Bienále Benátky

Bienále v Benátkach (Biennale di Venezia) je podľa aktuálnej schémy interdisciplinárnou výstavou súčasného umenia. Od svojich počiatkov siahajúcich do konca 19. storočia predstavovalo svetu výlučne výtvarné umenie, najznámejších maliarov, grafikov, sochárov a prirodzene ich tvorbu. Výstava výtvarného umenia sa konala a dodnes koná každé dva roky. Neskôr vznikajú pridružené expozície filmu (Benátsky filmový festival), architektúry (Bienále architektúry), divadla a hudby, ktoré sa konajú každoročne. Posledným doplnkom je Medzinárodná výstava súčasného tanca, ktorá bola do schémy Bienále zakomponovaná roku 1999.

Začiatky

Historicky prvé Bienále sa konalo roku 1885, predchádzali mu rokovania a zasadania miestneho parlamentu, hlavnú zásluhu možno pripísať starostovi Riccardovi Selvaticovi. Bienále v roku 1895 vzdalo hold 25. výročiu sobáša kráľa Umberta a kráľovnej Margaréty Savoyskej. Výstava súčasného umenia mala reprezentovať najvznešenejšie aktivity moderného ducha.

Od secesie po 1. svetovú vojnu

Jedným z hlavných cieľov je informovanie verejnosti o aktuálnych trendoch v umení, prvé ročníky počas panovania secesného slohu teda prezentujú predovšetkým dekoratívny ornament ako dominantný prvok. V prvých dekádach sa Bienále stáva čoraz viac medzinárodnou záležitosťou, prvý zahraničný pavilón bol inštalovaný roku1907 (Belgicko, Léon Sneyers). Do prvej svetovej vojny vzrastá počet národných pavilónov na sedem. K talianskemu a belgickému pribúda maďarský, nemecký a anglický pavilón v roku 1909, francúzsky v roku 1912 a ruský o dva roky neskôr.

Medzivojnové ročníky

Jedným z kľúčových v samotnej histórii Bienále je rok 1930, Bienále prechádza pod kontrolu fašistickej strany. Išlo o prospešnú zmenu, zintenzívnil sa prísun financií, bolo možné sprevádzkovať filmovú, hudobnú a divadelnú sekciu Bienále. Medzinárodná výstava filmu sa konala po prvý raz roku 1932, divadelníctvo o dva roky neskôr (po roku 1936 každoročne).

Velikáni

V období medzi svetovými vojnami sa na Medzinárodnej výstave súčasného výtvarného umenia zviditeľnilo niekoľko velikánov, medzi najznámejšími nechýbali napr. Klimt, Renoir a Coubert (Picasso paradoxne áno, hoci jeden z jeho obrazov bol pripravený na prezentáciu už krátko pred 1. svetovou vojnou. Nebol uvedený, údajne by príliš šokoval. Autor sa dočkal premiéry na Bienále až roku 1948).

Dopad 2. svetovej vojny

Počas druhej svetovej vojny sa Bienále celkom odmlčalo, k znovu- otvoreniu dochádza až roku 1948. Ozdobou tohto ročníka bola okrem iného prezentácia zbierky umeleckých predmetov Peggy Guggenheimovej.

Pozornosť usporiadateľov sa krátko po vojne sústredila predovšetkým na avantgardné tendencie najmä v európskom umení, neskôr v celosvetovom rozsahu. Abstraktný expresionizmus bol uvedený v 50-tych rokoch minulého storočia (Braque, Matisse, Polock a iní), popart v 60-tych (Rauschenberg).

Politika v pozadí

V roku 1968 zažíva Bienále krízu, dôsledkom je neudeľovanie výročných cien víťazom jednotlivých podujatí. Ročník 1974 je kompletne venovaný Chille, na protest proti vláde diktátora Augusta Pinocheta.

Novinky

Rok 1980 znamená začlenenie architektúry do schémy Bienále. Od tohto roku bolo predstavených mnoho významných architektov a ich tvorby (napr. Hans Hollein). Tematicky dosiaľ posledný ročník 2006 Bienále architektúry je zameraný na mestá. Pojednáva o premene súčasných miest, o búraní fyzických a informačných bariér. Témou predošlého ročníka Bienále architektúry bola architektúra a spoločnosť.

Zhrnutie

Bienále je významnou kultúrnou udalosťou. Je otázkou prestíže, zaujímavo a dôstojne reprezentovať krajinu, jej zvláštnosti, ako aj významné individuality. V niektorých štátoch, napr. v Anglicku, preberá zodpovednosť dokonca parlament. Súčasná podoba Bienále Benátky zastrešuje 30 stálych národných pavilónov, ktoré sú zakomponované do parku Giardini. Krajiny, ktoré nedisponujú stálym pavilónom sa prezentujú v sezónnych pavilónoch, ktoré sú situované v lokalite Arsenale.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bienále Benátky

Použitá literatúra