Numeri - od Sínaja po Kanaán
Numeri (počuj Čísla) je názov 4. knihy Mojžišovej (pozri Biblia), ktorá je pokračovaním slávnejšieho Exodu. 3. kniha Mojžišova pokračovaním Exodu nie je, pretože v nej sa nestane nič, len Boh vysloví kopu zákonov, receptov, diétnych predpisov a technických noriem, čo nikoho okrem židov nezaujíma. Nejaké zákony a predpisy pridá aj Numeri, ale významná je najmä tým, že sa v nej Izraeliti a dej konečne pohnú od hory Sínaj a Mojžiš sa po dvojročnom rochnení a 38 ročnej ceste dostane takmer do cieľa. A to napriek podpore Hospodina, ktorá je zničujúca a tesne pred cieľom Mojžiša zabije.
Prvé sčítanie ľudu[upraviť]
Mojžiš a Áron (na pokyn Boha, samozrejme) urobili sčítanie „celého zboru Izraelcov“. Počítali len bojaschopných mužov nad 20 - ženy, deti a sračky Boha nezaujímali. Hospodin osobne ustanovil ešte aj sčítacích komisárov pre každý z 12 kmeňov [2], pretože mal s neschopnosťou Izraelitov už svoje skúsenosti a nechcel nič ponechať na náhodu. Potom, behom jediného dňa, sa všetci muži zhromaždili a dali sa zapísať u svojho komisára podľa rodinnej príslušnosti. Kam sa dnes na to hrabeme. Biblia uvádza presné počty za každý kmeň, tu len skonštatujeme, že súhrnný počet bojaschopných mužov nad 20 rokov bol 603 550[3]. Ak niekto doteraz považoval zmienku z Exodu (600 000 bojaschopných mužov, čiže celkovo, najmenej, 2 mil. ľudí) za umelecky prehnanú, tu má dôkaz: puntičkárska Kniha čísel na takto obrovskom počte exulantov trvá. A to do toho ešte nebol započítaný trinásty kmeň (Mojžišov a Áronov kmeň Lévi), pretože ten si Hospodin vyvolil pre fajnovejšiu robotu – dedičné kňazstvo - a dal jeho mužom modré knižky. Odhad počtu Izraelitov zúčastnivších sa Exodu sa teda môže pohybovať od 3 do 4 miliónov, riadených spočiatku výlučne Mojžišom, ktorý jediný im operatívne tlmočil príkazy Hospodina, popri ďalších svojich povinnostiach (sudcovstvo, evidencia, inžinierstvo). Sčítanie malo aj ekonomický prínos, pretože Hospodin, napriek tomu, že ho sám nariadil, považoval sčítania ľudu za hriech a tak sa každý sčítaný musel vykúpiť[4].
Potom Hospodin dal pokyny (samozrejme cez Mojžiša, s radovými Izraelitmi sa nešpinil), že každý kmeň má táboriť pri svojej zástave (musela byť veľká, aby ju tie státisíce videli) pod odznakmi „domu svojich otcov“ (ktoré si počas 480 ročného otroctva nejako vytvorili), okolo stanu zhromaždenia. Presne stanovil, na ktorej svetovej strane budú ktoré kmene táboriť, pretože to bolo dôležité. Lévijci so svätostánkom táborili vždy uprostred, pretože to bolo ešte dôležitejšie. Nepriaznivý terén alebo potreba rozdeliť sa na viac oddielov neboli pre Boha výhovorkou.
Potom Hospodin prikázal spočítať všetkých prvorodených Izraelitov (t.j. chlapcov, mužov a samčí dobytok, ženy a kravy sa nepočítali). Potreboval to vedieť kvôli obetiam, pretože všetko prvorodené Mu bolo treba buď obetovať (v prípade dobytka), alebo z obetovania vykúpiť (v prípade synov). Lévijci aj z tohto dostali výnimku.
Druhý rok druhého mesiaca (takto to počíta boží kalendár) odišli Izraeliti z púšte Sínaj a začali rušať podľa Bohom stanoveného plánu. A šli tri dni, archa na čele, Morghotov oblak nad nimi. A keď archu konečne zložili na zem, povedali: „Navráť sa, ó Hospodine, k desaťtisícom tisícov Izraela“ (čo sú desiatky miliónov).
- ↑ 5.Moj.22:13Za táborom budeš mať miesto, kde budeš chodiť srať. 14Vo svojom výstroji budeš mať rýľ, a keď si vonku čupneš, vykopeš ním jamku a zahrabeš svoje hovno. 15Lebo Hospodin, tvoj Boh, kráča cez tvoj tábor, aby ťa vyslobodil a aby ti vydal do rúk tvojich nepriateľov. Nech je tvoj tábor svätý, aby nevidel u teba sračky a neodvrátil sa od teba.
- ↑ Z kmeňov spomeňme len kmeň Naftalí, ktorý dal meno nafte, či naftalínu?
- ↑ Pre porovnanie, celá armáda Rímskej ríše aj s pomocnými zbormi mala max. 450 000 vojakov, z toho legionárov len asi 150 000. Na dobytie Jeruzalema v r. 70 stačili dve légie, t.j. nejakých 20-30 tis. mužov
- ↑ Ex30:12Keď zistíš počet Izraelcov, ktorí podliehajú sčítaniu, každý nech dá Hospodinovi za seba výkupné pri sčítaní, aby neprišlo na nich nešťastie pre ich sčítanie. 13...kto prejde sčítaním, dá pol šekela...
Hospodinove metódy riadenia kolektívu[upraviť]
Krátko po odchode začali Izraeliti opäť reptať (počas táborenia pod Sínajom im bolo relatívne dobre, hoci to tam bolo za tie dva roky strašne osraté)[1]. Hospodin sa nasral a podpálil im okraj tábora. Keď ľudia začali vrieskať, Mojžiš sa pomodlil a oheň ustal. Táto posvätná udalosť predznačila, že bude aj horšie. K niekoľkomiliónovej kolóne sa ešte pridala aj kopa miestnych obyvateľov z husto osídlenej púšte, ktorí sa tiež túžili nechať šikanovať, a začal hlad a tým aj ďalšie reptanie a smútenie za starým dobrým egyptským otroctvom. Manna sa im už prejedla[2]. Začalo byť tak zle, že už aj sám Mojžiš začal reptať a sťažovať sa, že tie milióny ľudí predsa neurobil on svojím kokotom, tak prečo mu ich Hospodin zavesil na krk. Hospodin rezignoval, že teda dobre, že im dá toľko mäsa, že sa prežerú, že ho budú žrať mesiac, keď sa im nepáči chutnučká manna, ktorú bez prestania prežúvali už dva roky.
Na príkaz Hospodina zadul vietor a od mora privial prepelice. Toľko sa ich najebalo, že ich dva dni zbierali. No ešte mali mäso medzi zubami, nestačili ho ani požuť, keď proti ľudu vzplanul Hospodinov hnev. Hospodin dopustil na ľud ťažkú ranu, t.j. mäso otrávil). „I preto dali tomu miestu meno Kibrót-Hattaava , lebo tam pochovali nenásytný ľud“. Toto bol príbeh o tom, ako Hospodin plní sľuby.
82-ročný (ale jarý) Mojžiš si zobral za ženu nejakú Kúšijku (teda príslušníčku nevyvoleného národa) a 85-ročný Áron, so svojou pravovernou Miriam, to chcel využiť a stať sa hlavným šéfom. Ale Hospodin zoslal na Miriam malomocenstvo (len tak, pre výstrahu) a trápil ju ním 7 (prvočíslo) dní, až kým aj s Áronom nepochopila, že Mojžiš je šéf.
- ↑ Vedci dodnes nevyriešili otázku, čím si Izraeliti v púšti utierali riť. Žrali len tú manu, takže nemali nijaký rastlinný materiál, a všetky handry odvezené z Egypta museli už dávno minúť.
- ↑ Šlo o zázačnú bielu substanciu, ktorá sa noc čo noc jebala z oblohy, ľud ju musel zoškrabávať z piesku a žrať. Nedali sa znej robiť zásoby, pretože obsahovala samodeštruktívny kód a po 24 hodinách sa topila. Podľa opisu to možno bol iba sňah, takže sa nedivme, že reptali.
Špionáž v Zemi zasľúbenej[upraviť]
Hospodin prikázal (senilného Mojžiša by to samého nenapadlo), že pred vyrazením do boja by bolo záhodno preskúmať terén, zdroje a najmä silu nepriateľa, kým tento ešte netuší, že je nepriateľ. A dal pokyn, že špióni majú byť po jednom z každého kmeňa (zrejme aby horšie spolupracovali) a majú to byť kniežatá (za dva roky táborenia sa medzi prepustenými otrokmi vytvorila šľachta). Potom kniha uvádza dlhý zoznam mien, ktoré nikomu nič nehovoria.
Po 40 dňoch sa vrátili s poplašnými správami, že v krajine býva niekoľko malých národov. Iba Káleb sa ozval proti tomuto reptaniu (spravodajská informácia je teda reptaním) a povedal: „Zaútočme, obsaďme krajinu. Určite ju ovládneme!“ Ostatní však povedali: „Nemôžeme zaútočiť proti tomu ľudu, lebo je oveľa silnejší ako my“. Toto je zvlášť zaujímavé, pretože v Kanaáne[1] mohlo vtedy žiť nanajvýš 200 000 obyvateľov, čo proti miliónom Izraelitov bolo nič. Ibaže by sa sčítací komisári mýlili. Špióni dokonca zmienili, že tam žijú aj obri, čo však mohlo vyplynúť z malého vzrastu[2] Izraelitov.
Ďalšie reptanie, ďalšie Hospodinove metódy riadenia[upraviť]
Po obdržaní spravodajských informácií začali milióny Izraelitov okamžite opäť reptať, že veď tam všetci zahynú v ľútom boji proti tým malým národom. Ohnivý stĺp, ktorý kráčal na ich čele[1] ich neuspokojoval, a zabudli už na všetko zabíjanie, ktoré im Hospodin predviedol počas posledného 2,5 roka. Neuspokojilo ich ani povzbudzovanie Káleba a Jozuu, že krajina je to dobrá a Hospodin im ju dá (práva pôvodného obyvateľstva ich netrápili). Ľud sa rozhodol, že sa vráti do Egypta, čo možno ani nebola taká sprostosť. Veď faraón bol mŕtvy, egyptská armáda zničená a na zdroje bohatý Egypt takmer ľudoprázdny, zrejme sa však nevyrovnal Kanaánu s jeho mliekom a medom. Ale v tom okamihu sa v tábore „ukázala Hospodinova sláva“, čo sa prekladá „Hospodin sa opäť nasral“. Opäť navrhol, že Izraelitov vyhubí a nový vyvolený národ nech vyrobí Mojžiš so svojimi ženami. Ale Mojžiš sa opäť za ľud rafinovane prihovoril, že ak Hospodinov experiment s vyvoleným národom zlyhá, tak bude Egypťanom na smiech. A Hospodin opäť uznal, že sa mýlil. Aby nemusel celkom ustúpiť, tak povedal, že nikto z reptajúcich mužov do Kanaánu nevkročí, až ich potomkovia: „Na tejto púšti popadajú mŕtvoly vás všetkých spočítaných, starších ako dvadsať rokov, čo ste reptali proti mne“ (čiže tých 603 000 mužov teda musí najprv zomrieť). „Vaši synovia budú štyridsať rokov pastiermi na púšti. Ako ste štyridsať dní skúmali krajinu — rok sa bude počítať za deň — štyridsať rokov budete pykať za svoje neprávosti“ (reptanie je teda neprávosť). Ľud sa zrazu už Kanaáncov nebál a pokúsil sa do krajiny vpadnúť, že či Hospodin neblufuje, ale Amálekovia a Kanaánčania ho porazili. Mojžiš so svojou archou a Hospodinom sa debaklu nezúčastnil, radšej zatiaľ zapisoval nové prikázania o obetiach, ktoré bude Hospodin žiadať o tých 40 rokov. Hospodin vynašiel nové slovné spojenie" „Taký človek musí byť bez milosti odstránený!“
>>Tu niekde začína byť časová os nejasná a tých 38 rokov uplynie počas pár kapitol.<< |
Počas Mojžišovho zapisovania sa stala aj dnes už kultová príhoda s mužom, ktorý v sobotu zbieral drevo a bol, na príkaz Hospodina, za tento odporný hriech ukameňovaný. Po tomto krátkom prerušení Hospodin pokračoval diktovaním pravidiel o strapcoch na šatách a ich význame pre vieru.
"Ja som Hospodin, váš Boh."
- Boh - o svojej nadradenosti
- ↑ Pravdou je, že akonáhle došlo k boju, stĺp sa už nespomína a Hospodin radšej priamo "vydal nepriateľa do rúk Izraelitov", čo sa vykladá buď ako psychická manipulácia nepriateľa alebo že Hospodin nepomáhal vôbec.
Kórachova vzbura a súťaž v kadení[upraviť]
Muž menom Kórach povstal proti Mojžišovi a vytkol mu (pravdivo), že sa vyvyšuje nad ostatnú pospolitosť, že predsa nielen on, ale aj ostatní Izraeliti sú svätí, a že ich vyviedol z blahobytu Egypta do mizernej púšte a ešte sa hrá na šéfa. Keď Mojžiš začul toto odporné rúhanie, úplne stuhol: „Dovolili ste si priveľa, Léviovci!“ ... „Ty a celá tvoja skupina ste sa spolčili[1] proti Hospodinovi!“ A navrhol, nech prídu kadiť pred Hospodinom, že takto vo férovej súťaži rozhodnú, kto je svätejší. Ale pre istotu ihneď ovplyvnil Hospodina „Nevšímaj si ich...“. Potom sa zhromaždili obe kadiace skupiny: 250 Kórachovcov a bližšie neurčený počet Mojžišovcov. K súťaži však nedošlo, pretože Hospodin opäť zjavil svoju slávu (opäť sa nasral) a povedal, že všetkých priaznivcov Kóracha zahubí, na čo ho Mojžiš a Áron začali prosiť, že nemusí úplne celú pospolitosť. Hospodin teda dovolil pospolitosti odstúpiť, potom sa zem otvorila, vyšľahli plamene a tých 250 kusov Kórachovcov sa do nich prepadlo. Len kadidelnice ostali na povrchu, pretože tie boli sväté[2]. Plechom z kadidelníc potom Mojžišovci obložili oltár. Na výstrahu, aby to budúce generácie so slobodou slova nepreháňali.
Napriek tejto poučnej príhode, ľud opäť reptal, že Mojžiš zapríčinil smrť svojej opozície, ale opäť sa zjavila Hospodinova sláva (hnev) a Hospodin opäť vyhlásil, že celý ľud ihneď zahubí, že nech Mojžiš a Áron odstúpia bokom. Mojžiš rýchlo poslal Árona s kadidelnicou vykonať obrad zmierenia, ale kým Áron dobehol[3] a začal s kadením, Hospodin už stihol pobiť 14 700 kusov Izraelitov. Potom Hospodin vymyslel ďalší zázrak na potvrdenie Árona vo funkcii hlavného kňaza - vodca každého kmeňa priniesol svoju palicu, že ktorá po uložení do svätostánku vypučí. Vypučala iba Áronova, ba aj zarodila mandle. Potom ju ukázali všetkým a nikto nikoho nepodozrieval, žeby ju vymenil.
Ďalšie prikázania[upraviť]
Ľud si časom všimol zvláštnu vec - kto sa priblížil k Hospodinovmu príbytku, zahynul. Ľud sa sťažoval a Boh mu nadiktoval bezpečnostné predpisy kto a ako blízko sa smie priblížiť k oltáru, aby sa (On osobne) už viac nenasral. Boh aj rozhodol, že kňazi smú (čiže musia)jesť mäso z obetovaných zvierat, čo bolo praktické. Teda pre kňazov, nie pre ľud ani pre zvieratá. Prisúdil kňazom aj desiatky, čo bolo opäť praktické. A ľudu prikázal, že obetúvať majú to najlepšie, čo majú (napriek tomu stáda Izraelitov nezdegenerovali, čo je opäť zázrak). Kňazom prikázal, že pred obetovaním sa majú umyť, aby príliš nesmrdeli.
Ďalšie putovanie[upraviť]
Ľud prišiel do Kadešu, kde, napodiv, opäť reptal, že už pár dní nemá vodu. Boh sa nasral, že ešte aj piť by chceli, banda lenivá, ale nechal sa obmäkčiť a kázal Mojžišovi zopakovať kúzlo s palicou a kameňom. Ten najprv nazval ľudí, ktorí chceli piť, vzbúrencami, potom udrel po kameni a vytryskol silný prameň, z ktorého sa milióny Izraelitov aj so stádami zase raz poľahky napili. Nevznikol žiadny chaos, všetci stáli pekne v rade, tí poslední čakali zhruba 6 rokov[1]. Hospodin potom zjebal Mojžiša s Áronom, že toto bolo naposledy, a že oni dvaja si to odserú.
Izraeliti požiadali o prechod cez kráľovstvo Edóm. Edómsky kráľ odmietol a tak Izraeliti išli inou cestou. Keď Izraeliti prišli na vrch Hór, Hospodin zabil Árona za jeho odvrávanie ohľadom tej vody (nazval to „aj Áron bude pripojený k svojmu ľudu“). Aj keď v skutočnosti neodvrával, len si dovolil padnúť pred Hospodinom na zem. Keďže Boh je milostivý, funkciu po Áronovi zdedil jeho syn Eleazar.
Keď sa kráľ kanaánskeho štátu Arád dopočul, že Izrael prichádza, pustil sa s ním do boja a niekoľkých aj zajal. Vtedy Izrael sľúbil[2] Hospodinovi: Ak mi naozaj vydáš do ruky tento ľud, potom zničím ich mestá ako prekliate. A Hospodin ich vypočul a tak zničili mestá ako prekliate. Hosana!
Hospodin opäť riadi kolektív[upraviť]
Od vrchu Hór išli ďalej, obišli Edóm, ale ľud začal opäť reptať (už zabudol na slávne nedávne víťazstvo), že sa mu v púšti nepáči, že tam nie je poriadne žrádlo (zaujímavé, že obrovské stáda ich neživili, ale stále boli odkázaní na mannu). Hospodin sa zase nasral a poslal na nich ohnivé jedovaté hady, ktoré ľud štípali. Mojžiš potom opäť prosil o odpustenie a Hospodin mu kázal vyrobiť a vztýčiť na kole bronzového hada, čo síce bolo porušením druhého prikázania, ale ak sa naň uštipnutý pozrel, vyzdravel. Znie to logicky. Ekologicky mysliaci Hospodin nemohol zničiť hady, ale mohol dať protijed. Najlepšie taký, na ktorý sa muselo stáť v rade. Potom nasledovala milá príhoda v Óbóte, keď Boh opäť raz dal ľudu vodu, ale tentokrát vo forme studne, ktorú vykopali samotné kniežatá svojimi palicami/žezlami, pričom ľud spieval veselú pesničku.
>>Tu vlastne vkročili Izraeliti do Zeme zasľúbenej, aj keď Hospodin tvrdil, že sa nestane, že musia všetci reptáci, vrátane Mojžiša, najprv zomrieť.<< |
Následne si Izraeliti trochu zabojovali a porazili Amoritských kráľov Síchona[1] a Óga a zabrali ich územia a na pokyn Hospodina vyhladili obyvateľstvo. Neskôr, ako uvidíme, boli obe územia pričlenené k Izraelu a teda k Zemi zasľúbenej, do ktorej ešte podľa Hospodina nemali šancu vstúpiť (ako trest za reptanie). Neskôr ešte s týmito vyhladenými národmi a ich mestami bojovali viackrát.
- ↑ Toho najprv požiadali len o prechod jeho územím, ale keď nedovolil, tak mu územie zobrali.
Bileám[upraviť]
Moabský kráľ Balák sa zľakol prichádzajúcich Izraelitov. Požiadal preto Bileáma [1]) aby prišiel a preklial ich. Bileám bol v kontakte s Hospodinom (nevedno ako k tomu prišiel, keď nebol Izrealita) a Hospodin mu povedal, že Izraeliti sú požehnaní, takže Bileám povedal Moabitom, že nesmie ísť s nimi (od Boha to bol hnusný lobing). Kráľ Balák poslal druhú delegáciu, ale Bileám ani s tou nechcel nechcel ísť. V noci mu však Hospodin povedal, nech ide, ale že bude Hospodinov tajný agent. A tak osedlal oslicu a šiel. Neseriózny Hospodin sa sa zrazu rozhodol, že predsa len je nasratý, že Bileám šiel, a tak naňho poslal anjela s mečom. Bileám anjela nevidel, ale oslica áno, a tak odbočila a Bileám ju zbil. To sa opakovalo trikrát, až z toho oslica prehovorila. Potom Hospodin „otvoril Bileámovi oči“, ten uvidel anjela a anjel ho zjebal, že prečo bije oslicu. A že by ho bol zabil. Bileám povedal, že veď on teda nejde, že nikdy nechcel, ale anjel povedal, že má ísť, ale nech nezabúda, že je agent.
Potom Bileám prišiel k Balákovi a ten chcel, aby Izraelských agresorov preklial. Ale Bileám sa vykrúcal, že on môže povedať iba to, čo mu do huby vloží Hospodin. Dohodli sa teda, že na vŕšku Bámor-Baal[2] na siedmich (prvočíslo) oltároch zavraždia sedem býčkov a sedem baranov a že uvidia. Balák čakal pri prvej obeti a Hospodin zatiaľ zhypnotizoval Bileáma a poslal ho za Balákom. Obete teda boli na hovno. Zhypnotizovaný Bileám potom namiesto prekliatia agresorom požehnal. Na zdesenie Moabčanov povedal, že on preklínať nemôže, keď Hospodin nepreklína. Moabčania, napodiv, vedeli kto je Hospodin. Toto sa opakovalo aj pri druhej obeti. Potom Balák postavil ďalších sedem oltárov a zavraždil ďalších sedem baranov a býčkov (odkiaľ ich vzal, keď predtým pripravil len sedem?) a Bileám ešte raz vychválil Izraelitov, akí sú super, a že ich vo vraždení podporuje Hospodin. Potom vyslovil proroctvá, že všetky okolité národy budú zničené. Vyhrážal sa aj Asýrčanmi, tvrdiac, že aj oni sú Hospodinovým nástrojom. Zamlčal, že tí (keď po stáročiach prídu) zničia aj Izrael, že už nikdy z neho veľa nebude. Potom sa pobral domov.
Boh sa opäť naserie a vráti k starej dobrej genocíde[upraviť]
Nepíše sa, žeby došlo k nejakej vojne, asi sa obe strany na to vysrali a aj Hospodin zabudol zaveliť do boja. Izraeliti začali z dlhej chvíle súložiť[1] so spriatelenými Moabčankami ako diví a dokonca aj chodiť na obetné hostiny moabských božstiev, pretože ich kňazi bývali ďaleko prajnejší ako tí židáci Léviovci. Keď už Izraeliti začali konvertovať k Baalovi, Hospodin sa konečne opäť raz nasral. Zavolal Mojžiša a povedal mu: „Vezmi predákov ľudu a nastokni ich na kôl pred Hospodinom na slnku, aby sa odvrátila páľava hnevu Hospodinovho od Izraela.“. Hospodin je známy aj ako milujúci Otec. Mojžiš jeho príkaz nepochopil, aspoň sa tak tváril. Namiesto aby ich nastokol na kôl, poslal predákov zabíjať ľud, čomu hovoríme zákon padajúceho hovna. Počas toho zabíjania si práve istý Izraelita došikoval do tábora Midjánčanku za manželku (rovnako ako pred rokmi Mojžiš, ale čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi). Keď Áronov vnuk videl toto príšerné rúhanie, zabudol na chvíľu na tú pohromu v tábore, zobral kopiju a oboch prepichol cez brucho. Len tak, sám od seba. Takto bola pohroma zastavená, zomrieť stihlo len 24 000 kusov Izraelitov. Hospodin potom povedal Mojžišovi: „Pinchás, syn Eleazára, vnuk Árona, odvrátil môj hnev od Izraelitov. Preto som v žiarlivosti nemusel vyhubiť Izraelitov. Povedz mu teda, že s ním uzatváram zmluvu pokoja.[2]“ A sľúbil jeho rodine trvalé kňazstvo, zabudnúc, že ho už dávno sľúbil Áronovi a Mojžišovi. Potom Hospodin povedal (opäť len Mojžišovi, s inými nehovoril): „Obkľúčte Midjánčanov a usmrťte ich! Veď aj oni vás zvádzali svojimi úskokmi!“[3] Vtedy prestala pohroma. A začala genocída[4], ale o tom až o dve kapitoly ďalej.
- ↑ Siedme prikázanie mali v piči.
- ↑ Je zaujímavé, že senilný Hospodin zabudol na predchádzajúcu Zmluvu s izraelským ľudom, ktorá predda zahŕňala aj pokoj. Vidíme teda, že za seba Boh tú Zmluvu nebral až tak vážne.
- ↑ Na začiatku kapitoly sa píše, že príčinou hriechu boli Moabčanky, ale Hospodinovi sa tie nevyvolené národy asi plietli.
- ↑ Genocída teda nie je pohromou.
Sčítanie ľudu po 40 rokoch[upraviť]
Sľúbených štyridsať rokov už takmer prešlo a tak sa Hospodin rozhodol spočítať celú obec synov Izraelových, čo opäť zanamenalo len chlapov nad 20 rokov súcich bojovať. I napočítali ich 601 730 kusov. Počet sa teda za tých 40 rokov, napriek neľútostnej púštnej klíme, neľútostnému Hospodinovi a občasným bojom, takmer nezmenil. Dá sa teda povedať, že Boh udržiaval populáciu na optimálnej trvalo udržateľnej výške, alebo že autori Numeri nemali veľkú fantáziu.
Sčítanie bolo veľmi významné, pretože na základe týchto počtov sa delilo „dedičstvo“, čiže územia, ktoré už Izraeliti ukradli alebo plánovali ukradnúť. Odvtedy sa dobyvačná vojna nazýva dedením a vojnová korisť dedičstvom. Kmeňom sa pridelili výmery proporcionálne k ich počtom, ale o to, ktoré konkrétne oblasti to budú, sa losovalo. Boh teda opäť ojebával, veď o výsledku losovania rozhodoval on. Ďalší zaujímavý ojeb bol, že Lévijci (osobitne spočítaní) nedostali nijaké „dedičstvo“, ale boli pridelení jednotlivým kmeňom ako príživníci kňazi a šéfovia. Dedičstvo kmeňa v skutočnosti pripadlo najmä vládnucej rodine a keďže z vládnúcej rodiny kmeňa Menaše ostali len dcéry, dedičstvo pripadlo im (napriek tomu, že celý kmeň tvorili potomkovia Menašeho). Hospodin nebol práve rovnostár, skôr si potrpel na aristokraciu.
Medzi spočítanými už nebol už takmer nikto z toho prvého sčítania, pretože za 40 rokov podochli. O to zázračnejší je ten takmer nezmenený počet mužov nad 20 rokov.
Menovanie Mojžišovho nástupcu[upraviť]
Hospodin potom kázal Mojžišovi vyjsť na horu Abárim, aby uvidel Zasľúbenú zem (hoci v nej už Izraeliti boli a aj časť dobyli) a povedal: „A keď ju uvidíš, budeš pripojený k svojmu ľudu i ty, rovnako ako Áron, pretože ste sa vzopreli proti môjmu rozkazu...“[1] Mojžiš teda poprosil o ustanovenie svojho nástupcu. A Hospodin vybral Jozuu, pretože to bol najväčší zabijak a Ježišov menovec (Biblia sa snaží zhodu mien maskovať používaním rozdielnych prepisov ישוע do latinky). Potom ešte naposledy využil Mojžišove schopnosti a nadiktoval mu (nie negramotnému Jozuovi) prikázania o ďalších obetiach, ktoré Mojžiš musel ešte zopakovať ľudu (každodenná obeť, obeť vo sviatok Paschy, obeť vo Sviatok týždňov, ...)
- ↑ Pripojený = utratený, vzopreli = prosili o odpustenie.
Genocída Midjancov a ľudské obete[upraviť]
Po nadiktovaní prikázaní Hospodin povedal Mojžišovi, že nech sa ešte „pomstí Midjáncom“ (za to, že im Izraeliti prášili ženy, vlastne ani nie im, ale Moabcom, ale tí neboli poruke) a že potom už bude (Mojžiš) konečne utratený. Za každý kmeň poslali tisíc chlapov, celkovo 12 tis. a Midjáncov rozdrvili na padrť, pobili im všetkých mužov, vrátane 5 kráľov, a ženy a deti odviedli do zajatia. Mojžiš veliteľov zjebal, že prečo tie ženské nepobili, že veď to ony na radu zlého Bileáma zviedli chrabrých Izraelitov na scestie (ženy sú vždy na vine, to platí dodnes), Vydal svoj pamätný príkaz: „teraz pobite všetkých chlapcov medzi deťmi a zabite každú ženu, ktorá spala s mužom; avšak všetky panny, ponechajte nažive pre seba“[1]. Potom ešte možno povedal „nezosmilníš“, ale to nevieme celkom iste. „Na tretí a siedmy deň sa očistite každý, kto niekoho zabil, od hriechu, i každý, kto sa dotkol zabitého“. A boli čistí. Potom ešte Mojžiš možno povedal „nezabiješ“, ale to tiež nevieme iste.
Potom sa prikročilo k počítaniu koristi a obetiam Hospodinovi. Popri 670 000 ovciach, a podobných počtoch ďalšieho dobytka bolo v koristi aj 32 000 panien, z čoho sa presným kľúčom stanovilo, že popri dobytku sa Hospodinovi obetuje 32 kusov panien[2]. Lévijci tiež dostali hojný podiel, vrátane 320 kusov panien. Obete Hospodinovi boli obetované ako „pozdvihovaná dávka“, pri ktorej sa obete štvrtia a ich časťami sa máva alebo sa pozdvihujú k nebu. Kňazi potom majú vyčlenené časti, ktoré zjedia. Či sa to týkalo aj panien, Biblia neuvádza, ale asi áno, keďže ich počítali spolu s dobytkom.
Izraelita nepadol ani jeden, teda pokiaľ veríme. Z vďaky obetovali Hospodinovi aj zlato.
Problém Zajordánska a ojebanie Hospodina[upraviť]
Izraelitom až doteraz nebolo umožnené (z rozhodnutia Hospodina) vkročiť do Zeme zasľúbenej. Lenže ani oni, ani Hospodin sa nevedeli dočkať krvi, a tak už cestou, mimo hraníc Kanaánu, vyhladili národ Amoritov. A ich zem sa zapáčila dvom Izraelským kmeňom - Gád a Rúben a rozhodli sa, že ostanú tam. Bol to prúser, pretože toto nemala byť Zem zasľúbená, ale oni povedali, že Boha môžu jebať. Mojžiš sa naľakal, že sa Hospodin naserie, ale ten mlčal. Korisť je skrátka Bohu milšia ako nejaké pravidlá či bázeň. Gádovci a Rúbenovci rýchlo sľúbili, že pomôžu ostatným vyvraždiť aj Predjordánsko (teda skutočnú Zem zasľúbenú), ale že svoje ženy a deti nechajú už tu, zveľaďovať dobyté mestá a dediny. Mojžiš sa ukľudnil a dovolil im to, pokiaľ sľub dodržia, a vo svojej senilite to celé ešte raz zopakoval. Zajordánci potom znovu vystavili dobyté mestá aj ohrady pre ovce.
Úradovanie pred prekročením Jordánu[upraviť]
Hospodin sa prebudil a povedal, že majú prejsť do Kanaánu, a že majú všetkých pôvodných obyvateľov vyhnať. Že žiadne multi-kulti. Ak ich nevyženú, stanú sa im „pozostalí“ tŕňom v oku a ostňom v boku, či naopak, a budú ich trápiť v „ich“ krajine. Hrozné, čo si takí domorodci dovolia! A Hospodin pridal vyhrážku, že ak ich nevyženú, tak: „Čo som hodlal urobiť im, to urobím vám“. Potom si už podelili Kanaán medzi kmeňmi, hoci ešte nič nedobyli. A stanovili hranice medzi kmeňmi.
Aj príživníci Léviovci dostali pridelené územie, na ktorom mali zriadiť aj 6 útočiskových miest, čiže miest, ktoré poskytnú útočisko Izraelitom ohrozeným krvnou pomstou súkmeňovcov (napr. za neúmyselné zabitie). Vcelku praktické, až na to, že do dobytia tých miest ostávalo ešte pekných pár rokov. Ale Hospodin to nariadil radšej ešte kým Mojžiš žil, zrejme sa bál, že Jozua by to doplietol. Na záver ešte vyriešili, že hranice kmeňov sa nesmú meniť sňatkami medzi dedičmi a kniha Numeri skončila tak, ako biblické knihy (a dnešné seriály) končievajú, čiže nijako, aby sa dal prisľúbiť ďalší diel.
Epilóg[upraviť]
Autori nejako zabudli, že Hospodin už sľúbil, že Mojžiša utratí, keď ten prvý krát uzrie Kanaán. Našťastie to nezabudli napísať v knihe Deuteronomium, ktorá je remakom Dvojky a Štvorky. A tak sem z Deuteronómia pridáme: Z Moábskych stepí vystúpil Mojžiš na vrch Nebó naproti Jerichu, a Hospodin mu ukázal celú krajinu a povedal: „Toto je krajina, ktorú som pod prísahou sľúbil Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, keď som povedal: Dám ju tvojmu potomstvu. Dovolil som ti ju uvidieť na vlastné oči, do nej však nevojdeš lebo si ma nasral“. Potom už Hospodin Mojžiša konečne utratil a všetci oslavovali svojho akčného hrdinu.
(Pokračovanie nabudúce - Jozua valcuje)
Biblické a kresťanské témy na NECYKLOPÉDII. | ||
---|---|---|
Starý zákon | ||
Nový zákon |