Útok na Smaľavičy
| Útok na Smaľavičy | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Druhej svetovej vojny, pôsobenie Zaisťovacej divízie v Sovietskom zväze | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
.svg){kind=small} Smiešaný priezvedný oddiel (SPO) a prápor II/102 2. pešej divízie
|
.svg){kind=small} Sovietski partizáni
| ||||||||
| Sila | |||||||||
| neznáme | partizánsky oddiel vyzbrojený ľahkými a strednými mínometmi, protitankovými kanónmi a pechotnými delami[1]:313 | ||||||||
| Straty | |||||||||
| 2 ťažko ranení vojaci zničené sanitné auto[1]:313 |
neznáme[1]:313 | ||||||||
| Zaisťovacia divízia |
|---|
| Perekalje – Ternova / Charkov – Bjesujevo / Maloduš – Ptič – Lojev – Chojniky – Selezivka – Antonov – Smaľavičy |
Útok na Smaľavičy v noci z 25. na 26. septembra 1943 bol posledným veľkým bojom medzi sovietskymi partizánmi a slovenskými jednotkami na východnom fronte. Smiešaný priezvedný oddiel (SPO) a prápor II/102 2. pešej divízie (bývalej Zaisťovacej divízie) dislokovaní v Smaľavičy 20 km východne od Minska sa ubránili útoku partizánov napriek tomu, že títo disponovali informáciami od slovenských dezertérov. Tento útok na slovenskú posádku v okolí Minska nemal obdobu a možno ho porovnávať len s útokom partizánov na Chojniky 14. - 15. novembra 1942.
Predohra
[upraviť | upraviť zdroj]Na jeseň 1943 sa 2. pešia divízia (bývalá Zaisťovacia divízia) pripravovala na stiahnutie z východného frontu. V septembri a októbri vrcholili dezercie jej príslušníkov, napriek tomu dochádzalo ešte k stretom s partizánmi. Dňa 13. septembra 1943 zbehla zo Smaľavičy k partizánom 10 členná obsluha rádiostanice SPO pod vedením čtk. Jozefa Naništu a des. Štefana Šestáka. K zbehnutiu viedli obavy z kontroly a vyšetrovania, nakoľko skupina dodávala muníciu a zbrane miestnym obyvateľom. [2]:163 Títo dezertéri poskytli partizánom informácie o posádke v Smaľavičy.
Bitka
[upraviť | upraviť zdroj]Partizánske oddiely vyzbrojené automatickými zbraňami, ľahkými a strednými mínometmi, protitankovými kanónmi a pechotnými delami zaútočili na Smaľavičy, križovatku ciest a zároveň železničný uzol na trati Minsk - Smolensk, večer 23:10 25. septembra. Slovenská posádka bola o útoku informovaná. Stk. František Gold sa dobrovoľne prihlásil na prieskum v smere predpokladaného pohybu partizánov, priblížil sa k partizánskemu štábu, zistil úmysel útoku na Smaľavičy a po návrate hlásil informácie veliteľovi, takže posádka sa mohla pripraviť. Po útoku vyrazili z Minska na pomoc prápor III/102 a delostrelecká batéria 8/31, ktoré ale západne od Smaľavičy narazili na zaisťovaciu zálohu partizánov. Boj v mestečku trval až do 03:00 nasledujúceho dňa, kedy sa pomocným jednotkým z Minska podarilo zahnať partizánsku zálohu a prebiť sa do mestečka.
Dohra
[upraviť | upraviť zdroj]Straty slovenských jednotiek boli prekvapujúco nízke, 2 ranení a zničené sanitné auto, ktoré nabehlo na mínu. Straty partizánov sa nepodarilo zistiť, no predpokladali sa značné.[1]:313 Podobne, ako pri útoku na Chojniky ani v Smaľavičy priamy útok partizánov na slovenskú posádku neuspel a bol odrazený.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d MIČIANIK, Pavel. Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu (1941 - 1944) II. Zaisťovacia divízia a železniční pionieri. 2. vyd. [s.l.] : DALI-BB s.r.o., 2020. ISBN 978-80-8141-235-6.
- ↑ LACKO, Martin. Dezercie a zajatia príslušníkov Zaisťovacej divízi v ZSSR v rokoch 1942 - 1943. 1. vyd. [s.l.] : Ústav pamäti národa, 2007. ISBN 978-80-969699-4-4.