Preskočiť na obsah

Alexander Mach

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alexander Mach
slovenský ľudácky politik a novinár
Alexander Mach
Narodenie11. október 1902
Slovenský Meder, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie15. október 1980 (78 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Alexander Mach

Alexander (Šaňo) Mach, pseud. Alexander Mach Mederský (* 11. október 1902, Slovenský Meder, dnes Palárikovo – † 15. október 1980, Bratislava) bol slovenský ľudácky politik a novinár. Veliteľ Hlinkovej gardy (1939 – 1940, 1940 – 1944), minister vnútra a podpredseda vlády (1940 – 1944) Slovenského štátu. Bol spoluzodpovedný za perzekúciu slovenských židov a protifašistov. V roku 1947 bol odsúdený na 30 rokov väzenia. Trest mu bol znížený na 25 rokov a po odsedení 23 rokov bol 9. mája 1968 prepustený.

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Mach študoval v rokoch 1916 – 1922 bohoslovectvo v Ostrihome a Trnave, no napokon sa rozhodol nestať sa kňazom. Od roku 1922 bol funkcionárom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Vďaka patronátu Vojtecha Tuku sa dostal do vedenia Rodobrany (založená 1923) a politického výboru HSĽS už v roku 1924. Od roku 1923 bol redaktorom časopisu Trenčan, v rokoch 1925 – 1939 bol redaktorom a šéfredaktorom Slováka a od roku 1936 šéfredaktorom Slovenskej pravdy.[1]

Od roku 1936 bol členom vedenia HSĽS a vedúcim predstaviteľom tzv. radikálneho krídla. V rokoch 1938 – 1939 sa podieľal na rozbití ČSR. Keď bol 18. októbra 1938 zriadený na Slovensku Úrad propagandy, Mach sa stal jeho šéfom (do r. 1940). 10. marca 1939 bol pri tzv. Homolovom puči spolu s ďalšími ľudáckymi predstaviteľmi zatknutý a prevezený do Čiech, no zakrátko bol prepustený. Po zasadnutí slovenského snemu 14. marca 1939 slávnostne oznámil v rozhlase vyhlásenie Slovenského štátu.

V rokoch 1939 – 1944 bol hlavným veliteľom Hlinkovej gardy, v rokoch 1940 – 1945 ministrom vnútra a v rokoch 1940 – 1944 aj podpredsedom vlády. V rokoch 1939 – 45 poslanec Smeru klérofašistického slovenského štátu.[1]

Orientoval sa na tesnú spoluprácu s nacistickým Nemeckom, bol zodpovedný za perzekúciu slovenských židov a protifašistického hnutia.

Do najvyšších funkcií sa dostal po Salzburských rokovaniach 28. júla 1940 s Joachimom von Ribbentropom a s Hitlerom. Ich výsledkom bolo posilnenie pronacistického radikálneho krídla HSĽS a rekonštrukcia vlády (Tuka sa stal ministrom zahraničných vecí, Mach ministrom vnútra). Po Snaczkého afére v roku 1942 začala jeho (aj Tukova, s ktorým bývajú označovaní za radikálov, fašistov z Rodobrany) hviezda postupne klesať. V decembri 1943 sa Tuka vzdal funkcie podpredsedu strany a v januári 1944 súhlasil s odstúpením z funkcie predsedu vlády. Roku 1943 mal Mach prvé problémy v Hlinkovej garde, keď ho začali kritizovať za nečinnosť. Mach tesne pred Slovenským národným povstaním, ako minister vnútra vyhlásil stanné právo, no vlastne ho takmer nikto nedodržiaval a skončilo fiaskom. 26. augusta 1944 dokonca došlo k mocenskému prevratu v Ružomberku, kde armáda a partizáni prevzali moc a režim nad mestom i okolím úplne stratil kontrolu. V meste boli zničené všetky symboly, obrazy, busty, nápisy, ktoré neodpovedali duchu ČSR a boli vyvesené československé vlajky. Ako minister vnútra niesol Mach na tom značnú zodpovednosť a tak postupne strácal kontrolu a v lete 1944 bol donútený abdikovať z pozície hlavného veliteľa Hlinkovej gardy. Koncom roka 1944 už nebol Mach nič iné než politická mŕtvola.[2]

V marci 1945 utiekol do Rakúska, Američanmi bol však vydaný do ČSR. V roku 1947 bol súdený spoločne s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským pred Národným súdom v Bratislave. Tiso i Ďurčanský boli odsúdení na trest smrti, vyhlásenie rozsudku nad Machom bolo odložené kvôli chorobe. Mach, napriek tomu, že sa očakával trest smrti, bol odsúdený len na 30 rokov väzenia. Trest bol neskôr zmiernený na 25 rokov a 9. mája 1968 (po 23 rokoch vo väzení) bol Mach amnestovaný prezidentom Svobodom.[3] 

Po amnestii a prepustení z väzenia žil v Bratislave a písal pamäti. Stretával sa s niektorými predstaviteľmi bývalého Slovenského štátu, napr. bývalým poslancom Pavlom Čarnogurským a spisovateľom a novinárom Milom Urbanom (od 1941 šéfredaktor denníka Gardista).

Vzťahy s komunistickými intelektuálmi

[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že sa Mach podieľal na perzekúcii komunistickej strany, udržiaval koncom 30. a v prvej polovici 40. rokov vzťahy s niektorými známymi komunistami, napr. Vladimírom Clementisom a Lacom Novomeským. „Novomeský nebol politickou veľmocou, bol dobrý básnik, môj dobrý priateľ, ale zároveň aj môj ideový nepriateľ,“ napísal Mach.[4] Vyskytujú sa dohady, že tieto vzťahy mu pred Národným súdom zachránili život. Túto hypotézu však odmieta ako Machov obžalobca Rašla[5], tak aj samotný Mach.[4] Obaja zhodne tvrdia, že svedectvo Novomeského a iných na súde až tak nezavážilo a že Mach za svoj život vďačí najmä tomu, že sa v očakávaní rozsudku smrti otvorene hlásil ku všetkému, čo vykonal (na rozdiel od Tisa, ktorý v očakávaní amnestie vinu zvaľoval na Nemcov). Tento prístup údajne presvedčil predsedu Národného súdu Daxnera, ktorý sa rozhodol neodsúdiť Macha na smrť. Aby mu ako menej populárnemu z dvojice Tiso – Mach (tretí súdený Ďurčanský bol v exile) mohli dať menej prísny trest, Daxner a Rašla s pomocou dr. Michala Geru nafingovali u Macha „náhle ochorenie“ (pľúcna choroba) a presunuli ho do neskoršieho pojednávania, kde už dostal len trest 30 rokov väzenia. Niektorí tvrdili, že to bolo vďaka jeho dobrým vzťahom s komunistami.[3]

Často sa tiež vyskytuje tvrdenie, že Mach sa ešte pred vojnou alebo počas nej priateľsky stretával s Gustávom Husákom[6], avšak toto vo svojich pamätiach popierajú ako Husák[7], tak aj Mach.[8] Tieto tvrdenia po roku 1990 šíril Rudolf Barák[9] (ktorý sa v päťdesiatych rokoch zúčastnil prípravy vykonštruovaného procesu proti Husákovi) s odvolaním sa na šéfa protikomunistického oddelenia ÚŠB Imricha Suckého. Dôvodom týchto špekulácií bolo, že Mach dal ako minister vnútra niekoľkokrát na základe rôznych intervencií prepustiť Husáka zo zaisťovacej väzby, a preto mu mal Husák na revanš po vojne zachrániť život pred súdom. Husák nepoprel, že v roku 1941 bol s Machom pri masových hroboch na západnej Ukrajine: „Cesta na Ukrajinu bola sprostá Machova policajná akcia. Mohol som si vybrať: Alebo pôjdeš na Ukrajinu, aby si na vlastné oči videl, čo porobili boľševici, alebo pôjdeš – do Ilavy.“[6] Nakoniec sa Mach a Husák stretli práve vo väzení v 50. rokoch po tom, čo Husák dostal doživotie ako buržoázny nacionalista[10] v procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku. (Husáka zatkli 6 februára 1951, odsúdili 21. až 24. apríla 1954 a prepustili v roku 1960, po amnestii prezidenta Novotného. Macha amnestoval až prezident Svoboda o osem rokov neskôr.)

Podľa českého historika Michala Macháčeka Mach v skutočnosti udržiaval dlhodobé priateľské vzťahy nie s Husákom, ale s Novomeským. Novomeský na súde vypovedal korektne v jeho (Machov) prospech, ale podľa Macháčeka rozhodol širší ľudský rozmer. Alžbeta Machová chodila pred vynesením rozsudku orodovať za svojho manžela u jednotlivých aktérov a najmä ich manželiek. Pritom nechodila sama, ale brala so sebou i svoje deti. Mach navyše prejavil počas procesu ľútosť a bral na seba zodpovednosť aj pri obvineniach, ktoré sa jednoznačne týkali iných obvinených, čo mu prinieslo určité sympatie. Husák bol však v tejto otázke tvrdý, na jednej besede v polovici 60. rokov verejne tvrdil, že keď ho umiestnili v Leopoldove do cely, kde už sedel Mach, ten mu údajne hneď ďakoval za záchranu života. Husák mu odpovedal, že nech neďakuje, lebo keby bolo vtedy podľa neho, tak by visel.[11]

Spomienky Alexandra Macha

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2008 vyšli vo vydavateľstve Matice slovenskej spomienky Alexandra Macha pod názvom Z ďalekých ciest. Z väčšej časti ide o písomnosti, ktoré Machovi v roku 1978 ukradla ŠtB a boli uložené v Prahe na Ministerstve vnútra ČR ako tajné. Po ich sprístupnení ich dediči (zať Karol Kubík...) a viacerí spolupracovníci (napr. historik F. Vnuk, ktorý napísal doslov) skompletizovali, roztriedili a doplnili fotodokumentáciou.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Encyklopédia Slovenska, SAV, 1979
  2. ↑ Anton Hruboň: Alexander Mach. Radikál z povolania. Bratislava : Premedia, 2018. 438 strán. ISBN 978-80-8159-667-4.
  3. ↑ a b SMOLEC, Ján. Šaňo Mach nemal zo smrti strach [online]. Slovenské národné noviny, dvojtýždenník Matice slovenskej, [cit. 2024-11-16]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  4. ↑ a b Alexander Mach: Z ďalekých ciest, Matica Slovenská 2008;
  5. ↑ Anton Rašla a Ernest Žabkay, Proces s dr. J. Tisom, Tatrapress 1990; kapitola "Ako to bolo s trestom pre A. Macha
  6. ↑ a b Napríklad článok Šaňo Mach - Židom strach! Pomohli mu pred popravou komunisti?
  7. ↑ Vzostupy a pády: Gustáv Husák prehovoril, Viliam Plevza, Tatrapress 1991, strana 29 – 32;
  8. ↑ Alexander Mach: Z ďalekých ciest, Matica Slovenská 2008; v kapitole "Vraj vôľu ľudu vyjadrujú tanky" (strana 250) Mach tu opisuje svoje prvé stretnutie s Husákom v roku 1956
  9. ↑ Článok Rudolfa Baráka v Českých Novinách 6. decembra, citovaný v knihe Vzostupy a pády: Gustáv Husák prehovoril, Viliam Plevza, Tatrapress 1991
  10. ↑ PAVEL MATOCHA, FRANK REISS. Potíže s hrdiny: příběh Franka Reissa. 2004. vyd. [s.l.] : Lidové noviny. ISBN 8071067180.
  11. ↑ JANCURA, Vladimír. Husákov profil dokresľujú archívne objavy. (Rozhovor s českým historikom Michalom Macháčekom).. Pravda.sk, 2016-03-23. Dostupné online [cit. 2018-02-27].

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HRUBOŇ, Anton. Alexander Mach. Radikál z povolania. Bratislava : Premedia, 2018. 438 strán. ISBN 978-80-8159-667-4.
  • HRUBOŇ, Anton. Alexander Mach a komunisti na Slovensku (Sonda do problematiky) In: KINČOK, B. a kol.: Gustáv Husák a jeho doba (Komunistické hnutie a komunistická strana na Slovensku v 20. storočí). Bratislava : Ústav pamäti národa, 2015, s. 71 – 87.
  • VNUK, František. Mať svoj štát znamená život : politická biografia Alexandra Macha. 1. vyd. Bratislava : Odkaz, 1991. 394 s. ISBN 80-85193-11-6.
  • MACH, Alexander. Z ďalekých ciest : [fragmenty z memoárov]. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2008. 367 s. ISBN 978-80-7090-894-5.
  • MACH, Alexander. Pred rozsudkom : denníky 1945 – 47. 1. vyd. Bratislava : Marenčin PT, 2017. 447 s. ISBN 978-80-569-0038-3.
  • HRUBOŇ, Anton. Alexander Mach : radikál z povolania. 1. vyd. Bratislava : Premedia, 2018. 438 s. ISBN 978-80-8159-667-4.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexander_Mach&oldid=7945135“