Hodina
Hodina (ale aj hodenina, či zahodenina) bola pôvodne nie celkom známa vec, ktorá bola určená na (za)hodenie. Ľudia hodinu teda všelikade zahadzovali, a zdalo by sa, že múzeá musia byť plné hodín. Napodiv, archeológom sa hodinu ešte nepodarilo vykopať. Príčinou bude najskôr to, že nikto nevie, ako taká hodina vlastne v jednotlivých obdobiach vyzerala.
Na základe toho všetkého pojem „hodina“ začal používať na pomenovanie vymedzeného časového úseku. Pôvodne to teda bola jednotka straty času (márne kopajúceho archeológa), no dnes sa z nej stala iba jednotka času. Vedci sa sporia, či v súčasnosti hodina určuje stratený, alebo získaný čas. Ba možno aj oboje.
Fizykálna podstata hodiny[upraviť]
Hodina sa pôvodne konala (odbavovala) na kruhu čísel (cifier), teda na ciferníku. Ciferník sa nachádza na hodinách, alebo aj hodinkách. Pri jednej hodine ide o celý jeden kruh ciferníka, čo je z pohľadu veľkej ručičky šesťdesiat minút alebo 1/12 kruhu, čo je z pohľadu malej ručičky hodina. Čas teda nie z pohľadu každého subjektu rovnako veľký, ako to popisuje Bospeličného špeciálna teória relativity.
Pri jednom dni sa jedná o celých dvadsaťštyri hodín, čo znamená, že treba počas toho dňa prejsť kruhom ciferníka dvakrát alebo dvadsaťšyrikrát.
To krúženie po ciferníkoch počas stáročí pôsobilo na bežného ľuda (vedcom to bolo vždy jasné) natoľko chaoticky, že sa vývojári rozhodli, že vyrobia tzv. „digitálky“, čo sú hodiny, ktoré neukazujú čas na kruhu ciferníka, ale v tvarematematickej úlohy, konkrétne v náročnom príklade Delené. Napríklad: "11:30" v tomto prípade znamená aj niečo okolo "0,36", aj "pol dvanástej", čo je dané Babylonskou konvenciou.
Krátky historický exkurz[upraviť]
"Ta, pánko, nekupily dydytalky?"
Digitálky sa vo veľkom začali vyrábať a predávať v polovici 80. rokov 20. storočia. Vyrábali ich hlavne japonské firmy,ktorých autorizovanými dílermi v Ťežkoslovensku boli Olašskí cigáni. Strediskom obchodu s digitálkami bola na Slovensku hlavná ulica v mestečku Lučenec, ktorá bola známa aj ako „Digitál Strasse“.
Bospeličného lingivstické paradoxy času[upraviť]
U časového úseku jednej hodiny sa stretávame s významovým paradoxom: zdrobnenina hodiny spravidla popisuje dlhší časový úsek než základný tvar. Príkladom je veta: „Počkajte asi tak hodinku...“, pri ktorej je absolútne jasné, že počas tohto čakania ide o omnoho (nečíslo!) viac ako len o jednu (prvočíslo!) hodinu.
Ďalším paradoxom je, že množné číslo od slova hodina (aj hodinka) nemusí znamenať viac jednotiek času, ale naopak len jeden (väčší či menší) stroj času.
Úmyselné pretiahnutie[upraviť]
Hodina je teda veľmi relatívny pojem. Relatívny v tom zmysle, že sa môže buď neúmyselne predĺžiť, alebo zámerne preťahovať (viď. šéfstvo). Presnosť je len halucinácia, ktorú na nás zosiela Lietajúce špagetové monštrum spolu s halucináciou gravitácie.
Takže, Keď nás niekto 60 minút buzeruje, alebo len tak nudne kecá o oživení chodu firmy, a pritom myslí na to, v akej polohe pretiahne manželku, je dobré ho nerušiť, pretože ak šéfa vytrhnete zo snenia na jeho vlastnej prednáške, pochvalu v žiadnom prípade nečakajte. Ak sa vám predsa len nejakej dostane, bude to akurát v tom zmysle, citujem „XY, vy ste ale dobrý kokot“. Naproti tomu, ak sa hodina neúmyselne predĺži, tj. že manželka ide na stvrthodinu k susedke, ale manžel nesmie každú polhodinu zabudnúť pomiešať guláš. Ako keby to nebolo jedno, ženská to aj tak žrať nebude. Ešte jeden príklad predĺženia hodiny, ktorý sa ale premiešava s teóriou radosti hostiteľov z príchodu a paradoxom ešte väčšej radosti z odchodu návštev.
Takmer neúmyselné natiahnutie[upraviť]
Ale hodina sa môže aj (zdanlivo) skrátiť, resp. 60 minút sa môže zdať prirýchlo utekajúcich. Tento efekt nastáva vo chvíľach, keď je človek taký spokojný, že je mu až dobre. Tak napríklad taký mladík keď jebe slečnu, ktorú si nahovoril, alebo pyroman v sklade horľavín, keď sa mu po hodení molotovovho koktejlu nič nestane (ten sa nepije, blbci!), či učiteľa, ktorého baví sledovať zmučené tváre žiakov, ktorým sa jeho krátka hodinka (45, nie 60 min.) zdá byť kurevsky dlhá a ešte sekundu navrch. Tieto opísané pocity sú však len relatívne, a hodina má stále 60 minút, ak parlament alebo cirkev nerozhodne o niečom inom, čo sa nedá predpokladať, lebo tí milí ujovia a tety (v cirkvi ujovia), sa nevedia dohodnúť ani vo svojom členstve, nieto ešte medzi sebou.
Relatívna presnosť[upraviť]
Presné trvanie hodiny je občas ťažko určiteľné, ale väčšinou sa to robí stopkami. Ak niekto pozerá stále na stopky, hodina ide presne. Ak si niekto zapne stopky a pozerá sa na ne len sporadicky, hodina si ide presne, ako chce. Ak si niekto zapne časovač, hodina ide sekunda po sekunde, bez ohľadu na rýchle či pomalé vnímanie subjektov. Len tak mimochodom, ak máte presné bezporuchové mechanické hodinky zo Sovietskeho zväzu, ktoré urobia hodinu za 45 minút, rozhodne to nie je presné vnímanie času, ak im veríte. Jedine ak ste si zvykli zložito prepočítavať čas cez metrickú chemickofyzikálnu sústavu tabuliek.
| “ | Hodina, Uhr, Stunde, Hour, Godina, furt je to pojebaných 60 minút! | ” |
—Maťarus Bospeličný, Hodina | ||
Takže pre rekapituláciu: hodina j vymedzený časopriestor na ciferníku, a má 60 minút, 3 600 sekúnd, ale nech to nikoho nenapadne sčítať dohromady ako tri hodiny, čitatelia Necyklopédie nech sa najprv zoznámia s Bulharskou konštantou a inými dôležitými matematickými vzorcami a poučkami, a až potom nech si tento článok prečíta znova.