Bitka pri Zente
| Bitka pri Zente | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Protitureckých vojen | |||||||
 Náčrt bitky zo 17. storočia | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Habsburgovci | Osmanská ríša | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Eugen Savojský | Mustafa II. | ||||||
| Sila | |||||||
| 50 000 mužov | 80 000 – 100 000 mužov | ||||||
| Straty | |||||||
| 500 mužov | viac ako 30 000 mužov | ||||||
Bitka pri Zente (popoludní 11. septembra 1697) bola poslednou veľkou bitkou medzi kresťanskou Európou a Osmanskou ríšou v 17. storočí a predstavuje jednu z najdrvivejších porážok tureckej histórie. Príčinou stretnutia bola snaha tureckého sultána získať späť územia v Uhorsku a Sedmohradsku, ktoré stratil po bitke pri Viedni.
Sultán Mustafa II. vytiahol pozdĺž Dunaja na sever. Eugen Savojský ho očakával pri Petrovaradíne, ale osmanské vojská pri sútoku Tisy a Dunaja zmenili smer a pozdĺž západného brehu Tisy vyrazili na sever. Zásadnú úlohu zohral fakt, že obe strany tápali v hmle a mali skreslené predstavy o tom, kde je a čo robí protivník. Sultán plánoval, že niekde v oblasti Zenty prejde cez Tisu a vpadne do Sedmohradska. Tým by pred ním ležala prakticky nechránená oblasť a od hlavných nepriateľských síl, ktoré tušil niekde za chrbtom, by ho delila veľká rieka. Problém však bol, že Eugenovým vojakom sa podarilo zajať vysokého tureckého dôstojníka, ktorý plán prezradil.
Eugen využil pravú chvíľu, nezaváhal a vyrazil rýchlym pochodom močiarmi pozdĺž Dunaja a Tisy. Prialo mu šťastie aj hrubá chyba sultána, ktorý bol natoľko presvedčený, že Eugen je dosiaľ ďaleko za ním, že nepovažoval za nutné riadne rozostaviť hliadky a vyslať prieskumníkov. Tak sa stalo, že asi 2 km od Zenty zaskočil Eugen Mustafovu armádu pri prechode Tisy v tej najzraniteľnejšej situácii – turecká jazda už bola na druhom brehu a delá práve prechádzali po moste alebo brode, ktorý je vyznačený v strede obrázku. Pechota, ktorá stále ešte stála na západnom brehu Tisy, a krylo ju poľné opevnenie, bola nečakaným útokom šokovaná tak, že sa nezmohla na vážnejší odpor. Tureckí pešiaci boli zmetení do Tisy, niektorí dokázali preplávať, ďalší sa utopili. Odhaduje sa, že v boji padlo 20 000 Turkov a ďalších 10 000 zahynulo v rieke. Tí čo preplávali, boli pochopiteľne bez zbraní a rozpŕchli sa.
Dopad tak drvivej porážky bol obrovský. Hlavná osmanská armáda bola rozprášená. V boji zahynul veľkovezír Elmas Muhammad a niekoľko ďalších vezírov. Medzi bohatou korisťou bol sultánov stan, sultánov hárem, osmanská vojnová pokladňa, šesť konských chvostov a štátna pečať. Turecké vojská sa už do konca roku v patričnej miere nezhromaždili, takže Eugen mohol vyčleniť zo svojho vojska menšiu časť, s ktorou vpadol do Bosny a vypálil Sarajevo. O rok neskôr potom Turci pristúpili na rokovania o mieri, ktoré vyústili do tzv. Karlovackého mieru.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]Vít Vlnas: Princ Evžen Savojský. Život a sláva barokního válečníka, Ladislav Horáček - Paseka a Národná galéria v Prahe 2001, ISBN 80-7185-380-1