Anonymova kronika (iné názvy: Činy Uhrov, Skutky Uhrov, Gesta Hungarorum, lat. Gesta Hungarorum) je kronika neznámeho kráľovského notára, známeho neskôr pod označením Anonymus alebo Magister P., ktorá vznikla okolo roku 1200 alebo o čosi skôr v 12. storočí.
Autor sa v kronike sám označuje ako P. (P. dictus magister et gloriosissimi condam regis notarius) – i keď P. môže značiť tiež skratku praedictus (prv menovaný) alebo ako Anonymný notár kráľa Bela (Anonymus regis Belae notarius), pričom slovo Anonymus možno chápať ako meno Anonym alebo ako prívlastok anonymný. Kráľom Belom sa pravdepodobne myslí uhorskýkráľBelo III.[1]:19-23, hoci iní historici ho identifikujú ako Bela IV (Matej Bel[2], Martin Homza[3]). Jediný zachovaný rukopis kroniky je uschovávaný v Széchényiho národnej knižnici v Budapešti. Úvod k prvému knižnému vydaniu napísal Matej Bel[2] a historickú mapu Uhorska podľa kroniky vypracoval Maximilián Hell.
Kronika opisuje dejiny Maďarov od pravlasti v Skýtii až po knieža Gejzu a založenie uhorského štátu, so silnou aktualizáciou významu oligarchie.[4] Anonymova kronika zakladá stredovekú, latinsky písanú uhorskú historiografiu. Väčšina osôb a udalostí je autorovou fikciou, sčasti zrejme prevzatou zo staršej ústnej tradície. Anonymus nezmieňuje doložené historické postavy ako sú veľkomoravský Svätopluk, východofranský cisár Arnulf Korutánsky a Boris I., prvý bulharský kresťanský cár. Naopak žiaden z oponentov príchodu Maďarov (bulharský Salan, Menumorout, alebo Vlach Gelou) nie je spomínaný v iných prameňoch.[5]
„
Magister zvaný P a niekdajší notár najslávnejšieho uhorského kráľa Bela blahej pamäti posiela svojmu najmilšiemu priateľovi N., mužovi ctihodnému a v spisovateľskom umení vzdelanému, pozdrav a zvesť o splnení jeho žiadosti. Požiadal si ma, aby som napísal o pôvode uhorských kráľov a ich veľmožov, ďalej to, ako sedem náčelníkov, ktorí sa nazývajú Hetumoger, odišlo zo skýtskej krajiny, to, aká je skýtska krajina a ako bol splodený knieža Álmoš, prečo sa prvý maďarský knieža, od ktorého si uhorskí králi odvodzujú svoj pôvod, volá Álmoš, koľko kráľovstiev a kráľov si podmanili, a to, prečo ľud, ktorý sa v jazyku cudzincov volá Hungari a vo svojom vlastnom zasa Maďari, odišiel zo skýtskej krajiny.
Podľa kroniky zabrali Maďari krajinu vojensky, pomocou ľsti, ale aj sobášnym aktom:
„
Knieža Álmoš a jeho veľmoži, počujúc to, neobyčajne sa potešili a cválali k Užskému hradu, aby ho obsadili. Keď okolo múrov rozložili tábor, vtedy sa župan onoho hradu, ktorému sa v ich reči hovorilo duka, menom Laborec, dal na útek, a ponáhľal sa k hradu Zemplín. Bojovníci kniežaťa ho prenasledovali a dolapiac ho pri akejsi rieke, obesili ho na tom mieste. A od onoho dňa nazvali tú rieku podľa mena toho Laborca.
Po smrti kráľa Attilu totiž územie, ktoré sa rozprestiera medzi Váhom a Hronom (a to) od Dunaja až po rieku Morava, obsadil český knieža a spojil do jedného kniežatstva. A v tom čase bol z milosti českého kniežaťa ustanovený za nitrianskeho vojvodu Zobor. ... A Boh im (Sovárdovi, Kadočovi a Hubovi) daroval veľké víťazstvo - bojujúc, vstúpili doň (do Nitry) a preliali tam krv mnohých nepriateľov. Rozľútení vyviedli vojvodu tej krajiny Zobora, ktorého pred dvoma dňami zajali, na vysoký vrch a obesili ho. Preto sa ten vrch od onoho dňa nazýva Zobor.
Arpád a jeho veľmoži sa rozhnevali ... a ... odpovedali Salanovi: „Zem, ktorá leží medzi Dunajom a Tisou, ... sme získali za naše peniaze vtedy, keď sme sem prišli, a ako jej cenu sme mu (Salanovi) poslali dvanásť bielych koní ... . On sám, chváliac dobrotu svojej krajiny, poslal nám nošu trávy z piesčín Alpáru a dve fľašky plné dunajskej vody. A preto prikazujeme vášmu pánovi kniežaťu Salanovi, aby čo najrýchlejšie opustil našu krajinu a odišiel do krajiny Bulharov ...“
Na trinásty deň Maďari a Sikuli zasypali hradné priekopy (hradu Bihar) a chceli pristaviť rebríky k múrom. Vojaci kniežaťa Menumorouta, keď videli udatnosť Maďarov, začali prosiť oných dvoch veliteľov ich vojska o milosť. ... Menumorout ... ako porazený a pokorený mu (Álmošovi) odovzdá celé svoje panstvo a jeho synovi Zultuovi dá svoju dcéru. ... (Álmoš) prikázal, aby po zásnubách prijali Menumoroutovu dcéru za manželku pre jeho syna Zultu, aby si priviedli so sebou synov obyvateľov vzatých za rukojemníkov a aby kniežaťu Menumoroutovi odovzdali hrad Bihar
↑ abSCHWANDTNER, J.G.. Scriptores rerum Hungaricarum veteres ac genuini I. Vindobonae. [s.l.] : [s.n.], 1746. S. 1-46.
↑HOMZA, Martin. Uhorsko-poľská kronika : nedocenený prameň k dejinám strednej Európy. Preklad Jana Balegová. 1. vyd. Bratislava : Libri Historiæ; Post Scriptum, 2009. 223 s. (Libri historiae Slovaciae. Fontes ; zv. 1; zv. 1.) ISBN 978-80-969850-4-3.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anonymova kronika