Voschod 2

Voschod 2

Znak misie
Údaje o misii
Názov misie:	Voschod 2
COSPAR ID:	1965-022A
Kozmická loď:	Voschod-3KD (výr. č. 4)
Nosná raketa:	Voschod 11A57 (výr. č. R15000-05)
Volací znak:	Алмаз (Almaz – diamant)
Posádka:	2
Kozmodróm (rampa):	Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart:	18. marec 1965, 07:00:00 UTC
Pristátie:	19. marec 1965, 09:02:17 UTC 180 km severne od mesta Perm v Rusku 59°34′22.02″S 55°29′35.34″V
Trvanie:	1 deň, 2 hodiny, 2 minúty, 17 sekúnd
Počet obehov:	18
Apogeum:	475 km
Perigeum:	167 km
Doba obehu:	90,9 minút
Inklinácia:	64,8°
Vzdialenosť:	717 300 km
Hmotnosť:	5 682 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Beľajev (vľavo) a Leonov (vpravo)
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Voschod 1 Kozmos 110
Kozmonautický portál

Voschod 2 (rus. Восход-2) bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci programu Voschod. Voschod 2 vyštartoval 18. marca 1965 s kozmonautmi Pavlom Beľajevom a Alexejom Leonovom na palube, ktorý počas tohto letu ako prvý človek vystúpil do otvoreného vesmíru. Beľajev a Leonov zotrvali na obežnej dráhe Zeme viac ako jeden deň a potom úspešne pristáli v návratovej kabíne pomocou padákov a raketových motorčekov, ktoré zbrzdili jej dopad.

Posádka

• Pavel Beľajev (1), veliteľ
• Alexej Leonov (1), druhý pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka

• Dmitrij Zajkin, veliteľ
• Jevgenij Chrunov, druhý pilot

Rezervná posádka

• Viktor Gorbatko, veliteľ
• Piotr Kolodin, druhý pilot

Priebeh letu

Hlavným cieľom letu bolo uskutočniť prvý výstup človeka do otvoreného vesmíru. Obaja kozmonauti boli na rozdiel od predchádzajúcej posádky misie Voschod 1 po celý let v skafandroch umožňujúcich pobyt vo vákuu, pretože nebolo isté, či nebude nutné celú kabínu v prípade nutnosti dehermetizovať. K druhému poklopu lode bola pripevnená nafukovacia prechodová komora Volga, ktorá zaisťovala výstup bez narušenia hermetickosti kabíny. Voschod 2 vyštartoval vo štvrtok 18. marca 1965 o 10:00:00 moskovského času (12:00:00 miestneho času a 07:00:00 svetového času) pomocou nosnej rakety Voschod z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Vzlet rakety a navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme prebehli bez problémov. Voschod 2 sa dostal na eliptickú dráhu vo výške 167 – 475 km.

Nafukovacia prechodová komora Volga a skafander Berkut použitý Alexejom Leonovom pri výstupe do otvoreného vesmíru

Pár minút po odhodení posledného stupňa rakety začal veliteľ Pavel Beľajev nafukovať prechodovú komoru Volga. Druhý pilot Alexej Leonov mal spočiatku problémy so zvykaním na beztiažový stav, ale dokázal ich veľmi rýchlo prekonať. Medzitým sa nafúkli pneumatické rebrá prechodovej komory a vytvorili tak valec s dĺžkou 2,49 m a vonkajším priemerom 1,18 m. Do vnútorných priestorov komory bol potom napustený vzduch. S pomocou Beľajeva si Leonov nasadil „batoh“ so systémom zabezpečenia životných podmienok. Po vyrovnaní tlaku medzi kabínou a prechodovou komorou Leonov vstúpil do komory a ešte raz preveril funkciu svojej výstroje. Kozmonaut v skafandri dýchal čistý kyslík s tlakom 40 kPa, čím si mal zaistiť istú mieru ochrany voči dekompresnému ochoreniu v prípade rýchleho poklesu tlaku. V kabíne kozmickej lode bola normálna atmosféra (kyslík a dusík s celkovým tlakom 112 kPa). Potom veliteľ zavrel prielez z kabíny, vypustil vzduch z komory a otvoril jej poklop. Počas prvého obletu Zeme kozmická loď preletela nad Tichým oceánom, južným cípom Južnej Ameriky, Atlantikom a Afrikou.

Leonov na ruskej poštovej známke z roku 2015 k príležitosti 50. výročia jeho výstupu do otvoreného vesmíru

Na konci prvého obletu, asi hodinu a pol po štarte, sa Leonov zľahka odrazil od okraja prechodovej komory a „vyplával“ do voľného priestoru, pričom bol priviazaný na 5,35 m dlhom lane a snímala ho televízna a filmová kamera. Stal sa tak prvým človekom, ktorý vystúpil z kozmickej lode do otvoreného vesmíru. Beľajev to čoskoro ohlásil na Zem. Leonov najskôr videl Bulharsko, Grécko a Taliansko, potom otočil hlavu iným smerom a všimol si Baltské more, rieku Volga a pohorie Ural. Vzápätí začul v slúchadlách hlboký hlas, ktorý nikdy predtým počas výcviku nepočul. Po pár sekundách si uvedomil, že s ním hovorí prvý tajomník Komunistickej strany ZSSR Leonid Brežnev. Po výmene zdvorilostí nastal čas na skúmanie možností pohybu v otvorenom vesmíre. Už počas niekoľkých okamihov od výstupu z komory si Leonov všimol, že pohyb v otvorenom vesmíre nebude bezproblémový, keďže zákon o akcii a reakcii tu platí s absolútnou neúprosnosťou. Beľajev vo vnútri kabíny pozoroval ostré kolísanie lode zakaždým, keď do nej Leonov narazil pri svojich pokusoch o riadenie svojho pohybu. Kozmonaut sa snažil stabilizovať pomocou svojho lana, ktoré ho pútalo k lodi, ale s pomerne malým úspechom. Skafander sa mu totiž nafúkol viac, ako sa očakávalo, takže kozmonaut nedosiahol končekmi prstov do špičiek rukavíc. Príliš nafúknutý skafander bol tiež tuhý a neohybný, pričom každý kozmonautov pohyb si vyžadoval veľké fyzické úsilie. Počas niekoľkých minút Leonovovi stúpla telesná teplota o takmer 2 °C. Kozmonaut sa blížil k limitu možností svojho organizmu a kozmická loď mala už o pár minút vletieť do zemského tieňa. Leonov tvrdil, že sa bez konzultácie s riadiacim strediskom rozhodol znížiť tlak v neohybnom skafandri takmer na polovicu. Podľa jeho spomienok sa mu spočiatku nedarilo vrátiť sa späť do prechodovej komory, ani keď už vo svojom skafandri znížil tlak. Rozhodol sa teda podľa jeho slov zariskovať a zo skafandra údajne vypustil ďalšiu časť vzduchu a do prechodovej komory vošiel podľa neho hlavou napred, čiže opačne, ako mal. V tesnej komore sa potom vraj musel s veľkou námahou obrátiť, pretože hlavou napred by sa nevmestil do stiesnenej kabíny kozmickej lode. Dostupné zdroje a zábery z jeho výstupu však zreteľne dokladajú, že Leonov sa do prechodovej komory nakoniec vrátil nohami napred, čiže tak, ako aj mal a teda bez toho, aby sa v nej musel obracať. Mimo prechodovú komoru strávil 12 minút a 9 sekúnd. Potom Beľajev pomocou diaľkového ovládania uzavrel vonkajší poklop komory a napustil ju vzduchom.

Časový priebeh výstupu do otvoreného vesmíru

• 08:28:13 UTC – Beľajev začal vypúšťať vzduch z prechodovej komory.
• 08:32:54 UTC – Beľajev otvoril poklop na prechodovej komore.
• 08:34:51 UTC – začiatok výstupu, Leonov vystúpil z prechodovej komory.
• 08:47:00 UTC – koniec výstupu, Leonov sa vrátil do komory.
• 08:48:40 UTC – Beľajev zatvoril a zaistil poklop prechodovej komory.
• 08:51:54 UTC – Beľajev začal napúšťať vzduch do prechodovej komory.

Leonov po návrate do kabíny načrtol prvé skice toho, čo pozoroval počas výstupu, zapísal hlásenie do palubného denníka a Beľajev potom na ďalšom oblete odhodil už nepotrebnú prechodovú komoru. Odpálenie komory však spôsobilo, že kozmická loď sa začala otáčať viac, ako sa počítalo. Oproti očakávaným necelým 2° za sekundu sa kabína otáčala až o 17° za sekundu. V orientačnom systéme kozmickej lode bohužiaľ nebol k dispozícii dostatok paliva a kozmonauti tak museli nepríjemnú rotáciu vydržať až do konca letu. Potom nastal čas na odpočinok. Kozmonauti sa najedli, pričom sa aj zabávali. Po kabíne lietali guľôčky džúsu z čiernych ríbezlí a Beľajev s Leonovom ich chytali priamo do úst. Podobne aj lyžička so syrom sama priplávala tam, kam ju kozmonaut nasmeroval.

Umelecké zobrazenie kozmickej lode Voschod 2 a Leonova v otvorenom vesmíre na sovietskej poštovej známke z roku 1980

Následne si Leonov všimol, že vo vnútri kabíny stúpa tlak kyslíka. Automatizovaný systém podpory života zrejme zaregistroval pomalý pokles tlaku v kabíne a začal dovnútra fúkať kyslík. Bežný tlak kyslíka mal byť 160 mm ortuťového stĺpca, ale postupne stúpol až na 460 mm/Hg. V prípade skratu alebo elektrickej iskry by sa interiér kabíny s tak vysokou koncentráciou čistého kyslíka premenil na ohnivú pec. Súčasne klesol tlak v nádržiach environmentálneho systému zo 75 na 25 atmosfér. Situácia so zásobou kyslíka sa začínala ľahko vyostrovať. Rýchle výpočty ale našťastie ukázali, že vystačí minimálne na ďalších 24 hodín. Jediné, čo mohli kozmonauti urobiť, bolo znížiť teplotu a vlhkosť vzduchu v kabíne a čakať. Nakoniec obaja zaspali. Po zobudení s úľavou zistili, že tlak kyslíka klesol pod kritickú hranicu. Dodnes nikto presne nevysvetlil, prečo bol v kabíne tak vysoký tlak kyslíka. Pravdepodobne netesnil poklop, ktorým Leonov vystúpil z kabíny a potom sa do nej vrátil. Našťastie sa situácia stabilizovala sama, keď zvýšený tlak v lodi zrejme pritisol poklop na prírubu, čím ho utesnil. Na 14. oblete Beľajev ohlásil, že tlak v nádržiach sa drží na 25 atmosférach a neklesá. Počas 17. obletu Zeme mal začať automaticky riadený zostup. Automatický orientačný systém síce v príslušný okamih zastavil nepríjemnú rotáciu lode, ale niekoľko minút pred plánovaným brzdiacim zážihom loď začala opäť rotovať. Očividne zlyhal senzor orientácie na Slnko, ktorý bol zrejme kontaminovaný spalinami po pyrotechnickom odpálení prechodovej komory. Kozmonautom tak zostával manuálne riadený brzdiaci manéver, ale na 17. oblete to už nemohli stihnúť. Odloženie zostupu o jeden oblet však znamenalo, že Voschod 2 pristane ďaleko od pôvodne plánovanej oblasti. V prípade problémov mohla loď ešte pristáť na 22. a 23. oblete. Keďže jedna z týchto zostupových dráh viedla ponad Moskvu, Leonov sa Beľajeva zo žartu spýtal, či sa chce pokúsiť o pristátie na Červenom námestí.

Na 18. oblete posádka musela použiť okno Vzor, ktoré bolo nutné na overenie správnej polohy lode v priestore. Okno síce bolo na rovnakom mieste ako v lodiach Vostok, lenže vo Voschode boli sedadlá otočené o 90° od pôvodnej osi a z pohľadu kozmonautov tak bol Vzor teraz na ľavej strane kabíny. Z toho dôvodu bolo pre Beľajeva veľmi ťažké zorientovať loď zo svojho sedadla. Beľajev a Leonov si teda uvoľnili bezpečnostné pásy a veliteľ sa položil naprieč sedadlami. Leonov ho pridržiaval, aby mal čo najpevnejšiu oporu a hýbal sa čo najmenej. Beľajevovi sa nakoniec podarilo zorientovať loď do požadovanej polohy pre brzdiaci zážih. Avšak v okamihu, keď Beľajev zapálil brzdiaci motor, boli obaja kozmonauti zjavne mimo svojich kresiel, čo spôsobilo, že starostlivo vypočítaný manéver prebiehal s posunutým ťažiskom kabíny voči jej projektovanej polohe. Zážih brzdiaceho motora očividne trval podľa plánu, ale kvôli posunutému ťažisku kabíny bola zostupová dráha lode plochejšia, ako sa predpokladalo. Znamenalo to tiež, že Voschod 2 preletí aj novo zvolenú pristávaciu oblasť. Podľa balistikov loď mierila niekde do pohoria Ural. Voschod medzitým klesal do horných vrstiev atmosféry. Keď kozmonauti začali pociťovať prvé náznaky narastajúceho preťaženia, zistili, že na nich pôsobí z úplne iného smeru, ako očakávali. Namiesto toho, aby ich tlačilo do sedadiel, viseli v popruhoch. Pohľad z okna im vzápätí odhalil, čo sa deje. Návratová kabína bola ešte stále spojená s už nepotrebným prístrojovým úsekom. Podobný prípad sa stal už predtým aj Jurijovi Gagarinovi, Germanovi Titovovi a Valerijovi Bykovskému. Našťastie, rovnako ako v predošlých spomínaných prípadoch, sa obe sekcie nakoniec oddelili a návratová kabína sa sama prirodzene stabilizovala do správnej polohy. Preťaženie počas zostupu vzrástlo až na 8 g. Dopad kabíny úspešne zbrzdili padáky a krátko pred dotykom so zemou aj raketové motorčeky.

Návratový modul s posádkou pristál do zasneženej tajgy po vyše jednom dni letu, 19. marca o 12:02:17 moskovského času (09:02:17 svetového času), 180 km severne od mesta Perm v Rusku. Po pristátí kozmonauti zistili, že ich vstupný poklop je zablokovaný mohutnou brezou. Po chvíli pretláčania ho nakoniec otvorili. Vyskočili z kabíny a zapadli do snehu až po brady. Na bajkonurskom veliteľskom poste vtedy nikto nevedel, v akom stave sú. Sledovacia stanica v Alma-Ate síce zachytila slabé Leonovovo vysielanie pomocou telegrafného kľúča: „VN... VN... VN...“, čo znamenalo Vsio normaľno (Všetko v poriadku), ale inak sa o ich osude viac nevedelo. Krátko po pristátí začal nad kozmonautmi krúžiť vrtuľník, ktorý zachytil ich núdzové vysielanie. Nepatril však pátracím a záchranným jednotkám, a tak jeho posádka nemohla urobiť nič iného, ako predať ich polohu príslušným miestam. Až štyri hodiny po pristátí posádka jedného z vrtuľníkov ohlásila, že medzi dedinami Sorokovaja a Ščučino je v lese červený padák a dvaja kozmonauti. Kozmonautov videli sedieť a jesť, pričom loď pristála v hustom lese, ďaleko od obývaných miest a v okolí je hlboký sneh. Teraz až bolo isté, že kozmonauti v poriadku pristáli a sú nažive.

Čoskoro nad nimi krúžilo toľko strojov, že Leonov sa obával, aby sa nezrazili. Lesný porast však bol v tej oblasti príliš hustý na to, aby tu kdekoľvek v blízkosti mohlo pristáť lietadlo alebo vrtuľník. Ich posádky tak kozmonautom začali zhadzovať aspoň niektoré z dôležitých vecí na prežitie v tajge, napr. zimné oblečenie, tupú sekeru, nádoby s horúcou kávou, fľaše koňaku. Teplé bundy a nohavice sa ale zachytili v korunách stromov a nádoby s horúcou kávou sa roztrieskali o konáre. Takisto väčšina fliaš koňaku sa rozbila. Jedna však padla do hlbokého snehu a prežila. Leonov potom žartoval, že do múzea v Hviezdnom mestečku sa nikdy nedostala. Podľa spomienok Leonova sa obaja vyzliekli donaha, vyžmýkali spotené oblečenie a zase si ho obliekli, keďže to nové im zostalo na stromoch. Leonov mal po pristátí v skafandri po kolená potu. Nožmi odrezali pevné súčasti skafandra a obalili sa kusmi izolačnej tkaniny z vnútorného obloženia Voschodu. Použili tiež kusy popruhov z pristávacieho padáka. Takto vybavení sa dokázali pohybovať vo vonkajšom prostredí a získať drevo na oheň. Beľajev sa na základe Leonovovej rady rozhodol, že si nad ohňom zohreje tubu s čokoládou, ktorá však explodovala a raketovo vystrelila do snehu vo vzdialenosti asi 50 m. Leonov si tiež pamätal, že neďaleko videl číhať svorku vlkov. Keď v tajge nastala tma, kozmonauti vošli späť do svojej kabíny a prikryli sa padákmi, ktoré im našťastie poskytli dostatok tepla počas celej noci, keď teplota klesla na -25 °C. Ráno k nim na lyžiach prišiel záchranný oddiel, ktorý na mieste vybudoval malý zrub, v ktorom nad ohňom umiestnili veľkú nádobu. Beľajev a Leonov si do nej vliezli a poriadne sa vykúpali. Až na tretí deň sa všetci na lyžiach vydali do 9 km vzdialeného stanovišťa k improvizovanej pristávacej ploche vrtuľníka. Aby tu vrtuľník mohol pristáť, bolo nutné vyrúbať väčšie množstvo stromov. Vrtuľník ich následne odviezol do mesta Perm, odkiaľ potom odleteli lietadlom na Bajkonur. Potom sa ešte museli vyrúbať aj ďalšie stromy, aby nákladný vrtuľník mohol vyzdvihnúť návratovú kabínu.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Voschod 2

Externé odkazy

• Voschod 2 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Voschod 2 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)