Carlo Porta

	Carlo Porta
	taliansky básnik, úradník
Osobné informácie
Rodné meno	Carlo Antonio Melchiore Filippo Porta
Narodenie	23. máj 1729
	Miláno, Lombardsko, Taliansko
Úmrtie	15. august 1799 (70 rokov)
	Miláno
Národnosť	talianska
Zamestnanie	úradník
Manželka	Vincenza Prevosti
Deti	4
Dielo
Žánre	báseň
Debut	Poesie milanesi di Carlo Porta, 1891
Významné práce	Desgrazzi de Giovannin Bongee
Ovplyvnený	osvietenstvo, romantizmus ;
Ovplyvnil	lombardskú tvorbu ;
Odkazy
	Carlo Porta; (multimediálne súbory na commons)
	Literárny portál; Biografický portál

Carlo Porta (* 15. jún 1775, Miláno, Habsburská monarchia – † 5. január 1821, Miláno) bol taliansky básnik, ktorý sa narodil v Miláne v období nadvlády habsburskej monarchie. Stal sa najuznávanejším básnikom, ktorý tvoril v milánskom dialekte ako súčasti lombardského jazyka.

Je jasné, že Portova výnimočná osobnosť bola nakoniec zdrvená, degradovaná do viac-menej pasívnej role žiaka či napodobňovateľa, ktorý sa [...] vydal na cestu veršovania v milánskom dialekte. Citát: Dante Isella, Carlo Porta, in Storia della Letteratura Italiana, a cura di E. Cecchi e N. Sapegno, vol. VII, L'Ottocento, Garzanti, Milano 1969, pag.466

Život

Carlo Porta, syn Giuseppeho a Violanty Gottieriovcov, sa narodil v Miláne v roku 1775 ako najmladší z troch bratov. Študoval u Barnabitov v Monze a na ich letnej škole v Muggiò (budova, ktorá v roku 1890 čiastočne zmizla, aby uvoľnila miesto farskému kostolu svätých Petra a Pavla) do roku 1792 a následne v seminári v Miláne. Náboženské prostredie mu zaručovalo dobré kultúrne vzdelanie, ale vštepilo mu zárodok antiklerikalizmu, ktorý charakterizoval mnohé z jeho diel.

Jeho otec Giuseppe bol generálnym pokladníkom. So svojou manželkou Violante Gottieri mal celkom osem detí. Detstvo prežili len traja synovia: Carlo, Baldassare a Gaspare, ktorý bol obchodníkom, viceprezidentom obchodnej komory, sudca obchodného a burzového tribunálu.

V roku 1796 príchod Francúzov spôsobil, že jeho otec, zarytý zástanca habsburského režimu, prišiel o prácu a Carlovi sa našla práca v Benátkach, kde zostal až do roku 1799 spolu s bratom. Otec mu nedovolil dokončiť štúdium, nasilu ho naštartoval na dráhu verejnej správy: v roku 1804 bol prijatý do Úradu verejného dlhu – od nasledujúceho roku známeho ako Monte Napoleone – pre ktorý pracoval celý život. Medzitým sa venoval divadelnej a poetickej činnosti a herectvu od roku 1799 ako ochotnícky herec v pokrokovo orientovanom Vlasteneckom divadle (Teatro Patriotico) v Miláne.

Stendhal, spolu s ostatnými milánskymi literátmi tej doby, sa s ním stretol v Ríme, Neapole a Florencii, donekonečna chválil jeho básne a citoval jeho verše, pričom ľutoval, že desať míľ od Milána im nikto nerozumie. Porta bol napriek svojej práci priateľom popredných intelektuálov tej doby, vrátane Foscola, Manzoniho, Grossiho, Bercheta, Viscontiho. Jeho život sa prekrýval s najaktívnejšími rokmi talianskej histórie: napoleonské ťaženia, Cisalpínska republika, Talianske kráľovstvo, návrat Habsurgov, klasicko-romantické spory.

29. augusta 1806 sa oženil s Vincenzou Prevosti (1778 – 24. mája 1860), dcérou milánskeho klenotníka s obchodom vo via degli Orefici. Vincenza je už po krátkom sobáši s Raffaelom Araucom, ministrom financií Cisalpínskej republiky, vdovou. Z manželstva sa narodili dve dcéry a dvaja synovia: Anna Alessandrina „Annetta“, Maria „Carolina“ Violante, Giovanni Battista. Z manželstva s Portom sa narodili dve dcéry a dvaja synovia: Jeden syn zomrel v útlom veku, Anna Alessandrina „Annetta“, Maria „Carolina“ Violante a Giuseppe Porta, ktorý bude právnikom, bankárom a maliarom.

Porta bol v roku 1817 obvinený z napísania Prineide, zúrivej satiry týkajúcej sa lynčovania politika Giuseppe Prinu, ku ktorému došlo v roku 1814. V skutočnosti sa zdá, že hlavným autorom diela bol Tommaso Grossi s príspevkom – nie je jasné, akým rozsiahlym – svojho priateľa Carla Portu. Oboch vypočúva a vyhráža sa im rakúska polícia. Po tejto epizóde Porta na niekoľko mesiacov prerušil svoju básnickú činnosť.

Jeho vzdelanie bolo v podstate osvietenské a občianske s Pariniho inšpiráciou. Svoju satiru namieril proti súdobej spoločnosti, predovšetkým proti arogantnej, zaostalej a pokryteckej šľachte, pripútanej k jej privilégiám a ľahostajnej (alebo prospechárskej) voči prebiehajúcim epochálnym zmenám. No v jeho poézii vynikajú aj niektoré monológy vložené do úst postáv ľudu, v ktorých sa dáva hlas nižším vrstvám. Porta mal k romantickej skupine blízko a v ich polemike ich podporoval rôznymi básňami. Odmietanie klasicizmu v ňom úzko súviselo s odmietaním starého aristokratického a klerikálneho sveta. V klasicizme a jeho dvorskej poézii videl zaostalého ducha starého režimu. V romantizme naopak identifikoval národnú kultúrnu a občiansku obnovu, novú literatúru viac sa pridržiavajúcu pravdy.

Len ako štyridsaťpäťročný a na vrchole slávy zomrel v Miláne 5. januára 1821 na záchvat dny. Bol pochovaný v San Gregorio mimo Porta Orientale, ale jeho hrob sa stratil. V krypte kostola San Gregorio Magno v Miláne (dnes Porta Venezia) je uložený náhrobný kameň (spolu s ďalšími slávnymi osobnosťami), ktorý bol umiestnený na hraničnom múre cintorína San Gregorio al Lazzaretto.

V roku 1815 osobne napísal literárny testament adresovaný jeho synovi Giuseppovi, v ktorom pre neho zozbieral všetky svoje básne do zošita, vrátane niektorých nepublikovaných. Rodinný spovedník, jansenista Luigi Tosi, bol poverený Tommasom Grossim, aby zistil, či bolo alebo nebolo vhodné doručiť zápisník mladému mužovi, vzhľadom na obsah považovaný v mnohých Portových dielach za kontroverzný: žiaľ, Tosi nielenže zabránil chlapcovi čítať zo zošita, ale tiež vymazal takmer polovicu básní v ňom obsiahnutých.

Tvorba

Skorá tvorba

Jeho prvým známym dielom je almanach El lavapiatt del meneghin che l'è mort z roku 1792, ale z dvoch častí, z ktorých bol zložený, sa zachovala len jedna. Hoci prvá oficiálna tlač jeho diel pochádza z roku 1817, v zbierke najlepších diel Francesca Cherubiniho napísaných v milánskom dialekte, jeho verše sa tešili veľkej obľube v Miláne prinajmenšom v rokoch 1804 – 1805, keď pracoval na preklade Božskej komédie do milánskeho jazyka. Jeho verzia záhadného verša „Papé Satan, papé Satan aleppe“ je veľmi známa, premenená na verš detskej riekanky pre deti: „Ara, bell'ara, descent cornara“.

V roku 1810, aj keď anonymne, vyšli Brindes de Meneghin a l'ostaria napísané pri príležitosti sobáša Napoleona s Máriou Luisou Habsbursko-Lotrinskou. V Brindes si Porta želá predovšetkým dobré riadenie Milána a Lombardska. Veľká sezóna portovskej poézie sa však začala v roku 1812 s Desgrazzi de Giovannin Bongee. Od tohto momentu až do jeho smrti bola produkcia stála a najvyššej kvality.

Antiklerikálna žilka

V skladbách ako Fraa Zenever (1813), On Miracol (1813), Fraa Diodatt (1814), La mia povera nonna la gh'had (1810) nájdeme transkripcie v tóne populárnej karikatúry legiend stredovekej zbožnosti, s jasnými vplyvmi z osvietenstva a voltairizmu v morálnom a sociálnom postoji básnika. Takýto pôvod je zrejmý aj v satirických básňach, ktoré sa zameriavajú na reakčnú aristokraciu a ignorantské, bigotné a parazitické nižšie duchovenstvo. Spomeňte si na Modlitbu, satiru aristokratickej arogancie prezlečenú za zbožnú náboženskú horlivosť a La nomina del Cappellan, neľútostný obraz života čiernej aristokracie a najchudobnejších a hladujúcich duchovných.

Je zaujímavé, že mnohé z najzúrivejších antiklerikálnych satír boli veľmi priaznivo prijaté veľkým počtom duchovných, ktorí boli sami kritickí voči zvyklostiam časti cirkvi tej doby. V rokoch Portovej činnosti sa myšlienky jansenizmu v Lombardii zľahka šírili, čím bol ovplyvnený napríklad Alessandro Manzoni. Manzoniho diela však prejavujú dobrú mienku o autorovi voči radovým duchovným, ktorí naopak, patria medzi Portove obľúbené ciele.

Populárne postavy

Spomínaní Desgrazzi de Giovannin Bongee vyšli v roku 1812 a boli okamžite ocenení, o dva roky neskôr nasledovali Olter desgrazzi de Giovannin Bongee. Hlavným hrdinom je mladý chlapec z obchodu obeťou série nešťastí s mocou. Porta sa rozhodne, že ich Giovannin povie anonymnému poslucháčovi takmer ako divadelný monológ. Nasleduje El lament del Marchionn di gamb'avert (1816), ktorú mnohí kritici považujú za jeho majstrovské dielo a La Ninetta del Verzee (1814) ako dojímavé vyznanie prostitútky.

Pri písaní v rokoch najväčšieho úspechu romantizmu a vyhlasovaní sa za romantika sa Porta odpútava od predstavy o ľuďoch typických pre tento umelecký prúd. Portov ľud nie je idealizovaný ani v sociálnom, ani vo vlasteneckom zmysle: nie sú tu žiadne stopy a priori pozitívnej vízie nižších tried, ani ich velebenia v mene rodiaceho sa talianskeho nacionalizmu – vzácneho Portovho patriotizmu, ktorý veľmi miloval svoje mesto Miláno. No medzi príčinami jeho slabého úspechu u verejnosti a kritikov počas Risorgimenta a po ňom sa okrem iného veľmi málo uvádzala myšlienka talianskeho národa.

Politická satira

Sonety patria predovšetkým k jeho politickej žilke, ako Paracar che scappee de Lombardia (1814), E daj cont sto chez-nous (1811), Marcanagg i politegh secca ball (1815), Quand vedessev on pubblegh funzionari (1812).

Medzi básňami, ktoré nepatria do jednej z troch spomínaných oblastí, si pamätáme predovšetkým sonety na obranu voľby Milánčanov alebo na obranu Milána. Veľmi slávny I paroll d'on lenguagg car sur Gorell (1812) na obranu dialektov (alebo lepšie povedané miestnych jazykov) a El sarà vera fors quell ch'el dis lu (1817) na obranu Milána.

Spomedzi správnejších humorných básní spomenieme Dormiven dò tosann tutti dò attacha (1810) a veľmi krátku Epitaffi per on can d'ona sciora marchesa (1810).

Habsburská reštaurácia z roku 1815 hlboko sklamala Portu, ktorý dúfal v nezávislosť Lombardska od cudzej nadvlády. Rozhodne však neoľutoval francúzsku okupáciu, ako je to jasne vyjadrené v mnohých sonetoch a v závere básne Paracar che scappée de Lombardia.

V poézii posledných rokov sú zdôraznené antišľachtické postavy proti triede, ktorá sa nečakane vrátila k vláde. Svedkami tejto fázy „alla Parini“ sú La nomina del Cappellan (1819), ešte komickejšie, satirické prepracovanie epizódy „vergine cuccia“ na Pariniho pamiatku, v ktorej tentoraz povýšenecký kňaz kupuje plátky salámy pre svoju sučku, Ponuka Bohu (1820) a Meneghin biroeu di ex monegh (1820).

V roku 1816 sa Porta pridal k znovuzrodenému romantickému hnutiu (Sonettin col covon), očividne svojím vlastným spôsobom.

Významným kritikom a odborníkom na Carla Portu bol profesor Dante Isella. Profesor Guido Bezzola bol Portov svedomitý životopisec a pozorný historik.

Dielo

Poesie milanesi di Carlo Porta, Tommaso Grossi. Milano, Casa Editrice Guigoni, 1891, lom.
Poesie milanesi. Roma, Mondadori, 1921
Poesie (19. storočie)
Brindes de Meneghin a l'ostaria, 1810
Dormiven dò tosann tutt dò attaccaa, (19. storočie)
E daj cont sto chez-nous, 1811
Quand vedessev on pubblegh funzionari, (19. storočie)
Desgrazzi de Giovannin Bongee, (1812)
I paroll d'on lenguagg, car sur Gorell, (1812)
Ona vision, (1812)
On miracol, (1813)
Fraa Zenever, (1813)
Fraa Diodatt, (1814)
Paracar che scappee de Lombardia, (19. storočie)
Olter desgrazzi de Giovannin Bongee, (1814)
Marcanagg i politegh secca ball, (19. storočie)
El viacc de Fraa Condutt, (1816)
El sarà vera fors quell ch'el dis lu, (19. storočie)
La Ninetta del Verzee, (1815)
La nomina del Cappellan (1819)
Meneghin biroeu di ex monegh, (19. storočie)
Offerta a Dio, (1820)
La mia povera nonna la gh'aveva, (19. storočie)

Citáty a pocty

Na jeho pamiatku zložil jeho priateľ Tommaso Grossi báseň In morte di Carlo Porta po milánsky. V roku 1978 vydala speváčka a skladateľka Elide Suligoj album s názvom Il mio Porta, na ktorom zhudobnila niektoré básne lombardského autora. Alessandro Manzoni venoval Portovi iba štyri riadky svojej poetickej produkcie v milánčine.

Pozri aj

Iné projekty

Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Carlo Porta
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Carlo Porta

Externé odkazy

Carlo Porta v encyklopédii Britannica

Zdroj

Literárny portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku CarloPorta na talianskej Wikipédii.