BMP-1

BMP-1
Československé BVP-1 s vysunutým vlnolamom v múzeu RAF.
Základná charakteristika
Posádka	11 (veliteľ, vodič, strelec-operátor a 8 členov motostreleckého družstva)
Dĺžka	6,735 m
Šírka	2,94 m
Výška	2,068 m
Hmotnosť	13 250 kg
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie	6 – 20 mm
Hlavná zbraň	73 mm kanón 2A28
Sekundárne zbrane	7,62 mm guľomet PKT, Odpaľovacie zariadenie 9S428 na odpaľovanie ručne riadených PTRS 9M14M, resp. 9M111M
Pohon a pohyb
Pohon	4-dobý vznetový motor UTD-20 221 kW (300 k)
Odpruženie
Max. rýchlosť	po ceste 65 km/h, v teréne 40-45 km/h, pri plavbe 7 km/h
Pomer výkon/hmotnosť
Dojazd	550 – 600 km
Priechodnosť	svah so sklonom 35°, stena vysoká 0,71 m, brod hlboký 1,37 m, zákop široký 2,95 m

BMP-1 je bojové vozidlo pechoty so sériovým označením 1. BMP tvorí základ motostreleckých jednotiek mnohých štátov východnej a strednej Európy. Sú rozlišované základné verzie BMP, a to BMP-1 a BMP-2, pričom v Rusku sa vyrába málo známe, avšak podstatne modernejšie BMP-3 a v súčasnosti aj modernejšie ťažké bojové vozidlo pechoty na platforme Armata T-15. Stroje BMP-1 boli licenčne vyrábané aj v Česko-Slovensku, kde boli označované ako BVP-1.

Skratka BMP pochádza z ruského bojevaja mašina pechoty – bojové vozidlo pechoty.

Vznik a vývoj

V priebehu 50. rokov začalo byť evidentné, že bežné obrnené transportéry nie sú vhodné pre pohyb na bojisku, pretože sú slabo pancierované a samy majú malú palebnú silu. Príkladom je BTR-152, čo bol v podstate iba obrnený nákladný automobil, ktorý mohla ľahko vyradiť paľba veľkokalibrových guľometov bežne používaných jednotkami NATO. Pásové stroje, ako napríklad BTR-50, založené na konštrukcii tanku PT-76 mali podobné nevýhody. Aj v tomto slabo pancierovanom vozidle sedeli vojaci na korbe, mimo hermeticky uzavretého priestoru, čo vozidlu neumožňovalo operovať v zamorenom priestore hroziacej jadrovej vojny. Sovietske velenie sa rozhodlo pre vývoj nového obrneného transportéru, ktorý by bol dostatočne pancierovaný, schopný nasadenia v prostredí zamorenom prostriedkami hromadného ničenia, ako aj mal dostatočnú palebnú silu, ktorá by umožňovala zničiť v tej dobe bežne používané tanky. Čelné pancierovanie vozidla malo odolať paľbe ľahkých kanónov do kalibru 23 mm. Bočné pancierovanie malo byť odolné voči protipancierovým strelám kalibru 7,62 mm. Do súťaže sa prihlásili továrne v Briansku (Objekt 1200), Volgograde (Objekt 911 a 914), Rubcovsku (Objekt 19) a Čeľabinsku (Objekt 764).

Technický nákres stroja BMP-1.

S vývojom stroja v Čeľabinskom traktorovom závode sa začalo v roku 1959. Konštruktéri pôvodne chceli použiť 23 mm kanón, nakoniec vozidlo vyzbrojili 73 mm kanónom 2A28. Práve konfigurácia Objektu 764, s motorom vpredu a možnosťou rýchlo nastupovať a vystupovať, bola vyhodnotená ako najlepšie riešenie a po menších úpravách vybraná pre ďalšiu výrobu. Stroj bol vďaka pomerne slabému pancierovaniu a malým rozmerom veľmi ľahký a bol schopný plavby bez väčšej prípravy. Korba BVP-1 je tvorená zvarenými oceľovými plátmi o sile 8 mm pre čelný horný plát (efektívna hrúbka 40 mm), čelný spodný plát 19 mm (35 mm), bočný plát 16 mm za pojazdovými kolesami, 18 mm nad pásmi, strop 6 mm, podlaha 7 mm, zadok vozidla 16 mm. Veža má hrúbku ocele 23 mm čelo, 19 mm bok a zadná časť 13 mm, strop 6 mm. Po prepočte na efektívny pancier je to 31 mm čelo, 23 mm bok a 15 mm zadná časť veže.

Mal tiež pásy podobné tanku T-64, vďaka ktorým bol dobre ovládateľný aj pri vyšších rýchlostiach. Diskutabilná je inšpirácia konštruktérov nemeckým obrneným vozidlom HS.30.

Sériová výroba bola v menšom rozsahu spustená v roku 1966, ale organizáciu výroby sa podarilo úplne zvládnuť až v roku 1971. Vozidlá BMP-1 sa v ZSSR vyrábali do roku 1983. Do výzbroje Sovietskej armády bolo vozidlo zavedené v roku 1966. Celkovo bolo v Sovietskom zväze vyrobených viac ako 20 000 vozidiel BMP-1 v rôznych verziách.

V Československu sa vozidlo vyrábalo pod označením BVP-1. V roku 1967 sa rozbehla výroba v ZŤS Martin, kde sa vyrábali motory, v ZŤS Dubnica veže s kanónom, v Hriňovej vyrábali bočné prevody a prevodovky. Kompletizácia celého vozidla ako aj skúšky sa uskutočňovali v ZŤS Detva a v ZŤS Dubnica. V Československu bolo celkovo vyrobených len o trochu menej vozidiel ako v ZSSR - približne 18 000.

Konštrukcia

Pohľad na vnútorný priestor poľského BWP-1

Korba má ostro zahrotené čelo s takmer vodorovným rebrovaným pancierom. Vodič sedí v prednej ľavej časti korby a za ním sa nachádza veliteľ. Post veliteľa vozidla nebol príliš dobre zvolený, pretože ten má zo svojho stanoviska obmedzený výhľad (predovšetkým doprava). Dozadu cez vežu nevidí vôbec, čo vychádzalo z dobovej predstavy o masových útokoch na brániaceho sa nepriateľa. Pre akýkoľvek iný scenár bojovej činnosti to je úplne nevyhovujúce.

Motor UD-20 s výkonom 300 koní je napravo od vodiča a veliteľa. Pohybové ústrojenstvo je po každej strane tvorené šiestimi pojazdovými kolesami, hnacím kolesom vpredu, napínacím vzadu a tromi nosnými kladkami. Horná časť pohybového ústrojenstva je opatrená bočnými ochrannými štítmi. Bojové vozidlo dokáže na ceste vyvinúť maximálnu rýchlosť 65 km/h a v teréne 45 km/h. BMP-1 je plne obojživelné, pohyb vo vode rýchlosťou 7 km/h zaisťujú pásy. Pred vjazdom do vody je na čele korby vztýčený vlnolam a sú spustené odsávacie čerpadlá.

V zadnej časti korby sedí chrbtom k sebe osem príslušníkov pechoty. Vnútorný priestor vozidla je pre väčšinu vojakov príliš nízky a šírka sedadiel je pre priemernú postavu muža taktiež nevyhovujúca. Na každom boku korby sú štyri strieľne s periskopmi a jedna strieľňa s periskopom je v ľavej polovici dverí v zadnej časti korby. Nad týmto priestorom sú štyri prielezy a vzadu sú dvojdielne dvere, ktoré sa otvárajú smerom von.

Napriek tomu, že minulosť ukázala, že jednomiestna veža nie je vhodné riešenie, sovietski konštruktéri sa rozhodli práve pre túto možnosť. Kruhovú vežu pre jedného muža umiestnili v strednej časti korby. Veža je motoricky ovládaná a má odmer 360°. Hlavnú výzbroj tvorí kanón kalibru 73mm s námerom v rozsahu od -4° do 33°. Je možné z neho odpaľovať strely kategórie HEAT alebo HE-FRAG, ktorých vezie 40 kusov. Kumulatívna munícia dokázala prebíjať aj čelné panciere tankov NATO z 60. a 70. rokov, preto vozidlo vzbudzovalo na Západe strach. Jeho účinný dostrel by mal byť 1 300 m. Hneď prvé konflikty ukázali, že šanca na zásah nepriateľského tanku je asi len do vzdialenosti 1 000 m. Napravo od kanónu je lafetovaný spriahnutý guľomet kalibru 7,62mm so zásobou 2 000 nábojov.

Nad hlavným kanónom je umiestnené odpaľovacie zariadenie pre protitankovú riadenú strelu (PTRS) 9M14M „Maljutka“ (v označení NATO A-3 Sagger). Strela je riadená po drôte a má maximálny dosah 3 000 m. Modernizovaná verzia BMP-1M z roku 1974 používala PTRS 9K111 Fagot (AT-4 Spigot). Zmeny v nasledujúcich rokoch prekonal aj pozorovací prístroj vodiča, kde pribudol jeden periskopový segment vľavo od príklopu, ale tiež elektroinštalácia, tesnenia a úchyty.

Upravená verzia BMP-1 s iným typom veže s ľahšou výzbrojou (z OT-64), aby zodpovedal Zmluve o konvenčných ozbrojených silách v Európe, upravená v Československu v 90. rokoch 20. storočia je označovaná ako OT-90.

Nedostatky

BMP-1 maskované na operácie v púšti.

BVP-1 slovenskej armády na rekonštrukcii bojov Prvé Boje SNP 2013 v Nezbudskej Lúčke.

Veľkým nedostatkom BMP-1 je jeho odolnosť, čo sa tragicky prejavilo už pri nasadení v Afganistane. Hlavná palivová nádrž bola umiestnená uprostred priestoru výsadku, kde k nej priliehali dva rady sedačiek, otočené k sebe chrbtom. Toto riešenie, motivované predovšetkým snahou zmenšiť siluetu vozidla, má v prípade prerazenia panciera a následnej explózie fatálne následky, čo vyšlo najavo aj v Iraku. Nedostatky viedli k urýchlenému zostrojeniu modernejšieho BMP-2.

Verzie

BMP-1 s otvorenými príklopmi.

• BMP-1 - základná verzia
• BMP-1F - prieskumná verzia používaná v Maďarsku
• BMP-1K - veliteľská verzia
• BMP-1K3 - veliteľská verzia
• BMP-1P - modifikovaná verzia s PTRS 9M113 Konkurs (AT-5 Spandrel)
• BMP-1PK - veliteľská verzia BMP-1P
• BRM-1K - veliteľské obrnené prieskumné vozidlo
• BREM-1/-4 - vyslobodzovacie vozidlo
• BMP-1KŠM - veliteľsko-štábne vozidlo na báze BMP-1 bez výzbroje, iba s jedným 7,62mm guľometom
• BWP - označenie vozidiel BMP-1 poľskej armády
• BVP-1 - československé označenie vozidiel BMP-1
• BRM a BRM-1 - prieskumné vozidlá s novou vežou a s dvojčlennou posádkou
• PRP-3 - prieskumná verzia s vežou s dvojčlennou posádkou a radiolokátorom na streche veže
• IRM - ženijné prieskumné vozidlo
• BMP-P00 - výcvikové vozidlo bez veže so zvýšenou korbou
• BMP-1PG - verzia s 30 mm granátometom a PTRS 9M113 Konkurs (AT-5 Spandrel)

Bojové nasadenie

Jomkipurská vojna

Egypt a Sýria boli prvými prevádzkovateľmi vozidla BMP-1, ktorí ho použili v boji. V roku 1973 zaútočili na Izrael, aby znovu získali územia, ktoré stratili počas šesťdňovej vojny v roku 1967. Arabská koalícia nakoniec prehrala a značný počet obrnených bojových vozidiel vrátane BMP-1 bol ukoristený a priradený do výzbroja izraelskej armády.

Občianska vojna v Angole (1975 – 2002)

BMP-1 používali angolské a kubánske jednotky proti silám Južnej Afriky počas angolskej občianskej vojny. Počas bojov v Angole sa BMP-1 ukázalo ako spoľahlivé vozidlo so slušnou palebnou silou. Počas intenzívnych bojov v bitke pri Cuito Cuanavale v októbri až novembri 1987 bolo 9 vozidiel BMP-1 zničených a 6 bolo ukoristených Juhoafričanmi.

Sovietska intervencia v Afganistane

Počas vojny v Afganistane nasadila sovietska armáda do bojov okrem inej techniky aj vozidlá BMP-1. Tie mali síce impozantnú výzbroj, tá však bola vytvorená pre boje na pláňach severozápadnej Európy a nie pre hornaté prostredie Afganistanu. Pri prepadoch zhora, podobne ako by to bolo v mestskej zástavbe, sa tieto bojové vozidlá stávali ľahkou korisťou ručných protitankových granátometov. Kanón 2A28 nemal dostatočný elevačný uhol, aby mohol zasiahnuť vyššie položené ciele, zatiaľ čo guľomet bol príliš ľahký a protitanková raketa nebola určená na tento typ vojny. Na základe týchto skúseností vynikla verzia so zlepšenými bojovými vlastnosťami, ktorá niesla označenie BMP-2. V roku 1981, keď sa vojna vliekla už dva roky, začali sovietske jednotky v Afganistane dostávať namiesto BMP-1 vozidlá BMP-2. Počas celej intervencie v Afganistane (1980 - 1988) stratil Sovietsky zväz 100 vozidiel BMP-1 a BMP-2.

Ruská invázia na Ukrajinu

Pri ruskej okupácii Ukrajiny nasadili obe krajiny do bojov vozidlá BMP-1 rôznych verzií. V priebehu prvých dvoch rokov vojny stratilo Rusko minimálne 707 týchto vozidiel a Ukrajina 381.

Ďalšie konflikty, v ktorých boli nasadené vozidlá BMP-1

• Občianska vojna v Angole (1975 – 2002)
• Čadsko-líbyjský konflikt (1978 – 1987)
• Iránsko-iracká vojna (1980 – 1988)
• Občianska vojna na Srí Lanke (1983 – 2009)
• Občianska vojna v Gruzínsku
• Druhá vojna v Perzskom zálive
• Občianska vojna v Jemene (1994)
• Prvá a druhá čečenská vojna
• Vojna v Afganistane (2001 – 2021)
• Tretia vojna v Perzskom zálive
• Občianska vojna v Líbyi

Užívatelia

Ukrajinské BMP-1 brodiace sa počas cvičenia cez vodu

• Afganistan - 120 ks v roku 1970.
• Albánsko - 17 ks z nemeckých zásob v roku 1995.
• Alžírsko - 684 ks v rokoch 1995 a 1996, pôvodne bolo zakúpených 700 ks.
• Angola - v službe od roku 1975. 219 BMP-1 bolo doručených v 1993 – 1994 (31 z Ruska v 1993, 29 z Bulharska v 1993, 21 z Bieloruska v 1993, 138 z Ruska v 1994). 65 ks dovezených z Ruska v 1998 a 7 z Bieloruska v 1999.
• Arménsko - 240 ks v 1994, 221 ks v 1996, 187 ks v 1999, 187 ks 2006. Čísla zahŕňajú aj prieskumné vozidlá.
• Azerbajdžan - 115 ks v 1992, 184 ks v 1993, 178 ks v 1995, 118 ks v 1999, 82 ks v 2006. Čísla zahŕňajú aj prieskumné vozidlá.
• Bielorusko - 109 ks v rokoch 2003 až 2005, 98 ks v 1995. Pôvodne získali 938 ks od ZSSR v roku 1991.
• Bulharsko - 280 ks spolu aj so 100 ks dovezenými z Ruska v roku 1996.
• Česko - 207 ks BVP-1,76 ks BPvZ, 29 ks OT-90, tieto čísla sa vzťahujú k januáru 2008.
• Čína - vyprodukovaných 3 000 ks 86-IFV na princípe BMP-1.
• Demokratická republika Kongo - 20 ks dovezených z Ukrajiny v 2006.
• Egypt - 80 ks BMP-1 v auguste 1973, 150 ks v septembri 1973.
• Eritrea - získala neurčené množstvo od Etiópie.
• Etiópia - 20 ks v 1995, pôvodné množstvo bolo 50 ks.
• Fínsko
• Grécko - pôvodne 501 ks BMP-1A1 v 1993-94 bolo zakúpených z Nemecka. 100 bolo venovaných Iraku (36 ks v 2005 a 64 ks v 2006).
• Gruzínsko - 149 ks s reaktívnym pancierom v roku 2008, 40 ks v 2007. Pôvodne 667 ks z bývalého ZSSR v roku 1991.
• India - 800 ks.
• Irán - Nakúpené 210 ks v 2005, 350 ks v 2002, 300 ks v 2000, 200 ks v 1995 a viac ako 150 ks v 1990.
• Irak - 434 ks zahrňujúcich 36 ks v 2005 a 64 ks v 2006.
• Jemen - 150 ks v roku 1996.
• Jordánsko
• Kambodža - 10 ks.
• Kazachstan - 208 ks, okolo 210 ks v 2005, 350 ks v 2002, 300 ks v 2000 a viac ako 150 ks v 1990.
• Kuba - 400 ks.
• Líbya - 750 ks v 1996, 740 ks v 1995, pôvodne bolo zakúpených 1 000 ks.
• Maďarsko - 487 ks BMP-1 a 12 BRM-1K v 2006, 500 iv 1996, 502 v 1995, 560 bolo dodaných.
• Mongolsko - 310 ks v 2003, 400 ks v 1996, pôvodne 420 ks bolo doručených.
• Maroko - 50 ks.
• Pobrežie Slonoviny - 13 dovezených z Bieloruska v rokoch 2002-2003.
• Poľsko - 1 104 ks BMP-1 a 38 ks BRM-1D/S v 2022. 40 ks BMP-1 bolo venovaných Ukrajine v Apríli 2022.
• Rumunsko - 156 ks.
• Rusko - v roku 2018 malo v prevádzke 500 BMP-1 a 700 BRM-1K.
• Slovensko - 308 ks BVP-1 a BVP-1KS, 205 ks 205 ks OT-90.
• Srí Lanka - 12 ks
• Sudán - 24 ks spolu s jedným kusom dovezeným z Bieloruska v 2004.
• Sýria - 2 450 ks BMP-1 v službe v súčasnosti.
• Švédsko - bývalé východonemecké BMP-1.
• Tadžikistan - 11 ks v službe v súčasnosti.
• Turkmenistan - 589 ks BMP-1 a BMP-2 získané z bývalého ZSSR v roku 1991. Niektoré zdroje uvádzajú 150 ks BMP-1 v armáde v súčasnosti.
• Ukrajina - v roku 2018 mala v prevádzke 193 BMP-1 a 115 BRM-1K.
• Uruguaj - 10 ks získaných z Česka v 1995 a 3 ks v 1996.
• Uzbekistan - 180 ks BMP-1.
• Vietnam - 400 ks v roku 1995.

Pozri aj

• BMP-2
• BMP-3
• Puma

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému BMP-1