Šiesta veta
| Šiesta veta | |
|---|---|
| Originálny názov | Šiesta veta |
| Žáner | dráma, komédia |
| Dĺžka | 91 minút |
| Štát | Česko-Slovensko |
| Rok | 1986 |
| Filmový štáb | |
| Réžia | Štefan Uher |
| Scenár | Hana Cielová |
| Hudba | Svetozár Štúr |
| Kamera | Stanislav Szomolányi |
Šiesta veta je predposledný film slovenského režiséra Štefana Uhera. Natočil ho v roku 1986, dva roky pred svojím záverečným projektom Správca skanzenu.
Dielo vzniklo v spolupráci dvoch mladých, vo filme debutujúcich scenáristiek, Hany Cielovej a Zuzany Tatárovej, na základe poviedok slovenskej spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy (1867-1951), predovšetkým jej ranej novely Bez hrdosti. V piatich epizódach z autorkinej mladosti je zachytený proces formovania jej osobnosti, inšpiračné zdroje a korene jej prác i celá škála vzťahov jednotlivcov k národu, ktorý sa na sklonku 19. storočia začínal otvorene brániť proti národnostnému a sociálnemu útlaku. Za kamerou stál Uhrov dlhoročný dvorný kameraman Stanislav Szomolányi. Film mal premiéru 7. júna 1986 na 38. FFP (Filmovom festivale pracujúcich).
Synopsa
[upraviť | upraviť zdroj]V kontextoch našej kinematografie predstavuje Šiesta veta menej tradičné uchopenie témy formovania národnej identity a slobody, prostredníctvom využitia niektorých biografických momentov a voľných citácií z literárneho diela poprednej predstaviteľky kritického realizmu. Film je svojským rozkrytím rozmanito diferencovaného a protirečivého sveta postáv a postavičiek príznačných pre malomestskú a vidiecku inteligenciu, sedliakov, roľníkov či remeselníkov na Slovensku v niekdajšej c. k. monarchii. Mapuje charakteristické osobné a spoločenské konflikty, sociálne, politické, národné, národnostné, kultúrne a ďalšie problémy obdobia dejovo ohraničeného rokmi detstva a mladosti Boženy Slančíkovej-Timravy, ale priestor tu tiež nachádza jej ženský svet. Citlivá a vnímavá dievčenská psychika, formovaná a korigovaná jej hĺbavým intelektuálnym a emancipačným zrením, ústiacim v bolestnú polemiku s realitou, ktorá ideály národného povedomia a svojbytnosti, ale tiež individuálnej morálky a vyspelosti materializuje v akomsi prazvláštnom podaní, pripomínajúcom neraz výjavy z krajiny za krivým zrkadlom. Tvorcovia načrtávajú bezútešný stav stojatých vôd, v ktorých sa i zásluhou nenapraviteľnej zaslepenosti topila vtedajšia inteligencia.
Kompozičná štruktúra filmu stavia na prepojení postáv Slančíkovej noviel a poviedok s reálnymi biografickými faktami. Je frázovaná do šiestich viet, rámcovaných portrétmi autorky a tiež citátmi, ktorými hodnotí svoju prácu a život. V prvej vete sa predstavuje ako malé, všadeprítomné dievčatko, skúmajúce a hodnotiace vo svojej zvedavosti svet okolo, v ktorom sa ešte detsky naivne prekrýva skutočnosť s predstavami a snom. Drsné okolie však pred ňou neskrýva svoje kontrasty a malé krivdy (odopreté naopak bratovi Bohušovi, ktorého rodičia posielajú na štúdiá) sa už začínajú hlásiť. Prvá veta je teda expozíciou s naznačenými charaktermi, okruhmi ďalej rozvíjaných motívov i stredom dramatických línií - osud hlavnej hrdinky túžiacej po rovnocennom vzťahu a dráma jej nenaplnenej lásky.
Vytvára sa principiálny nový model ženy ako samostatnej bytosti s vytrvalou snahou vidieť tvrdú skutočnosť v pravom svetle. Božena s opovrhnutím hľadí na tetu Emu, ktorá smiešnym ľudomilstvom klame seba i ostatných. V urputnej snahe povzniesť ducha národa rozdáva knižky sedliakom s vierou, že tieto činy dávajú jej životu zmysel. Ďalšou tragickou postavou je i bratranec Lajo, odhodlaný, ale osamelý revolucionár, anarchista beznádejne vyvolávajúci vzletné pokriky o slobode a vzbure znechutenému a nič nechápajúcemu okoliu.
Kritická recepcia
[upraviť | upraviť zdroj]Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie píše. "Uhrovu Šiestu vetu charakterizuje zušľachťovanie obrazu etnika, paradoxné ustrnutie na polceste medzi faktami o osude výnimočnej ženy, o jej krízach, a primitívnosťou dedinského prostredia. Akoby sa Uher bál vyhrotiť v tragické a zároveň brutálne konflikty. V podstate už film Pásla kone na betóne ukázal, že v osemdesiatych rokoch sa režisér väčšmi usiloval o zobrazenie zmierenia a pohody ako tragického napätia z neriešiteľných konfliktov."
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Václav Macek, Jelena Paštéková: Dejiny slovenskej kinematografie, Osveta, 1997, ISBN 9788021704008.