zišli z nemeckých výrobných liniek. V Dornierovej továrni v Oberpfaffenhofene bolo postavených 328 Dornierov Do 17E spolu s ďalšími 77 strojmi Do 17F a 200 kusov Do 17M. Počet vyrobených Do 17Z v tejto továrni predstavuje 420 kusov. Vo Friedrichshafene bolo vyrobených 84 kusov Do 17K, pričom niektoré z nich boli predané do Juhoslávie. Výroba Do 17P bola rozdelená medzi viaceré továrne. V továrni Siebelu v Halle bolo vyrobených 8 kusov. V továrni Henschelu v Berlíne-Schönefelde postavili 73 kusov. V továrni HFB v Hamburgu postavili 149 kusov. Henschel taktiež vyrobil okolo 320 kusov Do 17Z, podielom 74 kusov prispela továreň HFB v Hamburgu a ďalších 73 kusov vyrobil Siebel. Neskôr bolo postavených 105 strojov verzie Dornier Do 215 v továrni v Oberpfaffenhofene.

Do 19. septembra 1938 dostala Luftwaffe 579 Dornierov Do 17. Boli to hlavne stroje verzie Do 17E, F, M a P. V období rokov 1939 – 1940 bolo postavených 475 bombardérov Dornier Do 17Z, 16 prieskumných strojov a 9 nočných stíhačiek. V tom istom čase bolo taktiež postavených 100 kusov Dornieru Do 215, upravenej verzie Dornieru Do 17.

Juhoslovanská výroba

[upraviť | upraviť zdroj]

Zahraničné vlády boli tiež zaujaté Dornierom Do 17. V júni 1936 si od Nemecka objednala juhoslovanská vláda 36 kusov Dornieru Do 17E. Rokovania o licencii boli dokončené 27. júna 1938 a zahŕňali právo na výrobu 36 kusov Dornieru Do 17Ka, s cenou 1 829 825 ríšskych mariek. Dňa 18. marca 1938 si Juhoslávia objednala 16 hotových Do 17Ka-2 a Ka-3, za cenu 3 316 788 ríšskych mariek. Posledné z týchto strojov dostali 21. apríla 1939. Stroje boli dokončené zo 72 – 96%.

Dornier mal nedostatočný prísun nemeckého vybavenia, vrátane motorov. Juhoslovania našli francúzskeho výrobcu, ktorý mal dodať pohonné jednotky namiesto Nemcov. Vybraný výrobca motorov bola firma Gnome et Rhône a ich motor Gnome-Rhône Mistral Major mal byť použitý v Do 17. Francúzi však zveličili výkony motoru, pričom uvádzali, že má výkon 649 kW a rýchlosť 420 km/h vo výške 3 850 m. Vrtule s konštantnou rýchlosťou boli nekvalitné a dodané neskoro. To viedlo k súdom s firmami Piaggio Aero a Ratier. Len jeden Do 17 bol vybavený úplným nemeckým vybavením. Zvyšok Dornierov mal belgické 7,9 mm guľomety FN, české fotografické vybavenie a rádiové vybavenie firmy Telefunken. Celkom bolo v juhoslovanských továrniach vyrobených 70 kusov Do 17.

Bojové nasadenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá jednotka v Luftwaffe vybavená Do 17

[upraviť | upraviť zdroj]
Pohľad na Do 17 z kabíny druhého Do 17, 1940

Na konci roku 1936 sa začal masovo vyrábať Do 17E-1. Prvou jednotkou Luftwaffe, ktorá dostala tento bombardér bola KG 153 a KG 155. Prieskumná jednotka Aufklärungsgruppe (F)/122 začala s prezbrojením na Do 17F-1. Začiatkom roku 1937 sa sformovala KG 255 a bola vybavená strojmi Do 17E-1. Takmer 100 kusov bolo odoslaných do Španielska alebo stratených pri haváriách. Dňa 12. marca 1938 zhadzovali Do 17E, jednotky KG 155, pronacistické letáky nad Viedňou, ako prípravu na okupáciu mesta. KG 153 dostala svoj prvý Do 17E-1 dňa 20. septembra 1938, ako časť masového programu na prezbrojenie. Jednotka bola 1. mája 1939 premenovaná na KG 3. KG 155 sa prezbrojila na tento typ začiatkom roku 1938. KG 252 bola taktiež vybavená Do 17M, tentoraz aby bola pripravená čeliť Sudetskej kríze. Do decembra 1938 mala na stave 26 Do 17 a 17 posádok. Dňa 1. mája 1939 bola preznačená na Kampfgeschwader 2.

Svoj krst ohňom prežil Do 17 počas španielskej občianskej vojny (1936 – 1939), kde prevyšoval väčšinu nepriateľských stíhačiek a darilo sa mu dobre. Španieli mu dali prezývku „treska“. Začiatkom roku 1937 sa rozbehla masová výroba verzií Do 17E a Do 17F. Do 17F-1 mal nahradiť Heinkel He 70 v úlohe vysokoletiaceho prieskumného lietadla a Do 17E-1 mal nahradiť starnúce bombardéry, Heinkel He 111B, Légie Kondor. Ale ukázalo sa, že moderné sovietske stíhačky republikánskeho letectva sú schopné zachytiť Do 17E a F, čo prinútilo Dorniera k urýchlenému doplneniu obrannej výzbroje.

Popri jednotkách nasadených na pomoc Frankovi bola aj 4.K/88 kapitána Rudolfa Freiherra Von Moreau. Erhard Milch, Ernst Udet a Albert Kesselring 6. januára 1937 rozhodli, že Légia Kondor by mala byť vybavená modernejšímí lietadlami. Krátko nato boli do Španielska odoslané Heinkely He 111B-1, Junkersy Ju 86D-1 a 12 kusov Dornierov Do 17E-1. Jednotka bola nazvaná VB/88 (Versuchsbomben Staffel, čiže experimentálna bombardovacia jednotka). Dorniery jednotky VB/88 boli súčasťou útoku na dedinu Guernica, pričom ich cieľom bol most. VB/88 zhodila 8 ton bômb, zatiaľ čo K/88 zhodila 37 ton, priamo nad mestom, spôsobiac tak smrť približne 1 500 ľudí. Bombardovanie VB/88 dosiahlo poškodenie mostu.

Jediným ďalším cieľom nemeckých bombardérov v ten deň bola železničná stanica. Dňa 8. júla 1937 Dorniery podnikli niekoľko misií na ochranu nacionalistických vojsk, ktoré ohrozovali Madrid. V tom čase boli Junkersy Ju 86 stiahnuté a nahradené Do 17F. Na jar 1938 dorazila do Španielska ďalšia jednotka, vybavená Dorniermi Do 17, 1.A/88. Spolu bolo súčasťou Légie Kondor 27 strojov Do 17E, F a P.

Poľské ťaženie

[upraviť | upraviť zdroj]
Dornier Do 17Z zhadzuje svoj náklad

Séria nových strojov Do 17Z, znamenala zavedenie zväčšeného nosu a zvýšenie defenzívnej výzbroje, pričom v roku 1939 už bola široko dostupná v jednotkách. Počas prvej fázy druhej svetovej vojny tvoril Dornier Do 17 spolu s Heinkelom He 111 chrbticu bombardovacích jednotiek Luftwaffe.

Od roku 1939 do roku 1940 používali Dornier Do 17 štyri bombardovacie skupiny Luftwaffe, ktorými boli: KG 2, KG 3, KG 76, KG 77. KG 76 a KG 77 používali Do 17E prvej generácie a zvyšné dve jednotky používali v čase vypuknutia vojny výhradne Do 17Z. Dňa 1. septembra 1939 bolo v bojovej pohotovosti 533 Dornierov a 705 Heinkelov. Celkový stav jednotiek Dornierov bol približne 100 kusov Do 17E-1, 32 kusov Do 17M-1 a 188 kusov Do 17Z-1 a Z-2, spolu s 213 kusmi Do 17P-1. Ich spoľahlivosť a robustnosť ich spravili v Luftwaffe vysoko populárnymi.

Počas ťaženia sa Do 17 jednotky I./KG 2, zúčastnili Bitky o Bzuru, kde zhadzovali zápalné bomby proti poľským jednotkám, tvoreným armádou Poznaň a armádou Pomorze. Tieto nálety spôsobili veľký počet strát poľskej armáde, ktorá sa potom stiahla do husto zalesnenej oblasti, čo prispelo k ich zraniteľnosti. Dornier Do 17 si počínal dobre a mohol použiť svoju rýchlosť na odpútanie sa z boja s poľskými stíhačkami.

Nórske ťaženie

[upraviť | upraviť zdroj]

Jedinou známou jednotkou zúčastnenou v nórskom ťažení bola prieskumná jednotka 1.(F)/120 (Aufklärungsgruppe). Operovala z letiska Lübeck/Blankensee v severnom Nemecku, až do okupácie Dánska; potom čo Wehrmacht dobyl južné Nórsko sa 10. apríla 1940 premiestnila na letisko Stavanger. Jednotka v tom čase vybavená Dorniermi Do 17P-1 zabezpečovala prieskum nad nórskym pobrežím a Severným morom.

Ťaženie na západe – 1940

[upraviť | upraviť zdroj]
Dorniery Do 17Z-2 nad Francúzskom, leto 1940

Prvým nemeckým lietadlom zostreleným nad Francúzskom počas vojny bol Dornier Do 17P, jednotky 2 (F) 123. Pripísal si ho pilot Mould, v stroji Hawker Hurricane z prvej squadrony RAF, 30. októbra 1939. Dornier s výrobným číslom Wrk Nr. 4414 skonštruovaný v továrni Blohm & Voss, sa zrútil blízko mesta Vassincourt, pričom zahynula celá trojčlenná posádka.

Počas bitky o Francúzsko sa užitočnosť Do 17 zmenšila v dôsledku obmedzeného doletu a nosnosti. Napriek tomu bol stroj stále obľúbený u posádok, vďaka väčšej obratnosti než mal Heinkel He 111 alebo Junkers Ju 88 a taktiež vďaka dobrým charakteristikám pri útokoch z malých výšok. Jeden z takýchto náletov bol prevedený aj jednotkou KG 2, proti letisku kontrolovanom RAF vo Vraux, 10. mája. Bolo zničených 6 lietadiel Bristol Blenheim a dve lietadlá Fairey Battle, patriacich 114. squadrone RAF, a mnoho ďalších bolo poškodených. Napriek tomu však spojenecké stíhačky spôsobili jednotke KG 2 a KG 3 stratu 19 Dornierov Do 17.

Iba 2 týždne pred začatím ťaženia trpeli KG 2 a 3 nedostatočným zásobovaním paliva, a tak boli Dorniery nečinné a niektoré útoky zrušené. Začiatkom júna sa jednotky Dornierov stretávali s čoraz menšou opozíciou a straty prudko klesli, keď prestala Armée de l'Air predstavovať hrozbu. Ale nad Dunkerqueom spôsobili stíhačky RAF nemeckým jednotkám ťažké straty. Dňa 2. júna Nemci prišli o 30 strojov, vrátane 16 kusov Do 17. Jednotky Dornierov zhodili spolu 320 ton bômb.

Britský Spitfire útočí na formáciu bombardérov Do 17 počas bitky o Britániu, december 1940.

Počas poľského ťaženia mohol Do 17Z vďaka svojej rýchlosti 427 km/h zostať v bezpečnej vzdialenosti od poľských stíhačiek a ľahký pancier bol účinný. Taktiež sa s úspechom zúčastnil bitky o Francúzsko a straty boli relatívne nízke, no pri stretnutiach s britskými stíhačkami sa ukázal ako pomalý a zraniteľný. V bitke o Britániu sa ukázalo, že rýchle dobre vyzbrojené a ľahké jednoplošné stíhačky zmenili rovnováhu síl medzi bombardérmi a stíhačkami jednoznačne v prospech posledne menovaných. Pri prvých náletoch utrpel Do 17 veľké straty.

Pretože motor Bramo 323 Fafnir bol určený na použitie v malých výškach, Luftwaffe reagovala nasadením jednotiek Do 17 vo viacerých hromadných misiách, kde leteli tesne nad zemou, v snahe vyhnúť sa tak nepriateľským stíhačkám. V porovnaní s Heinkelom He 111 bol Do 17 obratnejší a robustnejšie hviezdicové motory boli ideálne na útoky z malých výšok, pričom niektoré stroje boli osadené 20 mm kanónom. V tom čase sa začal hromadne dostávať do služby nový Junkers Ju 88, nahrádzajúc Do 17 vo väčších výškach. Naopak, Dornier vynikal v prízemných útokoch, ale to bolo čoraz ďalej nebezpečnejšie.

Výhoda Dornieru v nízkych výškach sa ukázala byť diskutabilnou 7. septembra 1940, keď Luftwaffe prešla k celkovému bombardovaniu Londýna zo stredných výšok. Straty sa zvyšovali a 15. septembra 1940 prišli tri bojové skupiny vybavené Do 17, o 23 zostrelených a 13 poškodených lietadiel. Medzi zostrelenými strojmi bol aj známy Dornier Do 17 Z-2, s označením F1 FH patriaci jednotke KG 76, ktorého časť spadla na nádvorie Victoria Station a vyústil v blahoprajnú nótu holandskej kráľovnej Wilhelmíny, ktorá bola svedkyňou udalosti.

Významná udalosť sa odohrala 15. septembra 1940, dnes známym ako „deň Bitky o Britániu“. Medzi zostrelenými nemeckými strojmi bol aj Dornier Do 17 F1 FS, nájdený v poli blízko Shorehamu. Ukázalo sa, že Dornier bol vybavený plameňometom, inštalovaným v chvoste stroja. V trupe boli valce s dusíkom, vodíkom a olejom a výstupná tryska bola osadená turbínou. Najprv sa usúdilo, že to bolo zariadenie na produkciu dymu, imitujúceho poškodenie. No neskôr sa zistilo, že zariadenie bolo spúšťané jedným z zadných strelcov, s cieľom zničiť prenasledujúcej stíhačky zo zadnej sféry. Ale nedostatok kyslíku znamenal, že zariadenie zlyhalo a vyšiel z neho len nepretržitý prúd oleja.

Dornier Do 17Z jednotky Kampfgeschwader 3 nad Belgickom, september 1940

Straty Do 17 v auguste a septembri boli značné. V auguste 1940 bolo stratených 54 Dornierov a ďalších 20 odpísaných, v dôsledku technických problémov a nehôd. V septembri bolo stratených ďalších 50 strojov, spolu s 31 ks Do 17 a ich posádkami nezvestnými. V októbri Luftwaffe stratila 35 strojov. Dodatočná výzbroj ôsmich guľometov nainštalovaných na zlepšenie obrany sa ukázala ako neschopná odraziť útoky stíhačiek.

Boje pokračovali do októbra, kedy sa Luftwaffe koncentrovala na nočné útoky, ktoré vykonávali jednotky vybavené Heinkelmi He 111 a Junkersmi Ju 88, ktoré mali väčšiu nosnosť a vyššiu rýchlosť. Straty Do 17 v Bitke o Britániu boli stanovené medzi 132 a 171, čo je najnižšie percento zo všetkých troch typov nemeckých bombardérov.

Po zavedení Junkersu Ju 88 a zaradenia produkcie nového Dornieru Do 217, boli dni Do 17 zrátané, a výroba sa zastavila v polovici roku 1940. Aj napriek ukončeniu výroby sa Dornier zúčastnil vo väčšom množstve v bojoch po Bitke o Britániu, v Balkánskom ťažení, operácii Barbarossa a s inými štátmi Osi.

Dornier Do 17Z (5K EA) počas západného ťaženia, 1940

Najprv pronemecká Juhoslávia vyzerala byť pripravená pripojiť sa k štátom Osi, no vojenský puč zvrhol vládu a vyhlásil neutralitu. Rozhnevaný Hitler prikázal dobyť Juhosláviu útokom. Juhoslovania si na konci roka 1940 objednali dvadsať Do 17 Ka-2. Tieto stroje sa líšili od nemeckých Dornierov osaedenými motormi, ktorými boli francúzske Gnome-Rhône Mistral Major a ďalšie odlišnosti zahŕňali zahraničné prístroje a zbrane. V roku 1940 postavili Juhoslovania 50 ks týchto strojov v licencii, no väčšina bola stratená počas ťaženia.

Na inváziu do Juhoslávie, Luftwaffe nasadila Luftflotte 4. Tá zahŕňala jednotky KG 2 a KG 3, ktoré boli jedinými zo 7 skupín, vyzbrojenými Do 17. V rámci týchto jednotiek bolo nasadených okolo 110 ks Dornieru Do 17. Prvé útoky na Belehrad sa začali o 6:51 ráno, 6. apríla 1941. Medzi nemeckými bombardérmi bolo aj 102 Dornierov Do 17, ktoré niesli 18 ks 50 kg trieštivých bômb. Po prvom dni zostalo v prevádzke okolo 82 ks Do 17, pričom jednotky utrpeli len jedinú stratu: stroj jednotky KG 3, s výrobným číslom WNr 2563 5K DS. Luftwaffe a jej Dorniery sa nad Juhosláviou ocitli v rovnakej situácii ako nad Gréckom, s malým odporom vo vzduchu. Jednotka KG 2 sa zúčastnila aj bojov o Krétu. Medzi 6. aprílom a 31. májom stratila jednotka I./KG 2 šesť Do 17 a sedem bolo poškodených. V tom istom čase hlásila jednotka III./KG 3 šesť strát a päť poškodených strojov. Táto jednotka sa taktiež zúčastnila na útokoch na Krétu a Grécko.

Dornier Do 17Z-2 na východnom fronte, zima 1941

Po úspešnom zakončení Balkánskeho ťaženia sa začala Luftwaffe pripravovať na operáciu Barbarossa, inváziu do Sovietskeho zväzu. V tom čase sa bojové skupiny už väčšinou prezbrojili na Junkers Ju 88 a Do 17 hral len malú úlohu. Boli nasadené len 2 prieskumné letky vybavené Dorniermi. Jednotka KG 2, ostala jedinou plne operačnou zložkou Luftwaffe, vybavenou Dorniermi. Najvýznamnejšia akcia Do 17 na Východnom fronte sa udiala 23. – 24. júna pri Grodne. Veliteľ sovietskeho západného frontu, armádny generál Dimitrij Pavlov, sa pokúsil o protiútok proti skupine Panzergruppe 3, ktorej velil Hermann Hoth. Nadvláda vo vzduchu a takmer žiaden vzdušný odpor, umožnili Dornierom Do 17 jednotky III./KG 2, zničiť kolóny sovietskej pechoty. S pomocou iných jednotiek, Luftwaffe hlásila zničenie 105 sovietskych tankov. Sovietsky 6. a 11. mechanizovaný zbor, spolu s 6. zborom kavalérie bolo zničených. Za mimoriadnu úspešnosť, dostal veliteľ 9./KG 2, Walter Bradel rytiersky kríž k železnému krížu.

Obmedzenia Do 17 v podobe krátkeho doletu a malej nosnosti sa opäť prejavili aj na východnom fronte. Rozloha nového dejiska bojov znamenala ďalšie zníženie bojovej hodnoty stroja a tak v bol v priebehu roka 1941 postupne vyradený z úlohy bombardéra. Zvyšné stroje boli použité na testovanie nových technológií a na nácvik v leteckých školách, zatiaľ čo ostatné boli odovzdané spriateleným krajinám, v priebehu nasledujúcich dvoch rokov.

Celkové straty KG 2 na východnom fronte v roku 1941 zahŕňali 3 zostrelené Do 17 v júni, 9 v júli a 9 v auguste, jeden Do 17 zničený na zemi v septembri a 3 v októbri. Koncom októbra bola jednotka prevelená na preškolenie sa na Junkers Ju 88. Napriek tomu sa Do 17 zúčastnil bojov s vzdušnými silami iných národov, po prechode Luftwaffe na Junkers Ju 88. Najmenej 5 ks prežilo koniec vojny vo Fínskych vzdušných silách z celkového počtu 15 ks, ktoré dostali Fíni od Nemcov; tieto potom slúžili aj po vojne, až kým neboli v roku 1952 zošrotované.

Nočný stíhač

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas kampane na obranu ríše, bol Do 17 až do roku 1944 nasadený tiež ako nočná stíhačka. Najmenej desať Do 17Z bolo upravených, pričom jeden Do 17Z-7 a deväť Do 17Z-10 slúžilo takmer 2 roky v úlohe nočnej stíhačky, pričom boli zaradené v obrannom systéme vytvorenom Josefom Kammhuberom, ktorý bol známy ako „Kammhuberova línia“. Posádkami bol však považovaný za menejcenný v porovnaní s Junkersom Ju 88C. V tejto úlohe slúžil taktiež Do 215. Napriek tomu na Do 17 a Do 215 lietalo niekoľko nočných stíhacích es, ako napríklad Helmut Wolterdorf. Všetky zvyšné Do 17Z-10 boli stiahnuté z prvej línie počas leta 1942. Boli buď použité na náhradné diely alebo preradené do leteckých škôl nočných stíhačov.

Ťahač klzákov

[upraviť | upraviť zdroj]
Dornier Do 17E na Sicílii s klzákmi DFS 230 v pozadí, 1943

Po stiahnutí z bojových operácii boli Do 17 od začiatku roka 1942 preradené na ťahanie klzákov so zásobami. Prvá výsadková skupina (I./Luftlandegeschwader – LLG) 1, dorazila príliš neskoro, aby mohla zásobovať obkľúčených Nemcov v Stalingradskom kotle, no pomohli pri zásobovaní 17. armády, ktorá sa stiahla na Kubáň začiatkom roka 1943. Zásoby boli dodané klzákmi DFS 230. Medzi 29. januárom a 30. marcom 1943 bolo pri týchto operáciách stratených 5 Dornierov Do 17.V priebehu októbra 1943 pomohla Luftlandegeschwader 1 zásobovať a čiastočne evakuovať nemeckú 17. armádu z Kubáne. Začiatkom roka 1945 bolo v jednotkách Schleppgruppen 1 a 2 stále ešte niekoľko strojov Do 17.

Dňa 10. júla 1943, zhromaždila jednotka I./LLG 1 na svojej základni Lézignan-Corbières vo Francúzsku 52 ks Dornierov Do 17 a 136 ks klzákov DFS 230. Dňa 10. novembra 1943 mala na svojej základni v Štrasburgu 36 ks Do 17 a 195 ks DFS 230, no len 14 ks Do 17 a 12 ks DFS 230 bolo letuschopných. Dňa 21. júla 1944 dotiahli Do 17 dva letky of I./LLG 1 s vojakmi nad plošinu Vercors, kde francúzske hnutie odporu vyhlásilo Vercorskú republiku. Do 1. septembra 1944 sa I./LLG 1 vrátila na svoju základňu v Štrasburgu, no ostalo jej len 20 ks Do 17 a tak bola zanedlho rozpustená.

Operačné nasadenie inými vzdušnými silami

[upraviť | upraviť zdroj]

Juhoslovanské kráľovské vojenské letectvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Typická formácia bombardérov Luftwaffe, tzv. Echelonova formácia

Po začiatku nemeckej invázie Juhoslávie vlastnilo Juhoslovanské kráľovské vojenské letectvo (JKRV) približne 60 ks Dornieru Do 17K, ktoré tvorili 3 bombardovacie regimenty. Pozostávalo z dvoch skupín: 63. bombardovacia skupina so základňou na letisku Petrovac pri Skopje a 64. bombardovacia skupina, so základňou na letisku Milševo pri Prištine. Počas bojov sa podarilo továrni v Kraljeve vyrobiť ďalšie 3 stroje. Dva kusy boli doručené JKRV dňa 10. apríla a jeden kus dňa 12. apríla 1941. Počas prvého útoku sa podarilo Luftwaffe zničiť 26 juhoslovanských Dornierov.

Celkové juhoslovanské straty boli 4 ks Do 17 zničených vo vzdušnom boji a 45 zničených na zemi. Medzi 14. a 15. aprílom preletelo sedem Do 17 na letisko Nikšić a zúčastnilo sa evakuácie kráľa Petra II. a členov juhoslovanskej vlády do Grécka. Počas týchto operácií boli taktiež premiestnené juhoslovanské zlaté rezervy do Grécka, ktoré tam previezlo sedem Do 17. Po splnení úlohy bolo 5 ks Do 17 zničených pri talianskom útoku na leteckú základňu Paramithia v Grécku. Len dvom Do 17Kb-1 sa podarilo prežiť a neskôr sa pripojili k RAF v Egypte, kde im boli pridelené čísla AX707 a AX706. Ale oba stroje boli zničené pri leteckom útoku 27. augusta 1941. V tom čase bolo zaznamenané, že 2 Dorniery ušli do Sovietskeho zväzu. Podľa iných zdrojov prežilo aprílové útoky 23 juhoslovanských Dornierov a RAF dostala tretí stroj.

Bulharské vzdušné sily

[upraviť | upraviť zdroj]

Bulharské vzdušné sily dostali 11 kusov Do 17M-1 a P-1 v roku 1940. Po ich nasadení v Balkánskom ťažení proti Juhoslávii a Grécku dostali Bulhari 15 koristných juhoslovanských Do 17Kb-1. Táto dodávka zahŕňala náhradné diely, motory a podvozky. Dorniery boli začlenené do prvej letky 5. bombardovacieho regimentu. V Bulharskej okupačnej zóne Juhoslávie vykonávali Do 17 misie proti juhoslovanským četníkom a partizánom medzi rokmi 1941 – 1944. Taktiež podporovali chorvátske sily v tej istej úlohe. V roku 1943 dostali ďalších šesť Do 17M.

V septembri 1944 Bulhari zmenili strany a vyhlásili vojnu bývalému spojencovi, Nemecku. V tom čase mali dvadsať Do 17 rôznych typov, ktoré patrili 1./5. bombardovacieho regimentu a 5 Do 17P patriacich prieskumnej jednotke 3./1. a ďalšie 4 ks patriace prieskumnej letke ďalekého doletu. Počas 71 dní operácií proti nemeckým silám stratili Bulhari 32 strojov. Pri 362 bojových misiách piloti zničili 173 nákladných áut, 42 vagónov, sedem obrnených vozidiel a 10 lietadiel, no skutočné nemecké straty boli ďaleko od týchto údajov. Bulhari podcenili spôsobenú škodu, ktorá bola ďaleko väčšia než uvedené údaje. Okrem Do 17, patriacich prieskumnej jednotke ďalekého doletu, zvyšné Do 17 sa po 2. decembri nepodieľali na misiách proti silám Osi. Po vojne sa do Juhoslávie vrátili 4 ks Do 17, ako súčasť vojnových reparácií. Ich ďalší osud je neznámy.

Letectvo Nezávislého štátu Chorvátsko

[upraviť | upraviť zdroj]

Po nemeckej invázii Juhoslávie bol v apríli 1941 sformovaný Nezávislý chorvátsky štát. Chorváti vytvorili 27. júna 1941 jednotku, nazývanú Hrvatska zrakoplovna legija, ktorej úlohou bol boj proti Sovietskemu zväzu. Jednotka mala 160 letcov, ktorí boli vycvičení v nemeckých leteckých školách, ako napríklad v Kampffliegerschule 3 na Balte, kde cvičili na Do 17Z. Dňa 31. októbra 1941 bola jednotka priradená k Kampfgeschwader 3, ako jednotka 10.(kroatisch)/KG 3, a dostala 15 ks Do 17Z, pričom pôsobila na východnom fronte. Jednotka neutrpela až do 1. decembra 1941, počas Bitky o Moskvu, žiadne straty. Do svojho stiahnutia späť do Chorvátska, vo februári 1942, si jednotka pripísala 366 bojových vzletov, 71 útokov z nízkych výšok, 4 zničené dediny, 173 budov, 276 vozidiel zničených a 11 zostrelených lietadiel. V júli 1942 bola na východný front odoslaná ďalšia jednotka, ktorá používala Nemcami vlastnené Do 17Z a bola označená ako 15.(kroat.)/KG 53. V novembri 1942 bola stiahnutá do Chorvátska.

Počet Do 17, ktoré sa zúčastnilo bojov v chorvátskych jednotkách je ťažko určiť. Chorvátske letky tvorili súčasť nemeckých bojových jednotiek, rovnako ako ich vlastné nezávislé jednotky a taktiež je nejasné, koľko strojov sa vrátilo späť do Chorvátska, ak vôbec nejaké. V januári 1942 bolo Chorvátsku podarovaných 11 Do 17Ka. Bolo taktiež prisľúbených 6 ks Do 17 z Luftwaffe, no podľa jedného zdroja neboli nikdy dodané a podľa iného zdroja bolo 6 Do 17E dodaných v roku 1942. Dňa 23. septembra 1942 alebo v marci 1943 bolo Chorvátskom zakúpených ďalších 30 ks Do 17E a 30 bolo sľúbených, no nikdy nedodaných. V novembri 1943 bol schválený nákup 79 ks Do 17Z, no stroje opäť nikdy neboli dodané. V decembri 1943 tvorili 1. a 2. bombardovacia squadrona časť Chorvátskej leteckej légie a mali dosiahnuť veľkosť skupiny vo februári 1944. Či sa to podarilo, ostáva nejasné.

Dňa 30. júla 1944 pristál núdzovo v Cerignole, južne od Foggie v Taliansku, Do 17Z-5, s označením Z8 AH, jednotky Kroat. KGr 1. Neskôr v roku 1944 bol juhoslovanskými partizánmi ukoristený Do 17F-1 a bol preletený na Bari v Taliansku, ktorý bol obsadený britskými silami, no toto tvrdenie sa ukázalo ako nepodložené. Jeden zo zdrojov hovorí, že v spojencami okupovanom Taliansku pristáli spolu až 3 Do 17; jeden Do 17Z – 13. júla 1944, skôr spomínaný Do 17Z-5 30. júla 1944 a ďalší Do 17Z – 10. augusta 1944.

Fínske vzdušné sily

[upraviť | upraviť zdroj]
Dornier Do 17 Z-3, Wk. Nr 2622, 5M L, patriaci fínskym vzdušným silám, ktorý ako jeden zo štyroch strojov na svete prežil vojnu, pričom bol zošrotovaný 19. septembra 1952

V novembri 1941 sa ríšsky maršal Hermann Göring rozhodol darovať 15 Dornierov Do 17Z fínskym vzdušným silám. Tieto stroje boli pridelené 46. Squadrone. Fíni svoje Do 17 použili väčšinou pri nočných náletoch a proti ľahším cieľom na fronte, pretože boli považované za zastarané, ich stúpavosť a rýchlosť boli podľa štandardov z roku 1942 považované za nedostatočné. Vo fínskom letectve spolu slúžilo 15 kusov Do 17 (tri Do 17Z-1, tri Do 17Z-2 a deväť Do 17Z-3). Desať strojov bolo stratených medzi januárom 1943 a januárom 1945, pričom zvyšných 5 bolo zošrotovaných až v roku 1952.

Rumunské kráľovské letectvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi aprílom a májom 1942 bolo Rumunskému kráľovskému letectvu dodaných 10 Dornierov Do 17M a boli priradené k Escadrile 2 na prieskumné misie.

Používatelia

[upraviť | upraviť zdroj]

Bulharsko Bulharsko

  • Bulharské vzdušné sily dostali jedenásť Do 17M a P v roku 1940 a najmenej jedenásť ex- juhoslovanských strojov v roku 1941. Ďalších šesť strojov bolo dodaných v roku 1943. Zostali v službe až do roku 1945.

Nezávislý štát Chorvátsko

Fínsko Fínsko

Nemecko (1935-1945) Nacistické Nemecko

Maďarsko (1920-1946) Maďarsko

Taliansko (1861-1946) Taliansko

  • Regia Aeronautica (Talianske kráľovské letectvo) používalo najmenej jeden Do 17 zaradený v jednotke 1° Centro Sperimentale v Guidonii, kde bol skúšaný až do septembra 1943.

Rumunsko Rumunsko

Španielsky štát

Švajčiarsko Švajčiarsko

Juhoslávia

Spojené kráľovstvo Spojené kráľovstvo

  • Royal Air Force zaradila do služby 2 juhoslovanské Do 17K, ktoré utiekli z Juhoslávie, vezúc Kráľa Petra a zlato. Stroje dostali sériové čísla AX707 a 707. Obe lietadlá boli zničené pri leteckom útoku na letisko Ismaïlia dňa 27. augusta 1941.

USA (1912-1959) Spojené Štáty

  • United States Army Air Forces používali najmenej jeden Do 17E-1, WkNr 2095. Premenovaný na Axis Sally bol odvezený do Spojených Štátov po vojne a testovaný.

Dodnes zachované stroje

[upraviť | upraviť zdroj]
Formácia Dornierov Do 17Z pri nálete na Anglicko, 1940

Až doteraz sa verilo, že sa nezachoval žiaden z dvojmotorových bombardovacích Dornierov. V septembri 2007 sa našiel takmer celý Do 215 B-5 (verzia Dornieru Do 17Z), v plytkých vodách Waddenzee v Holandsku. Rôzne veľké kusy strojov Do 17, boli taktiež uchované v rôznych múzeách a súkromných zbierkach po celom svete.

Dňa 3. septembra 2010 bolo oznámené, že bol objavený Do 17, ležiaci v hĺbke 15 m, pri pobreží Anglicka. Lietadlo bolo objavené v Goodwin Sands v Kente v septembri 2008, no ostalo dôkladne stráženým tajomstvom. Dornier Do 17Z-2, výrobného čísla WrkNr 1160, bol používaný 7. Staffel, III. Gruppe jednotky Kampfgeschwader 3. Bol súčasťou náletu KG 2 a KG 3, pri bombardovaní letiska RAF Debden a RAF Hornchurch, dňa 26. augusta 1940. Núdzovo pristál počas náletu. V júni 2010 boli uskutočnené potápacie aktivity v okolí stroja. Bolo zistené, že lietadlo je takmer v celku, chýba len časť smerového kormidla, stabilizátor, predná zasklená časť nosu, dvierka podvozku a kryt motora. Royal Air Force Museum plánuje vyzdvihhnúť vrak na jar 2011. Prebiehajú práce na zabránenie ďalšieho poškodenia Dornieru. Po vytiahnutí bude zrekonštruovaný na základni RAF v Cosforde a vystavený v múzeu v Hendone.

Špecifikácie (Do 17 E-1)

[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: 4
  • Dĺžka: 16,24 m
  • Rozpätie: 18 m
  • Výška: 4,56 m
  • Plocha krídel: 54,99 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 4 499 kg
  • Vzletová hmotnosť: 6 799 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 7 039 kg
  • Pohonná jednotka: 2 × vodou chladený dvanásťvalec BMW VI 7.3, každý s výkonom 559 kW
  • Maximálna rýchlosť: 379 km/h (pri hladine mora)
  • Dolet: 1 593 km s nákladom bômb
  • Dostup: 5 501 m
  • 3× guľomet MG 15 kalibru 7,92 mm (niektoré lietadlá mali v rokoch 1939/1940 až päť)
  • 997 kg bômb

Špecifikácie (Do 17 Z-2)

[upraviť | upraviť zdroj]

Technické údaje

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Posádka: 4
  • Dĺžka: 15,80 m
  • Rozpätie: 18 m
  • Výška: 4,56 m
  • Plocha krídel: 55 m²
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 5 209 kg
  • Vzletová hmotnosť: 8 578 kg
  • Maximálna vzletová hmotnosť: 8 850 kg
  • Pohonná jednotka: 2 × deväťvalcový hviezdicový motor BMW Bramo 323P Fafnir, každý s výkonom 746 kW
  • Maximálna rýchlosť: 427 km/h
  • Dolet: 1 160 km
  • Dostup: 7 000 m
  • Plošné zaťaženie: 156 kg/m²
  • Pomer výkon/hmotnosť: 170 W/kg
  • až do šesť guľometov MG 15 kalibru 7,92 mm (predný guľomet niekedy nahradený kanónom MG FF alebo MG 151 kalibru 20 mm)
  • do 1 000 kg bômb
  • Axworthy, Mark, Cornel Scafes and Cristian Craciunoiu. Third Axis, Fourth Ally: Romanian Armed Forces in the European War, 1941–1945. London: Arms and Armour Press, 1995. ISBN 1-85409-267-7
  • Bergström, Christer. Barbarossa - The Air Battle: July-December 1941. London: Chervron/Ian Allen, 2007. ISBN 978-1-85780-270-2
  • Bungay, Stephen. The Most Dangerous Enemy: A History of the Battle of Britain. London: Aurum Press, 2000. ISBN 1-85410-721-6(hardcover), ISBN 1-85410-801-8 (paperback 2002)
  • de Zeng, H.L., D.G. Stanket and E.J. Creek. Bomber Units of the Luftwaffe 1933-1945: A Reference Source, Volume 1. London: Ian Allen Publishing, 2007. ISBN 978-1-85780-279-5
  • de Zeng, H.L., D.G. Stanket and E.J. Creek. Bomber Units of the Luftwaffe 1933-1945: A Reference Source, Volume 2. London: Ian Allen Publishing, 2007. ISBN 978-1-903223-87-1
  • Ciglic, Boris and Dragan Savic. Dornier Do 17 - The Yugoslav Story: Operational Record 1937-1947. Belgrade: Jeroplan Books, 2007. ISBN 978-86-909727-0-8
  • Dressel, Joachim and Manfred Griehl. Bombers of the Luftwaffe. London: DAG Publications, 1994. ISBN 1-85409-140-9
  • Goss, Chris. Dornier 17: In Focus. Surrey, UK: Red Kite Books, 2005. ISBN 0-9546201-4-3
  • Green, William. Warplanes of the Second World War, Volume Eight, Bombers and Reconnaissance Aircraft. London: MacDonald. 1967
  • Green, William and Gordon Swanborough. "The Annals of the 'Pencil': The Story of the First-Generation Dornier Do 17". Air Enthusiast. Issue 30, March—June 1986. Bromley, Kent, UK: Pilot Press, pp. 38–53. ISSN 0143-5450
  • Green, William and Gordon Swanborough. "Balkan Interlude - The Bulgarian Air Force in WWII". Air Enthusiast. Issue 39, May–August 1989. Bromley, Kent: Tri-Service Press, pp. 58–74. ISSN 0143-5450
  • Griehl, Manfred. Dornier Do 17E-Z, Do 215B; The Flying Pencil in Luftwaffe Service. World War Two Combat Aircraft Archive No. 03. Air Coc, Erlangen, Germany, 2005. ISBN 3-935687-42-7
  • Hooton, E.R. Luftwaffe at War; Gathering Storm 1933-39: Volume 1. London: Chervron/Ian Allen, 2007. ISBN 978-1-903223-71-0
  • Hooton, E.R. Luftwaffe at War; Blitzkrieg in the West: Volume 2. London: Chervron/Ian Allen, 2007. ISBN 978-1-85780-272-6
  • Keskinen, Kalevi and Kari Stenman. Suomen Ilmavoimien historia 2: Dornier Do 17Z, Junkers Ju 88A-4. Hobby-Kustannus Oy, 1999. ISBN 952-5334-01-5
  • March, Daniel J. British Warplanes of World War II. London: Aerospace Publishing. 1998. ISBN 1-874023-92-1
  • Munson, Kenneth. Fighters and Bombers of World War II. London: Peerage Books. 1983. ISBN 0-907408-37-0
  • Nedyalkov, Dimitar. Air Power of the Kingdom of Bulgaria. Volume IV. FARK OOD, Sofia, 2001. ISBN 978-954-9669-79-4
  • Neulen, Hans Werner. In the Skies of Europe: Air Forces Allied to the Luftwaffe 1939–1945. London: Crowood, 2000 ISBN 1-86126-326-0
  • Nowarra, Heinz J.The Flying Pencil. Atglen, Pennsylvania: Schiffer Publishing, 1990. ISBN 0-88740-236-4
  • Schlaug, Georg. Die deutschen Lastensegler Verbände 1937–1945. Stuttgart: Motorbuch, 1985. ISBN 3-613-01065-8
  • Smith, J.R. The Do 17 and Do 215 (No. 164). London: Profile Publications, 1967
  • Smith, J.R. and Antony L. Kay. German Aircraft of the Second World War. London: Putnam, 1990. ISBN 0-85177-836-4
  • Staerck, Christopher and Paul Sinnott. Luftwaffe: The Allied Intelligence Files. Washington, DC: Potomac Books, 2002. ISBN 978-1-57488-387-9
  • Wrobel Arkadiusz. Dornier DO 17/DO 215. Monograph Series 39. Kagero Oficyna Wydawnicza. 2008. ISBN 978-83-61220-10-7

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]