Dejiny Lučenca
Toto je článok o dejinách Lučenca.
Najstaršie dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Archeologické nálezy ukazujú na osídlenia v miestach, kde sa dnes nachádza Lučenec, už v praveku. Medzi obcou Vidiná a časťou Lučenca Opatovou boli nájdené pracovné nástroje z doby kamennej vyrobené z chalcedónu. Z obdobia staršieho eneolitu (4.tisícročie pred Kr.) pochádza medený sekeromlat, nájdený v Lučenci. Nálezmi z doby bronzovej sú džbánok (staršia doba bronzová), osem bronzových mečov z Opatovej a meč z Lučenca-Tuhára. V lučenskom lese bola nájdená súčasť konského postroja z doby bronzovej. Z obdobia sťahovania národov pochádzajú urny nájdené v miestnej časti Parný mlyn. V tomto období sa na území Lučenca striedali kmene Jazygov, Kvádov, Ossov, Svévov, Hunov, Avarov, Kotínov a ďalších. V šiestom a siedmom storočí sem prichádzajú Slovania ako prví stáli obyvatelia. V 10. storočí sa k nim pridávajú Maďari.
Uhorsko
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1128 postavil Lambert kaplnku na počesť Panny Márie, údajne v Lučenci. Je to prvá (neoverená) správa o Lučenci. V roku 1190 sa po prvýkrát spomína kláštor Valis lucida v dnešnej Opatovej. Patril cistercitom a bol založený na pozdvihnutie poľnohospodárstva v oblasti Horného Poiplia, ktorá bola málo kolonizovaná. Kláštor ležal na križovatke obchodných ciest (Horné Uhorsko – Dolné Uhorsko, západ – východ), preto sa usudzuje aj na jeho obchodnú funkciu. Pôvodná osada Lučenec sa nachádzala niekde medzi Opatovou a Vidinou. Lokalitu, ktorá sa nazývala Eb hát sa dosiaľ nepodarilo presne identifikovať.
V 13. storočí boli pánmi Lučenca rôzne šľachtické rody, napríklad Zaah (Zach), Szemere Kačič, Tomaj a ďalšie. Z rokov 1239-1240 máme ďalšiu zmienku o cistercitoch v Lučenci a v Lučenci-Tuhári. Samotný názov Lučenca (ako TERRA LUCHUNCH) je však uvedený prvýkrát až v listine [kráľa Bela IV. z 3. augusta 1247. V roku 1262 sa zas uvádza názov LOSUNC, v roku 1271 (in) LUSUNCH, v roku 1275 (in) LOSUNCH, TERRA LOSUNCH, v roku 1277 a v roku 1280 POSESSIO LUSUNCH, v roku 1299 TERRA LUSUNCH. Z roku 1299 údajne pochádza aj listina, v ktorej sa už Lučenec uvádza ako mesto, ale nevedno, kde by sa táto listina mala nachádzať. Z roku 1327 je zmienka „VILLE SEU CIVITATIS LUCHUNCH“ – „dedina či mesto Lučenec“, obkolesené priekopou a ohradou (palánkom). V 30. rokoch 14. storočia sa Lučenec uvádza ako farnosť (plebania).
V 13. až 14. storočí sa Lučenec hospodársky nerozvinul natoľko, aby sa mohol stať slobodným mestom. Vyplývalo to z jeho polohy mimo hlavných tranzitných ciest. Lučenec bol pôvodne poddanskou obcou, patriacou k Divínskemu hradnému panstvu (Dyen, Dyuen). V roku 1393 kráľ Ľudovít Veľký daroval panstvo rodu Lossonczyovcov (Lučenských) a Lučenec (LOCHON) daroval šiestim bratom Lossonczyovcom. V roku 1406 im kráľ Žigmund Luxemburský držbu Lučenca potvrdil. V roku 1404 sa uvádza názov LOSONCZ.
V roku 1442 Lučenec ovládli prívrženci Jána Jiskru, bývalí husitskí bojovníci z Čiech a Moravy. Na kopci v Opatovej zriadili z kláštora pevnosť, ktorej velil Matej z Kněžic. 7. septembra 1451 sa pri Lučenci odohrala bitka medzi jiskrovcami a vojskom Jiskrovho konkurenta Jána Huňadyho. Hoci Huňady velil šesnásťtisícovej armáde a Jan Jiskra iba okolo 4500 mužom (z toho do 500 mužov boli obrancovia lučeneckej pevnosti), zvíťazil Jiskra. Zmocnil sa celého huňadyovského tábora a ponechal ho vojakom ako korisť. Priebeh bitky, ktorá je snáď najznámejšou kapitolou lučenských dejín, zaznamenali viacerí kronikári, napr. Ján Thúróczi, Ján Dlugosz či Anton Bonfinius. Michal Behaim o bitke napísal básnickú pieseň. V roku 1451 sa Lučenec prvýkrát uvádza ako mesto (oppidum).
V roku 1467 sa v listine kráľa Mateja Lučenec (LOSSONCZ) uvádza ako súčasť Divínskeho hradného panstva. Časť Lučenca dostal od kráľa Mateja Michal Országh Guthi, zemepáni boli aj z rodu Perényi. V roku 1477 daroval kráľ Balážovi Szilassymu vtedajšiu obec Tuhár, ktorá vznikla v 13. storočí. Na listine z roku 1502, ktorú nemáme k dispozícii, je údajne vyobrazený erb mesta Lučenec s pelikánom, kŕmiacim svoje mláďatá. V rokoch 1510 až 1512 máme zmienku o účasti opatovského rehoľníka na stretnutí cisterciátskej rehole v Luzerne. V roku 1528 sa Lučenec prvýkrát uvádza na mape (LOSONTZ).
Mestské práva Lučenca potvrdil v roku 1542 kráľ Ferdinand I. svojím zákonným článkom XXXIV. V roku 1552 vymrel smrťou Štefana Lossonczyho rod Lučenských po meči, lučenské majetky tohto rodu pripadli po praslici z časti dcére Anne, ktorá mala ako prvého manžela Krištofa Uhnada, ako druhého Žigmunda Forgácha.
V roku 1554 Lučenec obsadili Turci a podržali si ho takmer 40 rokov. Mesto patrilo do majetku fiľakovského sandžaku. V tureckých prameňoch sa uvádza ako LUŠENIČA. Po vymretí rodu Országh Guthi po meči smrťou Krištofa získala jeho pozemky dcéra Borbala Orsághová-Guthiová s manželom. Lučenec mal päť zemepánov: Žigmund Forgách, Štefan Török, Gašpar Homonnay, Pavel Nyáry a Žigmund Balassa. Prvým známym richtárom (bíró) Lučenca bol v roku 1582 Štefan Bencze. Z roku 1573 pochádza zmienka o Opatovej: Apadfalwa. Vojny s Turkami i protihabsburské stavovské povstania v Uhorsku umŕtvovali rozvoj mesta.
Na prelome 16. a 17. storočia sa prejavili následky reformácie aj v Lučenci. Najprv prevzali roku 1590 jediný rímskokatolícky kostol v meste luteráni, roku 1608 kalvíni a to spolu s farou, školou i pozemkami Katolíckej cirkvi. Väčšina obyvateľov mesta sa prihlásila ku kalvinizmu.
V Lučenci v tejto dobe pracoval mlyn a neskôr malý pivovar. Väčšina obyvateľov sa venovala poľnohospodárstvu – pestovaniu obilnín, chovu dobytka, oviec, vinohradníctvu a lesnému hospodárstvu. V 17. storočí nastal rozmach cechov. Ako prvý sa v roku 1619 zorganizoval cech krajčírov a remenárov. Postupne vznikali ďalšie cechy: zbrojársky (1636; fiľakovsko-lučenský cech), hrnčiarsky (1643), zámočnícko-kováčsky (1666), cech gombičkárov (1693), cech súkenníkov (1703), cech krajčírov (1713), cech halenárov (1722).
Okolo roku 1620 bola vraj v Lučenci, konkrétnejšie v pivnici domu na Fiľakovskej ceste, v drevenej truhle schovaná Svätoštefanská koruna spolu s korunovačnými klenotmi.
V roku 1622 obsadili mesto vojaci protihabsburského šľachtica Gabriela Betlena. Veliteľ Andrej Krásnohorský vyrúbil pre mesto daň 3000 florénov, dal popraviť 130 občanov a veľkú časť Lučenca jeho vojaci vypálili. Zhoreli vraj aj listiny, potvrdzujúce mestské privilégiá.
Nové privilégiá schválil panovník Ferdinand II. v roku 1625. Opätovne boli potvrdené v roku 1635. V roku 1688 sa Lučenec uvádza ako LUČENIČ. Z roku 1671 pochádza listina Oppidi Losoncz s mestskou pečaťou. Po páde fiľakovského hradu v roku 1682 sa do Lučenca začali presúvať významné protestantské rodiny a remeselníci.
V roku 1691 vydal cisár Leopold I. ochrannú listinu pre mesto Lučenec. V roku 1695 udelil tento panovník Lučencu právo organizovať trhy.
Podobne ako v Lučenci našlo ohlas stavovské povstanie Imricha Tökölyho z rokov 1678 až 1685 (k vernosti cisárovi sa miestna šľachta vrátila roku 1683), tak sa zapojili desiatky Lučenčanov aj do povstaleckej armády Františka Rákociho II. (povstanie v rokoch 1703 až 1711; posledné veľké stavovské povstanie). Významným kuruckým dôstojníkom a diplomatom bol lučenský rodák Pavel Ráday, medzi vyšších dôstojníkov patril ešte napríklad František Tolvay. V roku 1706 zriadil Rákoci cez Lučenec poštovú linku. V tom roku tiež zriadil stály stoličný dvor. V roku 1709 padlo za obeť cholere okolo 300 obyvateľov. Po ohlásení mieru v Satu Mare roku 1711 sa lučenskí šľachtici opäť vrátili k vernosti panovníkovi.
V roku 1722 sa uvádza v Lučenci 6 cechov a 11 remesiel. V roku 1732 sa súpise zlatníckych majstrov uvádza aj meno jedného Lučenčana.
V roku 1723 sa v Lučenci objavujú prví Židia – rodina Abraháma Lorincza. V súpise Cigánov – Rómov sa v roku 1725 uvádza 15 rómskych rodín. V roku 1731 bolo podľa konfesie v Lučenci 1500 kalvínov, 100 luteránov, 30 rímskokatolíkov a 2 izraeliti.
Stoličné zasadnutia sa konali v Lučenci v rokoch 1714, 1716, 1730 a 1734. Do roku 1730 zasadal stoličný súd výlučne v Lučenci, potom už striedavo v Lučenci a Szécsény. Stoličný dom, stoličné zhromaždenia a zemepánske rody spomína aj Matej Bel vo svojich Historicko-geografických vedomostiach o novom Uhorsku (1742).
V roku 1755 časť Lučenca vyhorela. Podpaľači boli chytení a popravení obesením. Motív ich činu nie je známy. V tomto roku bola tiež zriadená rímskokatolícka škola. V roku 1766 bola premiestnená pošta z Lučenca do obce Halič. Do Lučenca sa pošta vrátila až v roku 1842.
V roku 1770 bolo v meste 200 remeselníckych dielní. V roku 1773 sa píše o 124 remeselníkoch. O Lučenci sa píše v tvare LUCŽENECZ, ale o Lučenci-Tuhári v tvare Lossoncz-Tugar. Z roku 1772 máme zachovaný súpis rodových mien, je ich vyše 300. V roku 1771 bol vydaný urbár mesta Lučenec a obcí Tuhár a Opatová.
V roku 1784 bol postavený klasicistický kostol evanjelickej cirkvi a. v. O osem rokov neskôr pristúpili katolíci k prestavbe svojho kostola, postaveného v roku 1783, do barokovo-klasicistického štýlu. V roku 1791 zriadili kalvíni pri svojom gymnáziu teologický ústav.
V roku 1780 bol zriadený Pokladničný úrad. V meste bolo deväť obchodov. Na konci 18. storočia boli z remesiel v Lučenci najviac zastúpení čižmári, ďalej napríklad halenári, farbiari, hrnčiari, kožušníci či krajčíri, ale aj zvonolejári. V roku 1807 tu bol zriadený Policajný riaditeľský úrad, v roku 1817 Kapitánsky úrad. Listinou kráľa Františka I. z roku 1814 bol Lučenec-Tuhár povýšený na mesto. V Tuhári žili od roku 1804 aj Židia a postupne sa stali významnou komunitou najmä v tomto meste (ako svätá spoločnosť Chevra Kadischa).
Kúpeľný dom v lučenských kúpeľoch bol postavený v roku 1818.
V rokoch 1817 a 1819 boli v Lučenci veľké požiare. V roku 1831 epidémia cholery, ktorá bola prvým impulzom pre začatie Východoslovenského roľníckeho povstania, zasiahla aj Lučenec.
V roku 1827 evanjelici a. v. zriadili v Lučenci seniorátne gymnázium. Kalvínske gymnázium sa vyvinulo v rokoch 1833 – 1834 na kolégium a lýceum s výučbou filozofie, teológie a práva.
V roku 1828 mal Lučenec 3000 obyvateľov, 216 domov a 229 remeselníckych dielní. Obecný notársky úrad bol zriadený v roku 1838. V roku 1842 bolo v meste zavedené verejné osvetlenie. V roku 1844 bola otvorená prvá detská opatrovňa. V roku 1845 bola založená manufaktúra na spracovanie kože. V roku 1846 bola zlá úroda, preto obyvateľstvo schudobnelo. V tomto roku bola však založená prvá sporiteľňa, ako aj prvé noviny Pelikán. V roku 1847 bolo v Lučenci 334 remeselníckych majstrov, ktorí zamestnávali 275 tovarišov a 267 učňov.
Počas revolúcie 1848/1849 sa mesto stalo javiskom boja medzi maďarskými revolucionármi a cisárskou armádou. V bitke v marci 1849 zvíťazili revolucionári. Keďže títo v Lučenci zavraždili ranených dôstojníkov ruskej armády, ktorá stála po boku cisárskej, Grabbeho divízia 9. septembra ako pomstu úplne vyrabovala a vypálila mesto. Z 376 domov zhorelo 344. Zhoreli o. i. tri kostoly, dve gymnáziá, Kasíno aj mestský archív.
Nie nadarmo však zvykne byť mesto prirovnávané k fénixovi, ktorý vstáva z popola, lebo Lučenec sa z tejto katastrofy pozoruhodne rýchlo pozviechal. Na pôdoryse vyhoreného kalvínskeho barokového kostola bol v roku 1853 postavený neogotický chrám, ktorý je dnes jedným z najvýraznejších symbolov mesta. Evanjelický kostol bol dostavaný v roku 1859, katolícky kostol bol obnovený v roku 1850. Novú katolícku faru dal postaviť rožňavský biskup Adalbert Bartakovič. V roku 1850 sa začali viesť tzv. mestské knihy. O tri roky neskôr vznikol v Lučenci slúžno-sudcovský úrad. V roku 1854 bola založená zlievareň na spracovanie niklu a kobaltu, ktorá zamestnávala 50 robotníkov. V roku 1862 vznikol liehovar a tiež Spolok pre rozvoj priemyslu a remesiel (363 členov). V roku 1865 bol do Lučenca zavedený telegraf. V roku 1870 vzniklo štátne gymnázium. Mestu bol XVIII. zákonným článkom z roku 1871 zriadený magistrát.
Rýchly rozvoj priemyslu a obchodu nastal najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. V meste i v jeho okolí vzniklo viacero tovární: v roku 1867 vznikol parný mlyn, v roku 1868 textilka v Opatovej, v roku 1870 vznikol pivovar, v roku 1884 Sternlichtova smaltovňa (exportovala do Európy aj do Severnej Ameriky), v roku 1890 továreň na hlinené výrobky na Slatinke-Čurgov, v tom istom roku továreň na umelé hnojivá, v roku 1892 vznikla Rakottyayho smaltovňa (v roku 1910 mala už 1000 zamestnancov z pôvodných 50 exportovala do Európy), v roku 1903 rafinéria liehu, v roku 1904 továreň na poľnohospodárske stroje (300 až 400 robotníkov), v roku 1906 droždiareň, v roku 1907 továreň na výrobu umelého ľadu, v roku 1908 Ipeľské tehelne atď. V roku 1911 všetky továrne zamestnávali 3800 robotníkov. Počet obchodníkov vzrástol v období od roku 1890 do roku 1914 zo 107 na 374. Boli založené viaceré banky a peňažné ústavy. Vybudovala sa železnica, najprv na Budapešť a Zvolen, postupne aj na Balassagyarmat, Poltár, Katarínsku Hutu a Halič. Polia a lesy patrili cirkvám, mestu a veľkostatkárom. V roku 1875 bol založený dobrovoľný hasičský spolok. (Mesto postihli roku 1887 požiar a v roku 1899 povodeň.) V roku 1884 bol zriadený mestský park. V roku 1894 bola postavená nová radnica. Od roku 1899 mal Lučenec elektrické verejné osvetlenie. V roku 1901 mestská nemocnica, v roku 1910 prvé stále kino Apollo. Od roku 1902 malo mesto telefonické spojenie.
V rokoch 1891-1892 Lučenec pripojil obce Tuhár a Malá Ves.
Zhoršenie sociálnych podmienok obyvateľov priniesla prvá svetová vojna (1914-1918). Mnohí obyvatelia prišli na frontoch o život. Vo vojenskej nemocnici v Lučenci zomrelo 1403 vojakov.
Predvojnové Česko-Slovensko
[upraviť | upraviť zdroj]
Po skončení vojny žiadala Hornonovohradská Slovenská národná rada pod vedením Dr. Ľudovíta Bazovského pripojenie horného Novohradu (teda aj Lučenca) k Česko-Slovensku. 3. januára 1919 prišla do Lučenca 30. rota pešieho pluku česko-slovenskej armády pod velením npor. Jozefa Ejema. 20. januára vyhlásil Dr. Bazovský, že pripojenie Lučenca k Česko-Slovenskej republike je konečné. V máji však do Lučenca vtrhli boľševici z Maďarskej červenej armády a nastolili tu Maďarskú, potom Slovenskú republiku rád. V okolí Lučenca bojovala s boľševikmi česko-slovenská armáda, ktorá ich napokon z územia vytlačila. Maďarskí boľševici opustili Lučenec 24. júna. To už bola 20 dní podpísaná Trianonská zmluva o hraniciach medzi Maďarským kráľovstvom a mladou republikou.
Politika centralistických česko-slovenských vlád a konkurencia zahraničného priemyslu viedli k odbúraniu lučenského priemyslu. Silno postihnuté boli remeslá a maloobchod. Rakottyayho smaltovňa zanikla, Sternlichtova nevyužívala dostatočne kapacitné možnosti. Držala sa továreň na poľnohospodárske stroje, dobre prosperovala továreň na šamotové a kachľové pece. V Lučenci pôsobili ešte Novohradská továreň, továreň na výrobu likérov, Parný mlyn, Stavebné hmoty, opatovská textilka atď. V roku 1923 v Lučenci vznikli Okresný súd, policajný komisariát a štátna nemocnica. V roku 1925 boli postavené neologická synagóga a budova YMCA (dnes Základná umelecká škola), kalvínska cirkev si otvorila teologický seminár a mesto bolo zapojené do energetickej siete vysokého napätia. Po roku 1929 sa začali zriaďovať autobusové spojenia s okolitými obcami.
Hospodárska kríza v rokoch 1930 až 1934 priniesla vysokú nezamestnanosť. Výrobu čiastočne prevádzkovali len tehelňa a Parný mlyn.
Počas prvej republiky mala v meste významný vplyv Komunistická strana Česko-Slovenska. Organizovala tu početné štrajky, napr. štrajk zamestnancov opatovskej textilky v roku 1927. Českí kultúrni pracovníci, profesori a verejní činitelia mali na život mesta pozitívny vplyv, spolužitie Slovákov a Maďarov sa tiež dá označiť ako dobré. Napriek tomu, vyskytli sa aj prejavy iredentizmu. Z hľadiska konfesie boli najpočetnejší rímskokatolíci (vyše 9500 vyznávačov), druhí boli luteráni (2800), na treťom mieste židia (2300) a až na štvrtom mieste sa nachádzali kedysi dominantní kalvíni.
Horthyovské Maďarsko
[upraviť | upraviť zdroj]
Viedenskou arbitrážou, podpísanou 2. novembra 1938 ministrami zahraničných vecí Nemecka a Talianska, bol Lučenec, spolu s ďalšími mestami na juhu Slovenska, pripojený k Maďarskému kráľovstvu. 10. novembra obsadilo Lučenec maďarské vojsko. Vyše 3000 Slovákov opustilo mesto.
Lučenec dostal nový oficiálny názov – LOSONC – a štatút župného mesta. Priemysel bol odbúravaný, mesto prišlo o svoje trhy. Na prekonanie hospodárskeho úpadku bola obnovená textilka v Opatovej a vznikol Novohradský polovecký domáci priemysel, zameraný na výrobu drevených a keramických výrobkov, hračiek a textílií (zamestnával päťsto osôb). Pôsobila tiež továreň na výrobu metiel, ktorá vyrábala výrobky aj na export. Železničná trať bola prispôsobovaná novému usporiadaniu hraníc. Z obdobia horthyovského Maďarska pochádza aj nariadenie na vedenie motorových vozidiel po pravej strane vozovky.
V roku 1944 boli zavedené tvrdé opatrenia proti Židom, v máji bolo pre týchto obyvateľov vytvorené geto a začalo sa s transportmi do koncentračných táborov. V meste pôsobila fašistická mládežnícka organizácia Losonci Levente Egyesűlet. Hlavnou politickou stranou v štáte bola Strana šípových krížov. Politickou stranou, ktorá zastupovala Slovákov, bola Strana slovenskej národnej jednoty. Svoj sekretariát mala od augusta 1942 aj v Lučenci.
Pri vojenských udalostiach z konca roku 1944 bola poškodená väčšina budov v meste, 93 z nich bolo úplne zničených. Niekoľko občanov mesta prišlo o život. 14. januára 1945 obsadili Lučenec sovietske a rumunské vojská.
Povojnové Česko-Slovensko a druhá Slovenská republika
[upraviť | upraviť zdroj]Po vojne boli skonfiškované majetky lučenských Maďarov. Viacerí z nich boli nútení odísť do Maďarska. Asociálni rómski občania boli zaradení do pracovných táborov.
Začalo sa pracovať na obnove hospodárstva. Do Lučenca bol v roku 1946 premiestnený závod na výrobu nábytku. Po februárovom prevrate, kedy sa dostali k moci komunisti, boli všetky továrne v meste znárodnené. V nasledujúcom období vznikli aj nové fabriky: závod tabakového priemyslu, strojársky závod, závod automobilových opravovní, keramický závod, Mäsopriemysel. Uskutočnila sa modernizácia Ipeľských tehelní a vlnárskych závodov. Veľkoobchod, maloobchod a služby sa stali súčasťou socialistického sektora. V poľnohospodárstve sa krátko po vojne v pozemkovej reforme veľkostatky rozparcelovali drobným roľníkom a bezzemkom, aby sa po úplnom uchopení moci komunistami opäť scelili, tentoraz pod Jednotné roľnícke družstvá. Obdobie komunistickej totality sa v Lučenci prejavilo intenzívnou výstavbou. Vznikli nové závody, školy, boli postavené nemocnica, poliklinika, chirurgický pavilón, pošta, amfiteáter, kultúrny dom (dnes B.S. Timravy), budova Okresného národného výboru a najmä nové sídliská. Opačnou stranou mince bol nedostatok záujmu o kultúrne pamiatky mesta. Lučenskí komunálni politici dali zbúrať historické meštianske domy na Námestí republiky, takisto secesný klenot Café Corso na Masarykovej ulici, zanedbali synagógu, kaštiele, pôvodné kino Apollo, nechali schátrať bývalé spoločenské centrum Redutu, nachádzajúcu sa v centre mesta. V roku 1982 sa v neďalekých Boľkovciach konali Majstrovstvá sveta v parašutizme. Pre tento účel bol postavený hotel Pelikán.
Po roku 1989 prebehla privatizácia, fabriky sa dostali do súkromných rúk. V poslednej dobe o mesto prejavili záujem aj zahraniční investori. Najväčšou takouto investíciou bola zatiaľ investícia americkej spoločnosti Johnson Controls, ktorá postavila v Lučenci závod na výrobu výplní do automobilových sedačiek. V súvislosti s plánovaným priemyselným parkom boli postavené dva kancelárske mrakodrapy. V deväťdesiatych rokoch bola otvorená Zlatá ulička s butikmi a pohostinstvom. Dobrý zvuk má na Slovensku novopostavený hotel Reduta. Postavili sa aj nové byty. Extraligoví basketbalisti z BK E.S.O Lučenec majú modernú, európskym štandardom vyhovujúcu halu na Výstavisku, pokroky sa urobili aj v záujme rozvoja futbalu a hokeja. Mesto má veľký turistický potenciál, ktorý však ešte len čaká na svoje využitie. Sľubné je potvrdenie existencie termálnych prameňov v neďalekých Rapovciach. Niektoré historické pamiatky sa rekonštruovali, napr. kaštieľ na Malej Vsi, či meštiansky dom na Vajanského ulici. Reduta sa už plne využíva na svoj pôvodný účel. S inými pamiatkami je to horšie – synagóga stále chátra a jeden z opatovských kaštieľov je už prakticky ruinou. Skupina miestnych nadšencov však naďalej nerezignuje na zámer zviditeľňovať Lučenec aj jeho históriou.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]- Zoznam starostov, predsedov a primátorov Lučenca
- Zoznam rímskokatolíckych farárov v Lučenci
- Zoznam kalvínskych farárov v Lučenci do roku 1918
- Zoznam rektorov kalvínskeho gymnázia v Lučenci
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- DRENKO, Jozef: Kapitoly z dejín Lučenca. Nadácia pre podporu lokálnej demokracie CLD, Lučenec 1997.